Recenzia
Katarína Gecelovská
19.03.2024

Zboriť hniezdo

Dom

Vo vydavateľstve Absynt vyšiel minulý rok grafický román Dom španielskeho autora a ilustrátora Paca Rocu, ktorého slovenskí čitatelia (a diváci) už možno poznajú vďaka animovaného filmu Vrásky (2011).

Odohráva sa v dome na španielskom vidieku, v ktorom sa rok po otcovej smrti stretáva trojica súrodencov s rodinami, aby nehnuteľnosť pripravili na predaj. V popredí však nie je zápletka či dej, ale atmosféra nostalgie sálajúca zo stien domu a podrývajúca pôvodný zámer súrodencov.

Dom je plný spomienok. Na otca, mamu, detstvo. A azda aj na ich minulé ja, ktoré strhol prúd času a každodenného života. Súrodenci sa rozpomínajú na chvíle strávené na vidieku, na otcove historky a pamätné výroky. Prostredný syn José dorazí do domu so svojou priateľkou Silviou ako prvý. Je z neho úspešný spisovateľ a jeho autorské začiatky sa spájajú s otcovými radami: „Slogany všetkých skvelých kampaní sa rýmujú. Ak do textu zakomponuješ dobrý rým, máš vyhraté.“ (s. 18) Otec totiž pracoval pre reklamnú agentúru a rád o tom hovoril. José si vybavuje, ako spoločne vykopávali zemiaky, a pri pohľade na zoschnutý mandľovník rozpráva Silvii, ako ho kedysi s otcom zasadili, ako prvý raz zarodil a ako z mandlí robievali turrón. Brat Vicente zasa spomína na to, ako s otcom pozemok ohradili a rozplánovali, kde bude stáť dom, kde budú okná a dvere. So svojím vlastným synom si v garáži pripomína chvíle, ktoré tam strávil s otcom majstrovaním. Otec sa tu zvykol zašívať na celé hodiny. Vicente po ňom zdedil technickú zručnosť a snaží sa ju odovzdať aj svojmu potomkovi, večne zízajúcemu do mobilného telefónu. Sestra Carla si zasa vybavuje, ako s otcom chodievala po vodu a jedla lahodné ovocie z domáceho pomarančovníka.

V spomienkach súrodencov však nefigurujú len tie pozitívne a príjemné. Časom napríklad vysvitlo, že otec síce pracoval v reklamnej agentúre, ale v pozícii šoféra – nie ako autor reklamných sloganov, ktorými ohuroval malého Josého. Paco Roca vykreslil otca súrodencov aj s jeho nedostatkami. Ako muža, ktorý musel neustále niečo robiť, aj počas letných prázdnin na vidieku, a do sústavnej práce nútil aj ostatných. Ich spomienky sú teda trpko-sladké, keďže sú predchnuté nostalgiou za bezstarostným detstvom plným zábavy, ktoré nikdy nezažili. Aj na prácu však z odstupu času spomínajú s úsmevom – keď Vicente s Carlou hľadia na chátrajúci bazén, hovoria: „‚Pamätáš sa, ako sme sa na ňom nadreli?‘ ‚Jasné. V to leto sme sa vzbúrili.‘ ‚Odmietli sme pomáhať, ak nám nedovolia postaviť si bazén.‘ ‚Celé leto sme kopali jamu.‘ ‚A skončili sme až v novembri, keď už bolo príliš chladno na kúpanie.‘ ‚Nerozumiem, prečo sme si na to nenajali niekoho s bagrom.‘“ (s. 86) Otca, ktorý by nikdy neplatil za prácu, ktorú si dokáže urobiť sám, si vážia, hoci ako deti by sa radšej hrali než pomáhali okolo domu.

Príjemnou zmenou oproti mnohým súčasným románom o rodine je, že Paco Roca neodkrýva žiadne traumy a rodinné peklá, ktoré postavy poznačili na celý život. No detstvo ani neidealizuje ako harmonické obdobie a raj, do ktorého sa ako dospelí chceme vrátiť. Detské časy na vidieku sa totiž niesli najmä v znamení otcových snov a túžob, hoci nie na úkor osobností detí. V dospelosti si každé šlo svojou vlastnou cestou a do letného domu chodievali čoraz menej. Teraz, po otcovej smrti, ľutujú, že rodičov nenavštevovali častejšie. Ale – a to musím Pacovi Rocovi pripísať k dobru – nie je to ľútosť typu Nevieš, čo máš, kým to nestratíš. Autor umne a citlivo zobrazuje, ako sa cesty rodičov a detí celkom prirodzene rozchádzajú, ako sa životy potomkov aj súrodencov napriek vzájomnej láske oddeľujú. A hoci je dom plný spomienok a vôní, je potrebné ho predať.

Ďalšou z tém je, podobne ako vo Vráskach, staroba. Otec prišiel o manželku a postupne strácal aj vlastné zdravie a silu a v posledných mesiacoch sa viditeľne opúšťal. Súrodenci sa snažia vyrovnať s okolnosťami jeho odchádzania a smrti. Španielsky spisovateľ Fernando Marías v epilógu píše, že Paco Roca napísal knihu, do ktorej premietol pocity zo smrti vlastného otca. „Takáto kniha je poslednou spoločnou cestou otca so synom. Mŕtvy otec kráča vedľa syna, ktorý spomína a rozpráva.“ (s. 131)

Dom má jedinečnú atmosféru, na ktorej sa podieľa aj farebné tónovanie ilustrácií. Autor strieda zelenú, žltú, béžovú či ružovú paletu a stránky jeho knihy priam dýchajú nostalgiou. Vskutku jedinečný grafický román o našich najdôležitejších vzťahoch, väzbách a životných krokoch.