Vyhľadávanie
António Lobo Antunes: Na konci sveta
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2020
V roku 2020 sa k slovenským čitateľom a čitateľkám dostala kniha, ktorú napísal jeden z najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov ešte v roku 1979.
António Lobo Antunes vyštudoval medicínu, hoci túžil byť spisovateľom, a krátko po skončení školy dostal povolávací rozkaz. Vyše dvoch rokov strávil doslova „na konci sveta“, vo víre koloniálnej vojny v Angole ako vojenský lekár. Táto skúsenosť ho poznačila na celý život a spracoval ju vo viacerých dielach.
Na konci sveta je vyznaním muža, ktorý sa vrátil z pekla vojny domov, na miesto, kam sa celý čas tešil, no už tam akosi nepatrí. Zatiaľ čo bojoval v nezmyselnom konflikte vedenom mocnými, ktorí ani nevytiahli päty z Lisabonu, narodila sa mu dcéra. A rozpadlo sa manželstvo.
Protagonista rozpráva svoje vojnové zážitky neznámej žene v bare. V kapitolách označených písmenami abecedy od A po Z sledujeme dve dejové línie: v prvej odchod mladého muža, vychovaného v lisabonskom manierizme, do Angoly (veď vojna z neho spraví chlapa, ako sa vyjadrovali príbuzní, keď ho odprevádzali), zážitky z vojny a návrat domov. V druhej jeho zvádzanie ženy v bare (keď jej dopodrobna opisuje hrôzy, ktoré zažil), ich milovanie a ráno po ňom. Zúfalstvo na bojisku, kde zošíval telá roztrhané mínami alebo amputoval končatiny, zúfalstvo návratu domov, kde ho nikto nečaká, nikto nechce a už vôbec nie tí, ktorí ho poslali bojovať. Zúfalé bojisko v posteli: „Ako bojové pole, veď viete, posiate rozhádzanými mŕtvolami, ktoré v nás už nevzbudzujú ani ľútosť... Pretože nás nikto nezachráni, nikto nás už nemôže zachrániť, nijaká rota nám nepríde naproti s mínometmi v rukách. Sme navždy sami na palube tejto postele bez kompasu, váhavo sa pohojdávajúcej na koberci sťa plť.“ (s. 176)
Antunes píše o vojne bez príkras, naturalisticky, občas až odporne a vulgárne. A predsa inak, ako sme pri takýchto témach zvyknutí. Moc jeho knihy netkvie iba v príbehu, ale je ukotvená najmä v jazyku. Poetickom i drsnom, rozvláčnom i údernom, plnom neošúchaných opisov a prirovnaní, ukrytom v dlhých súvetiach. Občas sa medzi veľkým písmenom na začiatku vety a bodkou na konci nachádza celý príbeh, inokedy myšlienka, ktorou zhrnie celú ľudskú skúsenosť: „... a ja som sa pýtal sám seba, čo tam robíme, zovretí v agonizujúcom očakávaní na podlahe šijacieho stroja lode, zatiaľ čo sa Lisabon potápal v diaľke s posledným vzdychom hymny. Odrazu som tam stál bez minulosti, s príveskom a Salazarovou medailou vo vrecku, medzi vaňou a umývadlom z domčeka pre bábiky, priskrutkovanými k stene, a cítil som sa ako rodičovský dom v lete, bez záclon, koberce zavinuté v novinách, kusy nábytku pritisnuté k stenám a pozakrývané veľkými zaprášenými rubášmi, striebro odložené v komore starej mamy a ohlušujúca ozvena krokov nikoho v prázdnych miestnostiach.“ (s. 18)
Práve jazyk a štýl robí z tejto knihy výnimočné dielo hodné pozornosti. Do slovenčiny ho preložila Jana Benková Marcelliová, ktorá má na konte viacero vynikajúcich prekladov z portugalčiny (spomeňme napríklad Všetky poviedky od Clarice Lispectorovej alebo Obchodníka s minulosťou od Josého Eduarda Agualusu). V tomto prípade musela rozšifrovať naozaj náročný text, bohato popretkávaný nevšednými prirovnaniami a metaforami, pričom ho nijako nezjednodušovala, neuhládzala, nebála sa ani vulgarizmov, ktoré k tejto knihe a téme jednoducho patria. Vďaka jej práci s bohatou slovnou zásobou a jej použitiu interpunkcie, ktorou delí dlhé súvetia naozaj logicky a funkčne, dostávajú čitatelia a čitateľky plnokrvné dielo, ktoré robí česť portugalskému originálu.
Antunesov román Na konci sveta nie je bežná kniha na čítanie pred spaním, vyžaduje si sústredenú pozornosť, ale odmení sa za ňu originalitou a svojskou krásou.
