Po predchádzajúcej knihe poézie Dvojdlaň prichádza Jozef Leikert s básnickým diptychom Zláskavenie I. a II. (Vydavateľstvo Pozsony / Pressburg / Bratislava). Ide o dve malé knižky ľúbostnej a intímnej lyriky, ktoré sa svojimi rozmermi zmestia do dvoch dlaní. Symbol izujú puto medzi lyrickým subjektom – básnikom a jeho životnou láskou, ktorej sú obe knižky venované. Súčasťou zbierky Zláskavenie I. je doslov slovenskej herečky Božidary Turzonovovej a zbierku Zláskavenie II. uzatvára doslov speváka Pavla Hammela a Post scriptum básnika Ireneya Baláža. Básne vkusne dopĺňajú abstraktné kresby – ženské akty – od ilustrátora Jána Kelemena.
Leikertove básne sa vyznačujú hutnosťou výpovede na veľmi malom priestore. Táto koncíznosť pôsobí na čitateľa veľmi sympaticky. Láska predsa nepotrebuje množstvo veľkých slov. Dôležitá je dôvera a spoločná cesta dvoch ľudí. Tá je však nie vždy ľahká. Občas je plná skál, ktoré bránia krokom. S láskou sa však kráča ľahšie: „Najdlhšia vráska v dlani / je cesta, / ktorou máme prejsť. / Ťažko povedať / či vzpriamene, / alebo kolenačky. / Rozhodne spolu.“ Básne nie sú pomenované, čím vytvárajú akýsi poetický denník. Každý text je svedectvom básnikovho zláskavenia, ktoré je s každou ďalšou pribudnutou vráskou dokonalejšie.
Napriek tomu, že je dvojkniha Zláskavenie I. a II. monotematická, nepôsobí jednotvárne. Básne nie sú patetické. Aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že o láske už bolo napísané a povedané všetko, Leikert nachádza vždy výstižné a originálne metafory na pomenovanie citov a situácií, ktoré so sebou láska prináša. Básne sú dobre komunikovateľné, preto oslovia široké spektrum čitateľov. Hoci ide o ľúbostnú lyriku, verše sú popretkávané aj filozofickými myšlienkami, čím dostávajú osobitý význam.
Téma lásky je nadčasová a večná. V Leikertovom ponímaní je obohatená ešte aj o duchovnú zložku. Vertikála Boh – láska – báseň, pozorovaná v jeho poetike, slúži ako pomyselná prizma, cez ktorú sa básnik spovedá a introspekciou, chirurgicky presne, dávkuje čitateľom to, čo je pre neho najpodstatnejšie: „Snáď sa Bohu nerúhame, / keď sa držíme / v kostole za ruky. / To je naša / najkrajšia modlitba, / roky ňou podopierame nebo.“
Dvojkniha nám pripomenie, aké je to s láskou vstávať a zaspávať, aké krásne je niekoho milovať, aj keď to občas bolí. Leikert nám umožňuje prostredníctvom svojich veršov zláskavieť.
