Vyhľadávanie
Juraja Kuniaka pozná čitateľská verejnosť predovšetkým ako básnika, hoci za sebou má už aj dve prozaické diela. Tentoraz vstúpil na knižný trh v úlohe autora i vydavateľa s rozsahom neveľkou knihou ôsmich krátkych próz. Reč je o esteticky a graficky veľmi príťažlivom dielku Nadmorská výška 23 rokov. Zaujímavé zalomenie strán, dizajn a predovšetkým ilustrácie Svetozára Mydlu dokážu upútať. Na margo tohto sympatického javu - nemali by mať aj iní vydavatelia podobné ambície?
Príbehy ťažko kamsi zaškatuľkovať - oscilujú medzi poviedkou a črtou. Myšlienkovo nie sú náročné, iste nájdu svoje miesto v kdektorom letnom prázdninovom a dovolenkovom batohu či kufríku. Štýl korešponduje s obsahom: študentské lásky a priateľstvá sú vzletné, plné ideálov, priamočiare. Niekedy zavesené na horolezeckej skobe, na istiacej dôvere, niekedy hľadiacej do krajiny ponad hmly či vítajúce slnko po niekoľkých tmavých nočných hodinách. Príbehy a príbežteky Kuniakovej knihy hovoria o hľadaní miesta v živote, o smerovaní a kráčaní s kýmsi v ústrety budúcnosti. Hoci tieto slová pôsobia akoby vylovené z minulorežimových propagandistických príručiek, sú príhodné. Napokon, sám Kuniak neskrýva, že texty sú osobným návratom, spomienkou, a to do čias, keď príležitosť na horolezecké výkony ponúkala aj pražská rušička západoeurópskych rozhlasových staníc.
Ak sa autor vo svojich spomienkach prenáša na slovenské vrchy a končiare, klišé nám navráva, že je to v poriadku. Zaujímavo však pôsobia spomienky na pražské štúdiá, kde proti očakávaniu
veľkomestského ruchu zneje hlas odrážajúci sa od komínov, traverzov, platní a previsov pražského okolia a samotnej pražskej zvlnenosti. Akoby indivíduum výkonov rezonovalo iba v osamelých chvíľkach alebo vo chvíľkach málopočetných rezonancií medzi niekoľkými spriaznenými, priateľsky či milenecky najbližšími. Kuniak v nadmorskej výške nemnohých 23 rokov ostáva pritom eroticky cudný, čiastočne hanblivý, neskúsený, prípadne nesmelo zbierajúci skúsenosti. Lámanie mladosti do dospelosti predznamenáva aj autorovo venovanie diela: Katke a Matúšovi, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí.
Na záver možno skonštatovať: Pri čítaní Kuniakovej dvadsaťtriročnej nadmorskej výšky si možno spomenúť na vlastné mladé roky. Nech už bude spomínanie akékoľvek, čítanie neunaví. Poskytne pohľad zvrchu bez namáhavého šplhania sa. Pretože tam dole pri pohľade z výšky leží minulosť, opustená pred hodinou alebo pred viacerými rokmi, so svojimi drobnými, malichernými, stále sa zmenšujúcimi problémami, tam dole je svet vlastne celkom pekný, tam dole sme boli mladší.
Ľuboš Svetoň, Knižná revue 16-17/2003
