Vyhľadávanie
Po šiestich rokoch sa knihou znovu hlási k poézii Štefan Moravčík – ide o jeho 16. zbierku básní nerátajúc výbery a spoločné autorské projekty.
knižná revue 10 knižná revue 24 / 2015 www.litcentrum.sk ZAHRANIČIE Štefan Moravčík (1943) svojou novou zbierkou básní Vruby do medu (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) organicky nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu. Niet pochýb, že tento popredný autor posledného polstoročia je jedinečný a originálny, čo vyplýva z jeho poetiky napojenej na vitalizmus s využitím senzuálnosti a tém prírody, erotiky, lásky, životného optimizmu, ale aj ľudskej tragikomickosti a tragikomickej vtipnosti s presahom do národného archetypu. Skutočný Moravčík sa však básnicky kompletizuje až po zohľadnení jeho veľmi dobre známeho štylizačného citu pre jazyk: „ Som sedliak – / stále píšem o jari / a o jeseni. / Vtedy je veľa roboty. / V každom slove / niečo nové / von sa klove. “ Spravidla pri čítaní nadobúdate dojem, že tento autor netvorí vďaka zákonitostiam slovenčiny, to skôr sama slovenčina sa tvorí vďaka autorovi a jeho nespútaným zákonom. A tak ťahá slovenčinu za vemeno záhoráckou rukou, aby potom z nadojeného zlízal smotanu. Samozrejme, povedané tak trochu rečou jeho kmeňa: nie je sebec, je to pevec a ponúka nás, keď píše: „ Treba spievať dobre / a ponad stáročia .“ Báseň je pre neho ten najhlbší, esenciálny rozhovor s jazykom, intímna medová hra zamilovaného...
Vôbec netajím, že Moravčíkovu poéziu mám rád. Má v sebe improvizačnú nespútanosť, vovedie vás do seba a pustí až po pointe, ktorá k tej naoko prostorekej hre spätne pridá myšlienku, posolstvo, skúsenosť. Moravčík píše kratučké básne, strelné modlitby múze oddaného básnika – neraz by sme ich mohli vnímať ako zvolanie, povzdych či ódické vyjadrenie vďaky alebo očarenia, významovo sa dajú akceptovať aj ako filozofické aforizmy. V zmysle hľadania krásy a krásnej výpovede ide o tradičné podanie, čo však neznamená, že je to zošnurované, táto poézia tvorí a vždy niečo vymyslí:
Ars poetika
Poézia začína sa tam,
kde je koniec remesla,
kde sa ide bez vesla,
kde môj mráz beží
po tvojom chrbte,
Boh hučí z veží:
– Mýlenci, trpte!
Do poézie som vkročil
nezasvätený
ako mladý boh.
Bože, to bol rumcajraj!
Podpálil som zlatý stoh,
vrela reč až sveta kraj.
Štefan Moravčík je celý život zamilovaný do jazyka, čo je súbežný zaľúbený plán k zaľúbeným témam. Momentálne ho s istotou možno považovať za jediného básnika u nás, ktorý na adekvátnej estetickej úrovni dokáže písať ľúbostnú lyriku. Tento typ tvorby totiž zanikol a pestuje sa takmer bezvýhradne reflexívna lyrika. Ale pozor! Pozor na jednostrannosti: to, čo je ľúbené, nie je slepé, práve naopak, v tomto prípade vidí, ba až rozvidnieva, ukazuje z lásky nielen radosti, ale pozerá jej pod sukňu presne na miesto, kde sa začína utrpenie každého z nás. Dávnejšie som napísal: „ Moravčíkova láska je odbleskom smrti, jej tajným dychom, tigrím zakrádaním sa ...“ Nečudo, že v súhre protikladov posledný verš tejto najnovšej sladkej zbierky znie: „... pime do dna horké medy .“ Nuž ale teraz ani neviem, či máme piť na zdravie alebo na čo! Možno práve na to, aby sme si uvedomili, že život je nemilosrdne dvojznačný a všetko dobré má presah do zlého i naopak, každá chvíľa môže byť večnosťou a večnosť, to je chvíľa, ktorú nám čitateľom dokáže sprostredkovať len dobrý básnik
