Vlastníci

Zatiaľ čo v priestore starého obytného domu sa zlieva smútok, frustrácia, hnev, rezignácia, des, strach s podceňovaním, útlakom či šikanou postáv, do vnútorne prežívaných konfliktov jednotlivcov a konfrontácií začína postupne prenikať celosvetová kritická pandemická situácia. Pri vejári charakterov s potencionálnym prísľubom možných príbehových kolízií nielen v rodinnom kontexte, ale aj bytovkovom komplexe, síce čitateľ románu ostáva pred zatvorenými dverami komických či humorných možností prózy, zato sa mu plne otvára dramatickejšia verzia na hranici s preexponovanosťou.

Dej románu o obyvateľoch a praobyvateľoch domu/bytovky z červených tehál, ktorú dal postaviť istý Viliam Singer na začiatku 20. storočia, umiestňuje Vanda Rozenbergová do fiktívneho mesta (Zdochliare). Tie zastupujú reálne slovenské miesta, slúžiace ako modelová lokalita: „Ak sa ti Zdochliare nepozdávajú a považuješ ich za vymyslené, zatvor knihu a navštív napríklad Chrastavice, Výtoky, Popudinské Močidľany, Krvavé Šenky či Slizké, Egreš, alebo Koš. To len keby sa ti zdalo, že Zdochliare neexistujú. Lebo sú takí pochybovači. Nepotrebujú si veci overiť na mape sveta, jednoducho to vedia.“ (s. 21) Príbehy vlastníkov sú tu formálne rozdelené do dvoch častí – prítomnosť a minulosť –, pričom jednotlivé epizódky ponúkajú pohľad do väčšinu času izolovaných uzavretých domácností. V prítomnosti za vchodovými dverami bytových jednotiek tak možno badať napríklad túžbu pani Kuchárovej po slepej poslušnosti jej detí. Hnev pána Kuchára na novinárov – „zapredancov“, prípadne jeho nadšenie z toho, ako bude „liberálny útok na konzervatívne a národné hodnoty (...) mladými národovcami porazený.“ (s. 91) Zatiaľ čo pani Mrkvová ticho trpí v manželstve s tyranom, keď jej svetlé momenty či dni predstavuje iba jeho absencia v byte, pán Mrkva sa zase snaží budiť dojem starostlivého suseda, ktorý sa však vo voľných chvíľach vyžíva v chorobnej kontrole, riadení a šikane svojej manželky. Naopak, vedec Historického ústavu pán Ušatý je manželkou večne ignorovaný, nerešpektovaný a prehliadaný, jeho permanentne nervózna pani Ušatá, trénerka v posilňovni, vlastného partnera podceňuje; „Muž jej slúži ako opierka na prechádzke po meste a tiež ako smetiak na prázdne reči. Plus, je aj darcom genetického materiálu, buďme úprimní, majú pekné deti.“ (s. 11)

Rodičovskej mizérii kontruje smútok potomkov (Denis, Bianka, Elenka, Bubeník, staršie Erika a Miriam), ktorí citlivo vnímajú nekompatibilitu rodinných väzieb a toxicitu vzorcov správania v nich. V tichom proteste sa stavajú proti tomu, ako sa za každých okolností musí poslúchať, ako treba byť neustále milý, nápomocný, užitočný, prípadne nikdy na verejnosti sa nesmie plakať alebo nahlas vyjadriť negatívne emócie. Postavení sú tu tak do pozície tých, čo cítia nutnosť postupne lámať prenášané stereotypy či návyky predchádzajúcich generácií, no pritom netušia, akým spôsobom to urobiť. Často skĺzavajú do vlastných mechanizmov zvládania kritických situácií, počnúc požívaním alkoholu cez tabletky, sebapoškodzovanie až po videohry. Preto sú pri artikulovaní svojich potrieb, nesúhlasu či všeobecne emócií väčšinu času vo vzduchoprázdne mlčania. Vnútorné prežívanie skupiny postáv je tak zamknuté v obraze absentujúcej komunikácie buď medzi sebou v rámci rodiny alebo v susedských interakciách, čo vyvoláva pri čítaní románu pocit meravosti nielen deja, ale aj vývoja charakterov.

Postavy sa navzájom nepočúvajú a pôsobia skôr pasívne antagonisticky, čo v konečnom dôsledku podčiarkuje a sčasti vyostruje pandémia covidu-19. Próza s kulisami obytného domu v čase spoločenskej krízy na tomto mieste tematicky pripomína francúzsku snímku Zásek (2021) režiséra Danyho Boona. Obyvatelia činžiaku si musia v Paríži počas prísneho lockdownu zvyknúť nielen na nečakanú novú životnú situáciu, ale aj sami na seba. Zatiaľ čo Zásek sa pohybuje v žánrových mantineloch komédie, ktorá stavia hlavne na tenzii rôznych pováh vlastníkov, Storočie ostáva pri nerealizovaných konfrontáciách. Ako výnimku možno spomenúť príkaz pána Mrkvu, aby pani Mrkvová prestrihla Bubeníkovi šnúry v pivničných priestoroch. Alebo keď Bubeníkov otec verbálne napadne Mrkvu po tom, ako nahlási mladého suseda policajtom, lebo počas lockdownu u seba ubytuje svoju známu. Text by tak mohol priniesť čitateľovi dynamické situácie stretu názorovo rozbiehajúcich sa charakterov a tým ich predstaviť presvedčivejšie a živelnejšie, román však v tomto prípade ostáva v pozícii výkladového defilé jednorozmerných „hrdinov“.

Opozíciu k tejto časti prózy predstavuje príbeh praobyvateľov Singerovho domu, konkrétne Egona Ušatého a jeho manželky Marty. Obe postavy fragmentárne sledujeme naprieč ich detstvom až po dospelosť. Egon prichádza o oboch rodičov v čase prepuknutia španielskej chrípky. Po tragickej udalosti si ho berie do opatery teta Polina, ktorá si neskôr adoptuje dievča Martu, tá po rokoch začne s Egonom tvoriť pár. Ona ostáva doma s deťmi vo večnom kolobehu práca – domácnosť, zatiaľ čo on chodí za prácou do zahraničia. Kým Marta tajne túži po živote v zahraničí bez rodinných záväzkov a manželovi závidí, Egon objavuje svet, no myšlienkami je doma pri manželke. Napriek tomu, že naprieč dvoma časovými líniami knihy rezonujú identické aspekty (pandémia, motív osamelosti, smútku, absencia komunikácie) a lineárnosť času sa tu láme do cyklickosti a repetitívnosti, s akou sa opakujú ľudské osudy katalógu postáv, konzistentnejšia a sugestívnejšia je skôr pasáž s Egonom a Martou. Na prvý pohľad neprítomnému otvorenému dialógu manželov sekunduje (s istým časovým odstupom) ich nevypovedaná ľútosť: „Nikdy som sa svojej ženy neopýtal, Marta, čo ťa hreje na duši a čo omína? Som to ja? Tlačím ťa? Také otázky som si nekládol (...)“ (s. 112); „Keby mala odvahu, povedala by: ‚Ty si preč a ja mám pokoj, vyspím sa bez výčitiek a doružova, si vzdialený mne aj životu, hoci viem, že je to pre naše dobro. Tá vzdialenosť je moje dobro, Egon.‘“ (s. 107)

Román Storočie tak prináša dve variácie tej istej témy, ktoré sa spolu snažia ladiť, no konečný výsledok nepôsobí úplne kompaktne. Variant so skupinou vlastníkov, kde sa neustále preskakuje z jednej domácnosti do druhej, primárne referuje o ľudskej povahe počas pandémie a slúži ako dokument o stave vecí. Naopak, variant so vzťahom Egona a Marty, na počiatku ktorého stála v minulosti iná pandémia, hlbšie preskúmava scény z manželského života. Otázne tu teda už len ostáva, na ktorú formu smútku je čitateľ naladený (ak vôbec).