Nórska prozaička, autorka zbierok Nechaj tak a Príbeh o pani Bergovej, získala v roku 2014 za Zimné poviedky prestížne literárne ocenenie – Brageho cenu. Tri samostatné príbehy života s viacerými spoločnými črtami sa odohrávajú v zimnom období.
Mrazivé počasie (osobne nezainteresované) podobne ako okoloidúci a okolostojaci svet znásobuje už beztak smutnú situáciu postáv. Z ich sŕdc odčerpáva aj posledné zvyšky vnútorného tepla, pokoja i vieru v samého seba. Neustále prítomná každodennosť vyplýva z nimi nezavinených, ale nepríjemných až tragických životných udalostí, aj z vlastných zlyhaní a povahy. Vnútornej sily čeliť každodennosti a najmä samému sebe je v istých konkrétnych okamihoch odrazu primálo, lebo protagonisti nie sú len človekom s vlastným údelom, ale aj niekým, ku komu vzhliadajú ich najbližší a tí najzraniteľnejší: deti.
Autorka vykresľuje situácie jednoducho, bez zbytočného pátosu a lacného brnkania na city. Sústreďuje sa na konkrétnosti. Konkrétne veci, ktoré doslova nútia priveľa cítiť, parafrázujúc jednu z postáv, otca učiaceho sa zvládať svoju rolu a ovládať samého seba. Trauma z jeho detstva a dospievania a nedocenenie až podceňovanie zo strany vlastného otca sa v dospelosti transformujú do intenzívneho pocitu zraniteľnosti. Aj obyčajný nákup sa môže kedykoľvek zvrtnúť na pocit útoku cieleného naňho. Reakciou bývala potreba brániť sa navonok aj neprimeranými prostriedkami vrátane násilia. Vlastná vnútorná premena je dlhodobý proces a on stojí len kdesi na jeho začiatku. Snaha o normálny rodinný život stroskotáva na postoji partnerky. Ten je od samého začiatku na úrovni ich vzťahu odmietavý, ale, naopak, otvorený možnosti budovania vzťahu so synom, ktorý je príležitosťou na zmenu. Všetko môže začať aj stroskotať na kúpe obyčajného vankúša.
Nielen v týchto konkrétnostiach však spočíva sila autorkinho umeleckého stvárnenia sveta. Detské postavy, najmä najvýraznejšia z nich – dievčatko Alexa, prehlbujú v príbehu so sociálnym aspektom aj akýsi rozprávkový rozmer. Jeho podstata tkvie v charaktere tejto postavy paradoxne vyplývajúcom z lekárskej diagnózy, ale je zároveň diagnostikou sveta okolo nej. Aj napriek vlastnej zraniteľnosti dokáže súcitiť s niekým, kto je na tom ešte horšie. A opäť nejde len o prvoplánový súcit v autorskom zámere, lež autentický prejav postavy: absolútny zmysel pre pravdu a spravodlivosť, ktorý v mnohých prípadoch až koliduje s praktickým, hoci nie vždy správnym postojom k svetu a môže byť dokonca aj príťažou. Je altruistická a práve týmto výrazne odlišná až do tej miery, že pôsobí ako bytosť, v ktorej princíp dobra a viera v spravodlivosť je viac ako vlastné, aj tie najzákladnejšie potreby. Viac ako mamin ťaživý vnútorný pocit osobnej nespravodlivosti. Jeho váhu znásobuje neustála prítomnosť kontrastu medzi uvedomovaním si niečoho a tým, že takto vôbec uvažuje.
Inak rozmýšľajúcim, ale rovnako aj viac sa snažiacim človekom, je najstaršia sestra starajúca sa o dvoch mladších nevlastných súrodencov. Po smrti svojho otca je oporou nielen im, ale aj ich spoločnej mame. Neustály kolotoč povinností a školy dotuje energiou a zmyslom priateľstvo so spolužiačkou. Na isté obdobie sa začína všetko obracať na lepšie, ale stačí jeden odchod tohto jediného chápavého blízkeho človeka a všetko sa opäť rúca. Podobne ako otec v druhom príbehu, aj ona robí veci, ktoré robiť nechce. Nemajú však výpovednú hodnotu najhlbšej podstaty jej vnútra. Iba vyplývajú z povahy, je navonok jednoducho taká, sú len výkrikom z dna vlastnej osamelosti, ktorú sama ešte viac prehlbuje. A jedinými opornými bodmi sú jej nevlastní súrodenci a potreba starať sa o nich.
Matka, otec, sestra. Tri ústredné postavy spája snaha posúvať sa v živote dopredu, mať plán, ale zároveň ich limitujú vlastné povahy a komplikovaný vzťah so svetom ľudí. Masou, z akej je ťažko vyčleniť konkrétneho človeka, o ktorého sa dá oprieť – a predsa sa takýto neznámy dobrý človek vo všetkých troch príbehoch objaví. Aj napriek týmto zdanlivo „dobrým koncom“ vnútorne vyhrotených situácií je treba chápať, že sú len výsekmi z pokračujúcich životov ľudí. Na chvíľu sa zaoblia ostré hrany vnútornej drámy, ukáže sa cesta, možnosť. Na malý okamih blikne a zahreje plamienok nádeje, možno viera aspoň v niečo. Ten istý svet, ľudia, veci, ich prítomnosť a pohyb v ňom, to všetko sa môže v okamihu zmeniť na niečo úplne iné, horšie aj lepšie.
Milan Sabo
