Vyhľadávanie
Vlastný názor – to je hýbať rozumom
Rozhovor s prozaičkou Uršuľou Kovalyk
Uršuľa Kovalyk – feministická spisovateľka sa narodila 31. decembra 1969 v Košiciach. Známa v košickom undergrounde. Vyštudovala Strednú zdravotnícku školu, ale do zdravotníctva nešla nikdy pracovať. Po roku 1989 vystriedala viacero exkluzívnych zamestnaní – ošetrovateľka laboratórnych zvierat, predavačka v kníhkupectve Artforum, pracovníčka v Krízovom centre pre obete násilia. Externe vyštudovala sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Momentálne žije v Bratislave a pracuje v občianskom združení s bezdomovcami.
V literárnom kontexte sa s menom Uršuľa Kovalyk stretávame ako s odvážnou feministickou spisovateľkou, ktorá vie, čo chce, má vlastný rozum a rada ním aj pracuje. Je zdravo bezočivá, invenčná a vraj ju nezaujíma, čo si o jej textoch myslia ostatní.
Jej literárny debut Neverné ženy neznášajú vajíčka bol prijatý tak, ako sa na prvotinu patrí. Rozporuplne, s istými výhradami, odmietavo, oslavujúco. To, že vznikla debata okolo jej próz, naznačovalo mladej Košičanke, že jej diela sú hodné toho, aby sa o nich diskutovalo, čo v praxi znamenalo, že „prešla“.
Vo svojich prvých poviedkach ukázala, ako sa na svet pozerá žena, jej postrehy boli originálne, i keď miestami sa zdalo, že najlepšie (mám na mysli literárne najkvalitnejšie) sú časti, ktoré sa mužom vyhýbajú. V tomto žensky filtračne zúženom nazeraní vychádzala na povrch miestami prvoplánovosť a jednoduchá lineárnosť – za to sa Kovalyk stala dobrým terčom pre (mužskú) literárnu kritiku. Próza je ale pre ňu maximálne slobodný priestor, kde si robí, čo chce, psychohygiena, nevyhnutnosť a koniec koncov i východisko.
Druhou knihou Travesty šou sa autorka akoby viac ponorila do sveta žien, do ich intímnejšej pozície, kde sú sami sebou a nepotrebujú sa na nič hrať. Do popredia vystúpila prepracovanejšia vnútorná poetika a do úzadia sa konečne dostala, z debutu zjavná, naratívna prvoplánovosť. Myšlienky, obavy, vnútorné konflikty a túžby – toto malo byť hlavným zameraním jej druhého opusu a zdá sa, že sa jej to podarilo. Príjemným objavovaním sú poviedky ako Dažďový Jo, Šmíračka alebo Voľný byt. Melancholicky a pekne pôsobí aj príbeh o starnúcej speváčke Travesty šou. Pri týchto poviedkach sa akoby z Uršule Kovalyk drala jej skutočná osobnosť, ktorá vie písať, má vlastnú a originálnu štylistiku a dokáže sa naplno predstaviť.
* Spomeniete si ešte, čím ste chceli byť ako dieťa?
– Povrazolezkyňa, cirkusantka, zverolekárka, jazdkyňa… asi som chcela byť všetkým… a hlavne iba chvíľu. Keďže som staršia, navrhujem tykanie, dobre?
* Si spokojná s tým, čím si dnes?
– Premýšľam, čím všetkým momentálne som… Takže – spisovateľka, feministka, sociálna pracovníčka, matka, milenka, chovateľka psa, živnostníčka, priateľka… Ak do toho zoznamu budem môcť dopísať milionárka, bude to dokonalé.
* Kedy si napísala svoj prvý text?
– V deviatich rokoch… Bola to poviedka o slepom koňovi, čítala ju moja kamoška a plakala pri nej ako malé decko a nechcela mi ju vrátiť… No a odvtedy píšem.
* Rozhodovala si sa ťažko, či svoje texty niekomu ukážeš, alebo nie?
– Nehodnotila by som to slovom ťažko… Jednoducho, ak som niečo napísala, dala som to okamžite čítať priateľkám, priateľom. Oni na to niečo povedali, ja som im odpovedala a písala som si ďalej.
* Nemyslíš si, že ľudia, ktorí používajú pseudonym, často vnášajú do svojho konania (napr. aj umeleckej tvorby) lacné gestá, pozérstvo, pretvárku a podobné veci, ktoré by inak možno odsúdili?
– Nemyslím, že ľudia, ktorí používajú pseudonym, by sa viac alebo menej pretvarovali, užívali lacné gestá a vnášali pózerstvo do svojej tvorby, o nič viac než ľudia, ktorí pseudonym nepoužívajú.
* Čo vedie k používaniu pseudonymu teba?
– Tak na túto otázku odpovedám už v každom rozhovore… Lebo priezvisko Kovalyk bolo dievčenským priezviskom mojej prababičky, ktorá žila život, aký by som ja nevydýchala. Vydala sa, prežila vojnu, makala na poli, rodila deti a naťahovala sa s večne opitým pradedom. Jej sny o tom, že bude študovať a hrať divadlo sa rozpustili pri vyváraní plienok v obrovskom hrnci. Umrela vo veku, v akom si súčasné herečky nájdu o dvadsať rokov mladšieho milenca a aj napriek tomu, že vydržala toľko vecí, si dnes na ňu nikto nespomenie. Ja si ju vážim, nestihla som ju stretnúť, lebo som sa narodila dlho po jej smrti… Preto som sa rozhodla vzkriesiť aspoň jej priezvisko… No a Uršuľa sa k tomu náramne hodilo.
* Už si sa zaň niekedy skryla? (To nie ja, to všetko Uršuľa Kovalyk...)
– Iba… zo žartu, alebo ak mi niekto položí fakt blbú otázku.
* Akí sú tvoji obľúbení autori?
– Medzi moje obľúbené autorky patria napríklad I. Allendeová, M. Durasová, V. Chase, A. Kristof, S. Plathová, L. Lunch, S. de Beauvoir, V. Woolfová.
Medzi obľúbených autorov patria napríklad G. G. Márquez, L. F. Céline, I. Diviš a I. B. Singer.
* Ovplyvnili nejako tvoje písanie?
– Myslím, že každá autorka a každý autor píše špecifickým spôsobom, ktorý ma veľa naučil. Všetko, čo prežívam, čítam, vidím, ovoniam, dotknem sa – ma nejako ovplyvní.
* Čo pre teba znamená feminizmus?
– Šancu prežiť svoj život slobodne, možnosť vidieť veci z inej strany, pochopiť príčiny správania mužov a žien, právo voliť a byť volená, odvahu klásť otázky, silu písať otvorene a na niektoré veci sa úplne vykašľať.
* Čo pre teba znamená vlastný názor?
– ... že hýbem rozumom.
* Dá sa odlíšiť „písanie mužov“ a „písanie žien“?
– Niektoré ženy píšu pod mužským pseudonymom a vo svojich textoch opisujú ženy tak, ako ich zvyknú opisovať muži, vtedy som „prekvapená“, ak sa dozviem že to písala žena. Niektoré zasa píšu pod ženským pseudonymom a v textoch opisujú ženy tak, že nechcem byť vôbec žena. Preto som veľmi rada, že existujú spisovateľky, ktoré píšu niečo úplne reálne, niečo, s čím sa môžem stotožniť, text, v ktorom ženy aj premýšľajú, konajú a ich svet sa netočí len okolo mužov, lásky a detí. Ja osobne si myslím, že ženy píšu otvorenejšie… Cítim v tom menej pýchy.
* Ako vnímaš literatúru o ženách, ktorú napíšu muži?
– Že je to sazka-športka, ktorá zasa nevyšla. Jedinú knihu (ale to som už tiež niekde hovorila), ktorú napísal muž, bola písaná v ženskom rode a bola podľa mňa dobrá, je Něco z kůže od A. Graya.
* Ako vnímaš literatúru o mužoch, ktorú napíšu ženy?
– Ja som si všimla, že všeobecne píšu ženy o mužoch krajšie, než muži o ženách… teda okrem mňa. Ja píšem hlavne o ženách a ak sa tam pripletú nejakí muži, snažím sa opísať ich tak, ako ich vnímam ja.
* Nakoľko ovplyvňuje tvoj život to, čo napíšeš?
– Život je priveľmi široký pojem, neviem, na čo presne si sa chcel opýtať, ale mne písanie dáva možnosť realizovať sa… A konfrontovať sa sama so sebou, je to pre mňa taký malý súkromný úlet.
* Nemyslíš si, že po prečítaní niektorých tvojich poviedok sa mnohí muži opýtajú: Naozaj sa ženy vidia takto?
– Keď mne je to tak jedno. Nech sa každý a každá pýta, na čo chce.
* Máš pocit, že niekedy svojimi textami iba šokuješ?
– Nemám. Ak by som chcela iba šokovať, prebehla by som sa holá po Hlavnej ulici v Košiciach a nemusela toľko sedieť za počítačom. Moje texty podľa mňa lezú pod kožu… A to je rozdiel.
* Je to tá správna cesta pre literatúru?
– Ja si myslím, že je to jediná správna cesta pre mňa, pre niektorú inú autorku/autora môže byť správnou cestou niečo úplne iné. Umenie má podľa mňa narúšať, zatriasť, znepokojovať, vyvolávať emócie, nemá byť uhladené a poslušné… A písanie je umenie.
* Myslíš si, že existuje vo všeobecnosti nejaká správna cesta?
– Myslím si, že existuje milión správnych ciest, ale každá/každý kráča po tej svojej.
* Je téma, ktorá sa okolo teba už dlho točí, ale ešte si ju nespracovala?
– Točí sa len pivo do pollitrákov… Témy sa netočia, témam treba porozumieť a vycítiť ich. Vždy som nastavená trocha inak. Preto ma niekedy osloví iná téma, ktorú v poviedkach spracujem, alebo… téma je rovnaká a ja sa na ňu odrazu chcem pozrieť inak, z iného uhla.
* Vraciaš sa k tomu, čo napíšeš?
– Niekedy áno, niekedy nie.
* Ktorý svoj text máš najradšej?
– Nemám špecificky obľúbený text, všetky svoje texty mám rada vo chvíli, keď na nich pracujem… Potom ma prestanú zaujímať.
* Píšeš aj drámu. Ako si s ňou spokojná, ako sú s ňou spokojní čitatelia, diváci?
– Som autorkou dvoch drám, jednu momentálne skúšajú v divadle Pôtoň v Leviciach a zrejme sú spokojní… Uvidíme, ako dopadne premiéra.
* Akému čitateľovi sú určené tvoje texty?
– Mojou cieľovou skupinou sú predovšetkým čitateľky a čitatelia, ktorí sa neboja slova feminizmus, neveria rozprávkam o vždy usmievavých, obetavých ženách a tvrdých mužoch, ktorí neplačú, majú radi čierny humor a iróniu. Asi to nebude vysoké percento obyvateľov.
* Raz si naznačila, že prvou knihou si sa snáď potrebovala vypísať. Ako je to teda s druhou?
– Myslím, že ma druhá kniha naučila lepšie pracovať s energiou, ktorú v sebe mám pri písaní… Niekedy je priveľká a veľmi sa ponáhľam. Pri druhej knihe som sa ponorila hlbšie do sveta žien, do ich mystického, vnútorného, neviditeľného sveta, do ich myšlienok, obáv, vnútorných konfliktov a túžob… A nebola to žiadna romantika.
* Nie je potreba vypísať sa príliš lacná pre komunikáciu v literatúre?
– Prečo…?! Kvôli tejto potrebe vzniklo veľa dobrých kníh a lacná je. Nikto ti nezaplatí za potrebu vypísať sa, ale za napísanú knihu. Dôležitý je výsledok a kto má aký dôvod na písanie – to je už jeho/jej vec.
* Čo pre teba znamená písanie dnes?
– To čo vždy. Úlet. Môžem vytvárať obrazy, aké len chcem, nikto mi do toho ,,nepindá“, je to pre mňa maximálne slobodný priestor, robím niečo, čo môžem, nie musím, akási psychohygiena, biele plátno, hlas v hlave, niekedy nutnosť, spôsob vzbury a dlhá cesta.
* Malou záhadou sú pre mňa tvoje „akoby nadrealistické“, fantazijné texty. Kde sa to v tebe berie?
– Vieš, ja mám v hlave takú vec, volajú to mozog… No a ja ho používam. (smiech) Potom vzniknú „fantazijné texty“.
* Čo počúva Uršuľa Kovalyk?
– Počúva väčšinou ženy a mužov, rozhovory, mlčanie, zvuky, Kruder & Dorfmeister a píše. Ona vlastne vkuse píše, sedí v mojom vnútri a ťuká krivými prstami do počítača. Niekedy mi fakt lezie na nervy (smiech).
* Čo má rozčítané?
– Neviem mať niečo rozčítané… Keď niečo začnem čítať a je to fakt dobré, tak to nepustím z ruky, kým to nedočítam. A potom nemám chuť chodiť do práce, nenakupujem, nekomunikujem, neumývam sa, mám špinavé nechty... Tak čítam iba cez víkendy, dovolenky a snažím sa všetko dočítať. Naposledy to boli Milenky od E. Jelinek a Psát od M. Durasovej.
* Ako reaguje na Uršuľu Kovalyk tvoj priateľ?
– Ďakujem za opýtanie… Jesť mu chutí, stolica normálna, tlak v norme. Na podrobnejšie informácie sa ho opýtajte osobne.
Pripravil Radoslav Tomáš
Foto Peter Procházka
