Vyhľadávanie
Ako český architekt zachránil náš hradný palác
Alfred Piffl: Zápas o Bratislavský hrad. Denník 1948 – 1972,
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2007
Denník Alfreda Piffla, profesora na Katedre dejín architektúry na SVŠT v Bratislave, vychádza ako 39. zväzok edície Bratislava – Pressburg a opäť potvrdzuje jej vysokú odbornú úroveň a šírku historického záberu na doteraz málo známe, ba predtým často zamlčiavané či skresľované dejiny nášho hlavného mesta. Navyše: každý, kto sa do tejto knižky pozorne začíta, sa odteraz pri pohľade na hradný kopec nad Dunajom nebude môcť zbaviť myšlienky, že namiesto výhľadu na monumentálny hradný palác sa mohol dívať len na prázdny obzor či nejakú architektonickú socialistickú ohavu, ktorú by tam iste boli dali postaviť vtedajší mestskí páni.
V rokoch 1953 až 1957 bol práve A. Piffl jedným z mála osvietených (hoci nie Bratislavčan, ani Prešporák, len český architekt, ktorý mal ale v sebe hlboko zakódovanú úctu k dejinám a ich hmotným pamiatkam), ktorí zápasili o to, aby sa vyčlenili prostriedky na obnovu Bratislavského hradu a aby stavebné spoločnosti zabezpečujúce tieto práce neposlali budovať nejakú ďalšiu Trať mládeže! Pifflove denníky z týchto rokov sú svedectvom, že tieto hrozby boli veľmi reálne. Zároveň sú obrazom jeho strastiplného zápasu o pokračovanie v obnove hradného areálu najmä v čase, keď ÚV KSS odporučil riaditeľovi Stavokombinátu, aby „práce na Hrade boli medzi poslednými, o ktoré treba prejaviť záujem“ a vtedajší komunistický vládca Slovenska K. Bacílek sa vyhrážal, že „toho, kto začal na Hrade pracovať, by bolo najlepšie zatvoriť!“
Alfred Piffl, rodák z Kerhatíc nad Orlicí, absolvent Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva na ČVUT v Prahe, vyhral v roku 1947 konkurz na miesto profesora dejín architektúry na SVŠT v Bratislave, kde potom pôsobil desať rokov (až do svojho zatknutia a uväznenia), v rokoch 1950 – 1952 ako prvý dekan Fakulty dejín architektúry a pozemného staviteľstva. Bol jedným z prvých architektov, ktorý sa so svojimi študentmi začal v rokoch 1948 – 1949 venovať objektom v bratislavskom Podhradí, deštruovaným neskôr kvôli rozširovaniu Karloveskej cesty. Keďže bol aj vynikajúci kresliar, práve jeho zásluhou sa zachovali i jedinečné skice početných podhradských domov a časť z nich je v knihe aj reprodukovaná. Keď sa v roku 1953 rozhodlo o rekonštrukcii Bratislavského hradu, Piffl si 28. mája do denníka stručne zapísal: „Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu.“ V tom čase bol profesor Piffl vedúci Katedry dejín architektúry a jeho kolegami boli architekti Lichner, Majzlík, Bašo a asistent Červeň, ktorí sa rovnako podieľali na obnove. Asistent Červeň napríklad aj ako horolezec... Práve táto poznámka, zachované dokumentárne fotografie a Pifflove kresby k denníkovým záznamom najvýrečnejšie ukazujú, že roku 1953 bol Bratislavský hrad skutočnou ruinou – a bez nasledujúceho trojročného zápasu by nedošlo k jeho stavebnej a architektonickej obnove. Okrem úradov sa proti tomu viackrát postavili aj jeho slovenskí kolegovia z fakulty na čele so slávnym architektom Bellušom (žiaľ!). Len jeden zápis z Pifflovho denníka z 21. júna 1957: „Od desiatej zasadala tzv. Komisia pre Bratislavský hrad, t.j. Belluš, Havrančík, Chrobák, Lacko, Hruška a Koula – mal som odpovedať na 21 inkvizičných otázok vyšetrujúcej komisie (obvinili ho z nekvalifikovaných zásahov pri rekonštrukcii – pozn. A.B.). Odrážal som pokojne všetky Bellušove útoky, ale bol to ďalší vyčerpávajúci proces, po ktorom som sa potom na katedre nervovo položil“.
Nekrytý kolegami, nezaštítený straníckou knižkou ani štátnymi vyznamenaniami, sa prof. Piffl čoskoro stal ľahkou korisťou socialistickej justície: 9. augusta 1957 ho vyhľadala ŠtB, želali si s ním hovoriť o Hrade, ale vzápätí sa ocitol v Justičnom paláci vo vyšetrovacej väzbe. Pod zámienkou, že v liste matke (ktorý nikdy nedostala) ohováral spriatelenú veľmoc ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na dva roky väzenia. K prácam na Hrade sa už nikdy nemohol vrátiť, ale rekonštrukcia podľa jeho plánov pokračovalo a obnovený Bratislavský hrad už koncom 60. rokov plnil nielen kultúrno-spoločenské, ale i reprezentačné štátne funkcie. Po návrate z väzenia – fyzicky zničený, s otravou krvi sa prof. Piffl sa po „murárskej“ epizóde v Trnávke a stavbe Domu osvety v Senci vrátil aspoň k projekčnej a architektonickej práci. Ako pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre mal veľký podiel na zmapovaní bratislavského Podhradia v rokoch 1967 – 1970, v čase stavby dnešného Mostu SNP, čím došlo k definitívnemu zničeniu tejto jedinečnej mestskej lokality.
Začiatkom 70. rokov sa prof. Piffl ešte podieľal na výskume a rekonštrukcii rímskych nálezov v Gerulate a Stupave a na rekonštrukcii Devínskeho hradu. Zomerel 26. júna 1972. Až toto vydanie jeho denníka vracia túto jedinečnú osobnosť do dejín Bratislavy. Kniha, doplnená dvoma stovkami autorových kresieb, litografií a fotografií vychádza pri príležitosti storočnice jeho narodenia. Popri vydavateľovi A. Marenčinovi a upravovateľovi denníka J. Čomajovi sa aj hlavné mesto konečne rozhodlo vzdať hold prof. Alfredovi Pifflovi v podobe pamätnej tabule, ktorá bude umiestnená na ulici Fraňa Kráľa 16, na dome, kde záchranca našej národnej kultúrnej pamiatky, dnes aj symbolu slovenskej štátnosti, prežil 25 rokov svojho strastiplného, ale plodného života.
Anton Baláž
