Vyhľadávanie
Louis de Bernières: Vtáky bez krídel
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Otakar Kořínek
Luisa de Bernièra preslávil jeho v poradí štvrtý román Mandolína kapitána Corelliho z roku 1994, za ktorý získal Commonwealth Writers Prize. Bol preložený do dvadsiatich jazykov; v slovenčine vyšiel vo Vydavateľstve Slovart roku 2000. Úspešný román bol aj sfilmovaný, avšak podľa vyjadrení niektorých kritikov filmová podoba zďaleka nedosiahla kvalitu knižnej predlohy.
Román Vtáky bez krídel vyšiel roku 2004 vo vydavateľstve Secker & Warburg. Voľbu názvu nám pomáha osvetliť sentencia, ktorú vyslovuje jedna z hlavných postáv, Karatavuk, keď už ako dospelý v závere románu rekapituluje svoj život a uvedomuje si jeho tragiku: „Predstavovali sme si, že sme vtáci, boli sme šťastní, keď sme mávali rukami, a potom sme spadli, doráňali sa, lenže pravdou je, že sme boli vtákmi bez krídel...Pre vtáky s krídlami sa nič nemení – letia, kam sa im zachce, nepoznajú hranice a ich škriepky sú bezvýznamné. My sme však navždy upútaní na zem, nech by sme čo ako vysoko vyliezli a mávali rukami. Keďže nevieme lietať, sme odsúdení robiť veci, ktoré nám neosožia. Keďže nemáme krídla, ženú nás do bojov a do ohavností, ktoré nevyhľadávame a potom, keď je po všetkom, vrchy sú zrovnané so zemou, údolia sa zdvihnú, rieky zanesie piesok a útesy sa zrútia do mora.“ Avšak už citát od Spyrosa Kyriazopoulosa, ktorým autor román uvádza, naznačuje, akú náladu môžeme pri čítaní očakávať: „Mačka – Dlhé hodiny oblizovala otvorenú konzervu, neuvedomujúc si, že pije vlastnú krv“.
Dej sa odohráva koncom 19. a začiatkom 20. storočia v anatólskej dedinke Eskibahče, kde spolu dlhé roky v zhode nažívali moslimskí Turci a kresťanskí Gréci. Priatelili sa, uzatvárali medzi sebou manželstvá a ich zvyky a kultúra sa navzájom prelínali a ovplyvňovali. Defilujú pred nami osudy mnohých postáv: Filotey Krásnej, kresťanského dievčatka, ktoré od najranejšieho detstva zbožňoval moslimský chlapec Ibrahim; jej priateľky Drosuly Škaredej, ktorú osud odškodnil tým, že našla v živote oddane ľúbiaceho muža; učiteľa kresťanských detí Daskalosa Leonidasa, imáma Abdulhamida Hodžu, ako aj bohatého, ale vonkoncom nie šťastného Rustema Beja. Medzi ústredné postavy patria nerozluční kamaráti - kresťanský chlapec Mehmetčik a moslimský Karatavuk.
Pôvodnú pokojnú koexistenciu rozličných národností a náboženstiev najskôr narušilo a nakoniec celkom zničilo dlhé obdobie vojnových konfliktov a následných etnických čistiek, ktorých prejavom boli početné pochody smrti, presuny utečencov, perzekučné a vyhladzovacie kampane a výmeny obyvateľstva.
Ideológovia vycítili svoju príležitosť a zamorili ovzdušie separatistickými výzvami a heslami: „Srbsko Srbom, Bulharsko Bulharom, Grécko Grékom, Turci a Židia von!“ Tí všetci sa však v tomto etnicky rozmanitom prostredí po stáročia vzájomne miešali, a preto ťažko určiť, kto je Srb, Macedónec, Bulhar, Grék či Turek. Ale semä nevraživosti, náboženských a národnostných rozbrojov je zasiate a vášne prepukajú. Moslimovia hovoriaci po grécky sa musia presťahovať do Turecka, zatiaľ čo kresťania hovoriaci po turecky zas do Grécka. Každého nezmyselná vojna poznamenala na celý život: „Za dlhé roky tých vojen sa primnohí naučili priviesť si v srdciach do varu nenávisť, zrádzať susedov, znásilňovať ženy, kradnúť a pripravovať o majetok, odvolávať sa na Boha, keď konali diablove skutky, rozzúriť sa a zatrpknúť a páchať hrozné veci dokonca na deťoch,“ oznamuje rozprávač.
Niekto výstižne poznamenal, že čítanie Bernièrových príbehov vždy bolí, ale ak máme odvahu, prežijeme s ním veľké city. Platí to aj o tomto románe, ktorý sa podobne ako iné jeho diela vyznačuje charakteristickými znakmi: dejovú líniu tvorí množstvo udalostí, spomienok a vedľajších línií, ktoré viac či menej súvisia s postavami románu. Autorovo rozprávanie neponúka únik do láskyplnej imaginárnej reality, nešetrí nás pred krutosťou a nespravodlivosťou života. Podmaňujúco zachytáva situácie, ktoré jeho postavy prijímajú niekedy s chladnou hlavou, osudovou odovzdanosťou, inokedy zasa až príliš emotívne - tak, ako to poznáme zo skutočného života. Bernières pozná človeka, zákutia jeho duše, jeho bolesti i radosti, sny aj kruté prebudenia, vzostupy i pády v ľudských osudoch - a dokáže ich pútavým spôsobom sprostredkovať. Jeho postavy sú výsostne ľudské, a to je dôvod, že hoci jeho romány v nás vyvolávajú úzkosť a obavu, zároveň dojímajú a nútia čitateľa zamyslieť sa nad základnými otázkami ľudského bytia.
Michaela Geisbacherová
