Vyhľadávanie
Kruté storočie
Iboja Wandal-Holm
Zbohom, storočie. Európsky román
Bratislava, Kalligram 2003
S tvorbou dánskej spisovateľky Iboje Wandal-Holm sa mohol slovenský čitateľ prvýkrát zoznámiť roku 1998 v antológii slovenskej literatúry o holokauste Božia ulička. Aj krátky úryvok z jej románu Moruša (pod názvom Osvienčim-Brezinky) a štyri básne, prenikavé lyrické reflexie pohnutej doby, v ktorej žila, ukázali, že ide o originálnu autorku. V sugestívnej epickej či lyrickej skratke vie priblížiť kľúčové okamihy zo svojho života. Pre slovenského čitateľa je táto jej výpoveď o dobe o to zaujímavejšia a pôsobivejšia, pretože Iboja Wandal-Holm sa narodila a vyrástla na Slovensku a práve toto obdobie – šťastné roky mladosti a vzápätí obdobie krutého rasového prenasledovania – tvorí ťažisko jej tvorby. Najlepšie to dokumentuje práve román Zbohom, storočie, ktorý sa v Dánsku stal bestsellerom. Aj jeho slovenskú verziu pripravila autorka (v jazykovej spolupráci s básnikom Ivanom Laučíkom), ktorá nielenže nezabúda na svoje slovenské korene, ale od svojho vysťahovania do Dánska roku 1955 sa venuje prekladaniu slovenskej literatúry, najmä našich ľudových rozprávok a poézie do dánčiny.
Zbohom, storočie je autobiografický román, jeho prvá kniha Kde bolo, tam bolo svojím názvom evokuje ľudovú rozprávku a naozaj je obrazom autorkinho takmer rozprávkového detstva a ranej mladosti, prežitého v kruhu početnej rodiny, ale aj prvých lások a nezabudnuteľných priateľstiev v medzivojnovom Liptovskom Mikuláši, kde panovalo ovzdušie osvietenej znášanlivosti. Táto atmosféra vládla v Liptove od vydania Tolerančného patentu cisára Jozefa II. a autorka ju zachytáva s mnohými sugestívnymi a nezabudnuteľnými detailami. Rovnako presne zaznamenáva prudký zlom v živote svojej rodiny a celej židovskej komunity v meste po marci 1939, keď niektorí jej spolužiaci z gymnázia začali chodiť v gardistických uniformách a odvtedy „už nič nebolo na svojom mieste. Dôvera, tolerancia, duševný pokoj, radosť, priateľstvo, istota, smiech, smútok a plač sa stali terčom násilia. Všetky dvere boli dokorán otvorené potupe, poníženiu, krádeži obyčajných vecí a zneucteniu intimity súkromného života“. Jedinou voľbou pre mladú židovku a jej sestry je pokúsiť odísť zo Slovenska. V druhej knihe Útek Iboja Wandal-Holm opisuje dramatický útek do Maďarska, život v Budapešti, kde sa dve bezbranné dievčatá snažia ukryť, striedajú rôzne byty a rozmanité prostredia mesta. Sestry sa dostávajú do internačných táborov, vyhostia ich na Slovensko, znova sa pokúsia vrátiť do Maďarska, aby sa vyhli hrozbe odvlečenia do Nemecka. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou sa však nevyhnú strašnému osudu židovských obyvateľov: odtransportujú ich do Osvienčimu. Tretia kniha Tma je autorkiným pokusom dokumentárne zachytiť to, čo sa dialo v Osvienčime. V básni, ktorá je súčasťou jej rozprávania, a vznikla o štyridsaťpäť rokov neskôr, keď v nemeckých novinách Die Zeit nad článkom o masovej vražde uvidela tenký grafický obrys osvienčimskej brány, píše: ,, za touto bránou / kde z lebečných dutín vyblednutých dejín / lezie nemý rak / a mizne pospiatky / v budúcom zabúdaní“. Konkrétne zážitky z tábora, presné, a preto stále rovnako desivé, obrazy z pochodu smrti, keď nacisti pred postupujúcimi sovietskymi a spojeneckými vojskami začali tábory likvidovať, aby zahladili stopy svojich zločinov, majú okrem dokumentárnej hodnoty aj silnú reflexívnu polohu. Autorka sa aspoň čiastočne usiluje porozumieť „nepochopiteľnej obludnej skutočnosti perfektne plánovaného vyničenia“.
Záverečná, štvrtá kniha románu má názov Dlhé brieždenie. Výstižne v nej zachytáva povojnovú atmosféru s chaosom a doznievaním vojnovej nenávisti k židom po ich návrate do spoločnosti. Otvorene, bez idealizovania zaznamenáva správanie osloboditeľskej armády, sovietskeho riešenia spoločenských pomerov po vojne, zažíva prvú dezilúziu zo stretnutia svojich snov s realitou. Keď ju ako vysokoškolskú študentku na začiatku 50. rokov odrazu začnú pokladať za „nespoľahlivý cudzí živel v socialistickom zriadení“ a neskôr dokonca za možnú špiónku, keďže sa stýka s cudzincami, je to pre ňu signál znova pokračovať v hľadaním bezpečného domova. Odsťahuje sa do Dánska, kde sa vydá a stane sa dánskou spisovateľkou, ktorá ale nikdy nepreruší svoje spojenie so Slovenskom a jeho kultúrou.
Zbohom, storočie má podtitul Európsky román a naozaj sa v ňom zrkadlí Európa v dvadsiatom storočí – predovšetkým v jej krutej, netolerantnej a násilníckej podobe. Spolu s autorkou sa cítime ako „tulák, pútnik od spomienky k spomienke, z obrazu do obrazu, z nocí do dní, z etapy do etapy neskutočnej skutočnosti“.
Anton Baláž
