Vyhľadávanie
Vo Vydavateľstve Slovart v týchto dňoch vychádza zbierka tematicky rôznorodých esejí známeho talianskeho spisovateľa, semiotika a teoretika umenia Umberta Eca (1932) s názvom Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky. Recenzentsky sa na ňu pozrel Dado Nagy a v krátkom rozhovore ju predstavil aj Ecov slovenský prekladateľ Stanislav Vallo.
Umberto Eco je príkladom literárne omnipotentného autora, ktorý sa rovnako suverénne pohybuje v oblasti literárnej vedy, umeleckej prózy či publicistiky. Jeho najnovšia zbierka esejí Vyrobiť si nepriateľa... dokazuje nielen šírku jeho intelektuálnych záujmov a prelínajúcich sa myšlienkových máp, ale aj suverenitu skúseného kustóda, ktorý z „labyrintu zoznamov“ dokáže na počkanie vyčarovať ľubovoľnú expozíciu – od filozofických a semiotických tém až po analýzu poetiky excesu v diele Victora Huga či vtipné uvažovanie o posolstve aféry WikiLeaks.
Eco už v úvode zdôrazňuje, že túto knihu najlepšie vystihuje práve podtitul „príležitostné písačky“ – keďže skoro za každou esejou bola konkrétna objednávka. Jednotlivé témy nespája takmer nič – okrem autora a faktu, že vznikli počas posledných desiatich rokov a mnohé z nich poznáme aj z iných jeho diel.
V prvej eseji Vyrobiť si nepriateľa autor konštatuje, aké je pre identitu jednotlivca alebo skupiny dôležité vytvorenie si nepriateľa, na ktorom môžeme preverovať svoj jedinečný systém hodnôt. Tému vonkajšieho či vnútorného nepriateľa skúma z rôznych strán – literárnych, politických, mytologických či etických a pri sledovaní týchto úvah sa nám vynárajú pasáže z románu Foucaultovo kyvadlo či výpravnej knihy Dejiny škaredosti. Esej Imaginárne astronómie zasa čiastočne odkazuje na Dejiny legendárnych krajín a miest a Putovanie po klenotniciach bohatstvom svojho referenčného rámca pripomína Bludisko zoznamov.
Vo filozofickej eseji Absolútne a relatívne sa autor zamýšľa nad zmyslom a genézou týchto dvoch pojmov, možnosťou spoznať absolútnu pravdu, nad kultúrnym relativizmom a smrťou ako konečnou formou absolútna. Provokatívna esej Embryá pred bránami raja sa zaoberá etikou potratov a porovnáva názory cirkvi s postojmi dnešných odporcov interrupcie. A hoci Ecove závery mnohých prekvapia, ako píše – šlo mu najmä o preskúmanie toho, čo si o tejto téme myslí svätý Tomáš Akvinský, keď kladie špekulatívnu otázku: „kto v rámci kresťanského pohľadu na svet vstane z mŕtvych – a či budú vzkriesené aj embryá“.
Nadčasová esej Hodvábničky a ticho je venovaná téme mediálneho hluku, ktorý neodovzdáva žiadne významné posolstvá a jeho úlohou je iba „znemožnenie sústrediť sa na to, čo by malo byť skutočne podstatné“. V bachelardovskej eseji Plameň je pekný si Umberto Eco zvolil za tému oheň, zaoberá sa jeho rôznymi povahami, napríklad ohňom pekelným, ohňom alchymistov či ohňom umeleckého podnetu.
Prechádzka svetmi Umberta Eca pripomína návštevu Louvru či inej veľkej galérie. Každá z expozícií ponúka množstvo tém, podnetov, nástrah či labyrintov. Niektoré nás podľa subjektívnych čitateľských preferencií zaujmú viac, iné menej. A niektoré volajú po viacnásobnej návšteve. Veľký hold za sprostredkovanie rôznorodých literárnych a kultúrnych vrstiev Ecovho sveta patrí prekladateľovi Stanislavovi Vallovi.
