Recenzia
Katarína Gecelovská
13.05.2022

Keď chýba jeden diel skladačky

Mozambická autorka Paulina Chiziane rozpráva príbeh o ženách, milenkách a manželkách vo svete, v ktorom sa miešajú tradičné africké zvyky s kresťanskou kultúrou. V tomto svete už polygamia ako oficiálne manželské usporiadanie neexistuje, no napriek tomu v iných podobách stále prekvitá. Hlavná hrdinka Rami je už vyše dvadsať rokov vydatá za policajného dôstojníka Tonyho, a hoci tušila, že jej je neverný, trpkú skutočnosť v celom jej rozsahu odhaľuje až teraz – zisťuje, že jej sokyňou nie je len jedna žena (Julieta, s ktorou už Tony splodil šesť detí), ale hneď štyri. Tony si každú z nich oddelene vydržiava ako svoju milenku s potomstvom, ale status manželky má len Rami. Spolu s ňou zakúšame bolesť zo zrady, osamelosť, žiarlivosť aj hnev.

Smutný príbeh podvedenej starnúcej ženy sa však mení takmer až na grotesku, keď Rami, aby si čoraz neprítomnejšieho manžela aspoň nejako udržala, dospeje k rozhodnutiu akceptovať jeho mnohoženstvo a prinúti ho, aby si ostatné ženy aspoň neoficiálne vzal za svoje ďalšie manželky. Ženy sa tak namiesto zúrivej rivality spolčia a vypracujú rozvrh, ktorým sa Tony musí riadiť a rozdeliť svoj čas rovnomerne medzi všetkých päť manželiek. Dochádza k rôznym komickým situáciám – napríklad, na spoločných stretnutiach si ženy ironicky rozprávajú, či Tony počas pravidelných týždňových pobytov poriadne jedol a plnil si manželské povinnosti. Z predátora sa tak stáva skrotené zvieratko a manželky sa telefonicky informujú o každom jeho kroku.

Feministický rozmer knihy je neprehliadnuteľný. Ženy, na začiatku románu úplne závislé od Tonyho peňazí, lásky a pozornosti, sa postupne emancipujú – začnú podnikať, zarábať vlastné peniaze a nachádzajú si milencov. Tony stráca piedestál poloboha a odhaľuje sa ako klamársky slaboch, ktorý už namiesto túžby a vášne vzbudzuje najmä ľútosť. Ramin otec je zasa popisovaný takto: „Hlas má drsný a toxický ako jed rozprsknutý do vetra.“ (s. 96) Rami, Julieta, Luísa, Saly a Mauá sú naopak krásne a silné ženy, ktoré musia bojovať proti útlaku a umlčiavaniu: „Zúfalo prosím o pomoc a odpoveďou sú mi mužské ponosy. Ženské problémy patria do priečinku nepodstatností, rozmarov, neschopnosti.“ (s. 96) Jediná mužská postava, ktorá nie je vykreslená negatívne, je Luísin (a neskôr aj Ramin) milenec Vito. Ten však rozpráva ako z učebnice feminizmu: „Obdivujem tvoju odvahu. Si jedinečná. Podľa mňa by sa všetky ženy mali zomknúť proti mužskej tyranii. (…) Presne to je tvoja silná stránka. Namiesto toho, aby si vyhlásila vojnu svojej sokyni, stojíš po jej boku. (…) Nevymenila si jednu tyraniu za druhú.“ (s. 85)

Ďalšou slabinou románu je, že autorka – feministka a bývalá členka odbojového hnutia – miestami presvitá pod svojimi hrdinkami. Najokatejšie to je, keď Rami – nevzdelanej žene v domácnosti – príde na myseľ výrok poprednej feministky Simone de Beauvoir („Ženou sa nerodíme, ženou sa stávame.“) a uvažuje, kde ho len počula. Podobne neautenticky pôsobia z Raminých úst spomienky na stranícky míting, kde tlieskali politickým heslám ako: „Preč s polygamiou! Preč s ňou! Preč s iniciačnými obradmi! Preč so spiatočníckou kultúrou!“ (s. 91)

Feminizmus, ktorý sa v západnom (literárnom) svete stáva módnou záležitosťou, však v africkom prostredí a z pera mozambickej spisovateľky vyznieva naliehavo a živelne, a to aj napriek tomu, že ideová základňa románu je taká viditeľná. Paulina Chiziane približuje ženský údel prostredníctvom mozambických zvyklostí a povier: ženy nesmú jesť vajíčka, aby nemali plešaté deti a aby sa pri pôrode nesprávali ako sliepky, musia mužom kolenačky servírovať najlepšie časti mäsa, zatiaľ čo im samým ostanú len kosti, krky a krídelká, a je im pripisovaná vina za záplavy, suchá a choroby. Ženská krása sa spája s farbami a vôňami, ženské emócie so spevom a tancom. Žena je „zakrivená čiara. Zakrivený je aj pohyb mesiaca a slnka. Zakrivený je pohyb drevenej varešky v hlinenom hrnci. Zakrivený je stav pokoja. Všimla si si, že všetky zvieratá sa v spánku zvinú do klbka? My ženy sme rieka plná plytkých a hlbokých meandrov na každom centimetri tela.“ (s. 44) Názov románu Prvá žena odkazuje jednak na špecifické postavenie prvej manželky v polygamnom zväzku, jednak na biblickú prvú ženu. Hlavná hrdinka si kladie otázku, prečo by Boh, ktorý by chcel, aby muži žili polygamne, stvoril k Adamovi len jednu Evu.

Kvality románu však, nanešťastie, podkopáva jeho jazyková stránka. V Raminom prehovore sa v prílivových vlnách hromadia patetické a klišéovité prirovnania a metafory. Tento vracajúci sa živelný prúd obrazov síce text vydarene rytmizuje a protagonistkina bolesť sa jeho prostredníctvom vracia k čitateľom ako návratný motív, miera pátosu je však často neúnosná: „Som porazená, mám dolámané krídla.“ (s. 21) alebo „Trpím, je mi na umretie, akoby mi vrážala oceľové nožnice do stredu srdca.“ (s. 23) Sentiment týchto pasáží autorka čiastočne vyvažuje svojím zmyslom pre humor a iróniou, podobne ako zmierňuje jednofarebné videnie mužských postáv komplexnejším pohľadom na tie ženské. Ženy nie sú vyobrazené len ako kladné hrdinky, ale je priznaná aj ich žiarlivosť, závistlivosť či zneužívanie ženských zbraní. Zvláštne však je, že takmer úplne absentuje téma materstva. Hrdinky sú zobrazené najmä ako manželky a milenky, nie ako matky, a to aj napriek tomu, že majú často početné potomstvo. Tento jav možno vnímať v intenciách feminizmu neredukovať ženy len na ich materskú rolu. Takýto postup však môže v čitateľovi vyvolať pocit, že určitý diel skladačky chýba a že ženské postavy sú o úlohu matky, naopak, oklieštené.

Napriek uvedeným výhradám bol pre mňa román Prvá žena intenzívnym, zaujímavým a prekvapujúco zábavným čítaním.

 

Paulina Chiziane: Prvá žena. Príbeh o polygamii

Preklad: Zuzana Greksáková

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021