Za humorom do vesmíru

Na prebale sa dozvieme, že je určená pre deti od 9 do 99 rokov. A skutočne, kto sa cíti ako dieťa aj v dospelom veku, nepohrdne trochou bláznivého humoru a priechodu do sveta fantázie či voľných asociácií, kto si užije zdanlivo nespojiteľné detaily a ocení spisovateľov cit pre humor, ten si vychutná úlety fiktívneho vedca a laureáta Nobelovej ceny.

Vesmírnu plavbu ťažko jednoznačne charakterizovať a vtisnúť do nejakej zaužívanej kolónky. Šuster je výborným narátorom, zvláda prelínanie žánrov, už od začiatku buduje autentickú atmosféru, má zmysel pre humor a absurdnosť. Vďaka pitoreskným postavám a miestami až groteskným situáciám, ktorým sú vystavené, kniha vzdialene pripomína literárne vyžarovanie Stopárovho sprievodcu galaxiou. Autor ponecháva v knihe dostatočný priestor čitateľovej fantázii, nemoralizuje ani sa nesnaží o neomylnú logiku. Hneď v úvode čitateľa vťahuje do deja a zásluhou osobného prístupu mu doslova podáva ruku a pozýva ho do svojho fantastického sveta. Predstavuje nám vesmír tak, ako ho nepoznáme. Vesmír, v ktorom je všetko možné a ktorého nekonečnosť umožňuje vytvárať podobnosti aj čudesné planéty: „V našej časti vesmíru, tak sa zdá, máme zvyk pomenúvať planéty a iné telesá podľa rôznych bohov, vládcov a ďalších zvláštnych postavičiek. Inde majú radi menej originálne, zato oveľa výstižnejšie mená. Za hranicami našej galaxie existuje jedna planéta, ktorá sa volá Orech. S obyčajným vlašským orechom má spoločnú prinajmenšom jednu vec. Tvar. A dalo by sa povedať, že aj pevnú škrupinu. Vyhlásil to jeden z jej obyvateľov, keď sa vlastnými silami pokúšal vyhĺbiť si vedľa svojho domu bazén.“ (s. 7)

Orech je malá planéta s rodinnou, takmer až komornou atmosférou, na ktorej sa všetci navzájom poznajú. Obyvatelia si krátia čas rôznorodými aktivitami či vlastnými zábavkami. Pečú päťposchodovú tortu, šijú dvanásťfarebný koberec. Učiteľ vedie hodiny načúvania (ktoré dosiaľ nepriniesli žiadny merateľný výsledok), dievčatko Malvína sa rozhodlo spriateliť sa so všetkými dvanástimi mačkami na planéte, jej brat Hugo zas okoreňuje život miestnych najrôznejšími huncútstvami. Na Orechu sa skrátka žije v symbióze s pokojom, ktorý prináša jeho neveľký rozmer. A potom tu je Zem číslo 2, ktorá s planétou susedí, a tá zase nápadne pripomína našu rodnú hrudu. Hračka prírody (alebo skôr vesmíru) spôsobila, že obe Zeme sú rovnaké. Takmer. Na druhej Zemi je Mount Everest o meter kratší, pretože ho zdolalo viac horolezcov a podupalo viac turistických topánok. Ameriku tu objavil Amerigo Vespucci a zdrojom väčšiny vedomostí nie je Wikipédia, ale Ortopédia. Odlišnosti sú zdanlivo nepodstatné, až na jednu. Na Zemi číslo 2 nikdy nikto neinvestuje do objavovania vesmíru. Žiadne vesmírne lode, rakety, astronauti ani družice. Kto chce objavovať svety naokolo, ten dostane na upokojenie svojich vášní kornút s dvoma porciami pistáciovej zmrzliny, aby sa nesprával ako dieťa a premýšľal radšej o niečom užitočnom. Ako to už však v príbehoch býva a občas sa to stáva aj v reálnom živote, výnimka potvrdzuje pravidlo a vždy sa nájde ktosi, kto vyčnieva z davu. Na Zemi číslo 2 je to istý Pterodactyl Kôstka, ktorému výnimočnosť predurčilo aj jeho meno. Nie príliš sympatické a rozhodne nie bežné meno, s ktorým sa nakoniec zmieril, aj keď preň ostal tak trochu iný. Svoju inakosť potvrdzuje aj záujmom o vesmír. Štart raketoplánu Pistácia (pod názvom Operácia Veľké Kýchnutie) odštartovala cestu fyzika a vedca na susediacu planétu Orech. Pravdaže, vesmírom sa neplavil sám. Spoločnosť mu robí manželka Morena a nečakaný čierny pasažier, dvanásťročný chlapec Albín: „‚Toho malého chalana, ktorý nám vliezol do rakety, treba okamžite odviesť domov!‘ ‚Hm.‘ ‚Ten chlapec má rodičov, ktorí sa oňho boja, chápeš?‘ ‚Staneme sa jeho náhradnými rodičmi a dáme naňho pozor, ako keby bol naším synom.‘ ‚Nie sme jeho rodičia. Okrem toho sme sa nikdy o žiadne deti nestarali. Nevieme, ako sa to robí.‘ ‚Pretože nemáme deti.‘ ‚Prečo vlastne?‘ ‚Ja neviem. Nikdy si nepovedala, že by si chcela deti.‘“ (s. 50)

Na planéte Orech je nevšedná trojčlenná posádka vystavená nejednej kurióznej situácii. Je to vlastne taký stret s inakosťou. Treba však podotknúť, že aj samotný Pterodactyl s manželkou a malým spoločníkom sú natoľko nezvyčajní, že sa vlastne ľahko stávajú súčasťou celej vesmírnej rozmanitosti. Autorom zvolený uvoľnený, hovorový idiolekt sa k textu perfektne hodí. V úlohe rozprávača neostáva v ústraní, ale na správnych miestach vhodne komentuje dej a ozrejmuje to, čo sa dá vysvetliť. Logiku tu však nehľadajte, čo je na tom vlastne to pekné, očarujúce a výnimočné.

Vesmírna plavba má aj hlbší rozmer. Je o učení sa žiť s ostatnými, načúvaní a prispôsobení sa. Nad všetkým však stojí v prvom rade pútavé a zábavné čítanie, akýsi sci-fi road-trip bez pravidiel a zväzujúcich mantinelov, ktorý malým i veľkým pripomína, aká hravá a slobodná môže byť literatúra.