Vyhľadávanie
Každodennosť na dosah
Marián Hatala:
Zum Greifen weit
Preklad zo slovenčiny Erika Annuss, Reiner Kunze a Marián Hatala
Doslov Helmuth A. Niederle
Verlag Lehner, Wien 2006
Marián Hatala:
Životopis každodennosti
RECO-YAK, Senica 2005
Slovenskú literatúru postupne poznávajú aj čitatelia v iných krajinách, hoci vydanie knihy nášho autora v zahraničí ešte stále nie je samozrejmou záležitosťou, skôr zriedkavou udalosťou. Básnik Marián Hatala v krátkom čase prekročil svojou tvorbou hranice hneď dvakrát. V pražskom vydavateľstve Akropolis mu vyšiel roku 2004 výber básní Provazochodec v preklade Petra Skarlanta a pred pár týždňami mu v preklade Eriky Annussovej, Reinera Kunzeho a jeho vlastnom vyšiel vo viedenskom vydavateľstve Verlag Lehner ďalší výber poézie Zum Greifen weit (Ďaleko na dosah). Nemecký preklad Hatalových básní mal už dve úspešné prezentácie v zahraničí. Prvá sa uskutočnila v máji v Literaturhaus Salzburg, tú druhú v rámci cyklu Poznáte Slovensko? usporiadalo 1. júna v bavorskom Regensburgu Centrum Europaeum tamojšej univerzity. Jeho partnermi boli Slovenský inštitút v Berlíne a bratislavské Literárne a informačné centrum. Dejiskom ďalšej prezentácie knihy bude rakúsky Feldkirch.
Autor si pripísal na svoje konto k predchádzajúcim knižkám ďalšiu zbierku básní Životopis každodenností, ktorá vyšla vlani vo vydavateľstve RECO-YAK.
Hatala, hoci do istej miery rozširuje tematický okruh svojich básní a mení pohľad na veci, zároveň si zachováva svojskú poetiku a ostáva verný civilnému ladeniu básní, mierne (seba)ironickému odstupu, ako aj vecnému, triezvemu, úspornému jazyku. Jednou z jeho kľúčových tém – a to je citeľné v oboch recenzovaných knižkách – je téma času, presnejšie – jeho drobného fragmentu, „malého“ okamihu a rozkrývania toho, čo sa ukrýva za každým nenápadným „teraz“. Básnik si uvedomuje protirečivosť a zložitosť fenoménu „terajškovosti“, a uvedomuje si aj častú bezmocnosť jazyka voči členitosti a zároveň nepretržitosti prúdiaceho času. Helmuth A. Niederle píše v doslove k rakúskemu vydaniu, že autor je „zberateľ okamihov“. Nazdávam sa, že tým výstižne charakterizuje Hatalovu poetiku. Dodám ešte, že ide o „malý“ okamih, možno celkom „neviditeľný“, ponorený do každodennosti. Každodennosť je druhou básnikovou kľúčovou témou: všednosť zážitku takmer na hranici banálnosti, za to však každodennosť nie s vyprázdneným zmyslom, nie bezvýznamná. Je celkom pochopiteľné, že týmto témam najviac zodpovedajú pomerne jednoduché, až strohé výrazové prostriedky, často sa v textoch vyskytuje náznak, nedopovedané... Metaforickosť je v Hatalových básňach vecná, úsporná, prítomná azda viac medzi slovami, medzi riadkami ako v jednotlivých slovách, no práve svojou striedmosťou, úspornosťou a „náznakovosťou“ viac podnecuje čitateľovu fantáziu. Civilný tón a úspornosť výrazových prostriedkov charakterizujú aj nemecké preklady, ktoré zachovávajú tieto znaky hatalovského rukopisu.
Pre autora je však témou aj samotný jazyk, veta, slovo – či už napísané, alebo ešte iba tušené, nevypovedané, zložitý vzťah medzi zamlčaným či nevypočutým a nepochopeným (jedného dňa/zle vypočutí ľudia/zmĺknu:/pochopia/že sa nikdy nevymlčia/z toľkého nepochopenia). Slovo, čo môže vstupovať do sna, dáva (nielen snovému) bludisku orientáciu a možno, naopak, mení (nielen) sen na bludisko. Slovo ako prostriedok, ako zdroj moci, ktorou by sa dalo zasahovať do chodu sveta, ovplyvňovať beh vecí (píšem báseň/a myslím na to/aby sa dnes už nič nestalo). Napriek všetkému túži po dobrej básni, presnej a jasnej, v ktorej sa k slovu možno priblížiť iba cez mĺkve civenie, iba ním sa dajú vyplniť medzery medzi slovami (báseň inšpirácia). Báseň mu dáva istotu v ľudskú existenciu (som, teda píšem), ale aj nádej.
Autor akoby písaním hľadal rovnováhu – a samozrejme, aj správny smer, ktorým sa k nej možno priblížiť, lenže niekedy je ťažké rozlíšiť východisko od cieľa (povrazolezec). Pre Hatalu je príznačná práca s paradoxmi, cez ne poukazuje na neraz prekvapujúce vzťahy medzi vecami, ľuďmi, udalosťami, ale aj na bludné kruhy, z ktorých je takmer nemožné vystúpiť… Cez takúto optiku rozkrýva protirečenia tam, kde zdanlivo nejestvujú – a zároveň skúma protirečivosť samotnej zdanlivosti. Kde hľadať spásu, ak ciele, a ani smery nie sú jednoznačne stanovené, ak zrádza človek, slovo, ak bezmocnosť zachvacuje už aj Boha, ktorý sa modlí k človeku?
V Hatalových textoch nenachádzame odpovede. Jeho texty sú otázky, pýtajúce sa na veci podstatné, hoci ukotvené v obyčajnom čase ľudskej každodennosti. V tej, ktorú žijeme a na ktorú sa nám aspoň občas žiada opytovať sa.
Etela Farkašová
