Vyhľadávanie
Roman Michelko (1971) vyštudoval filozofiu, históriu a politológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2003 pôsobí ako riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Napísal esejistické publikácie Revoltujúci Sizyfos (2006), Eseje o globalizácii (2009), faktografické knihy Medzivojnové európske diktatúry (2012) a Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 (2015).
Nová kniha Romana Michelka Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 (Politologický odbor Matice slovenskej) prináša súbor vedeckých článkov zaoberajúcich sa problematikou prvého Slovenského štátu. Začína sa terminologickými otázkami súvisiacimi s pomenovaním tohto štátneho útvaru, podrobnejšie objasňuje udalosti, ktoré bezprostredne predchádzali jeho vzniku, a približuje ústavný systém štátu i činnosť Úradu propagandy. Príloha obsahuje prepisy súvisiacich historických dokumentov a medailóny významných politických predstaviteľov.
Ako autor si debutoval začiatkom 90. rokov na stránkach študentského časopisu Proglas. Ako si sa dostal k spolupráci s ním?
Proglas združoval študentov z Filozofickej fakulty UK, prevažne historikov, lingvistov a filozofov. Pozvanie na redakčnú poradu som dostal tuším od Petra Spišiaka. Tam som osobne spoznal dnešných profesorov histórie Martina Homzu, Róberta Letza, súčasného riaditeľa Slovenského inštitútu vo Varšave Milana Novotného, ale aj kariérnych diplomatov Petra Spišiaka či Karola Smetanu. Vytrval som tam až do môjho dočasného odchodu do Nitry v roku 1999. Keď som sa v roku 2001 znova vrátil do Bratislavy, Proglas mala v rukách nová generácia, ktorá už nemala „našu výdrž“, a časopis sa pomaly ocital v útlme. Škoda, bol to zaujímavý a svojím spôsobom úspešný projekt.
Na stránkach Proglasu aj neskoršie v knihe esejí Revoltujúci Sizyfos si sa zaoberal literárnym, najmä francúzskym existencializmom. Čím ťa zaujali autori tohto myšlienkového smeru?
V čase intelektuálneho a emocionálneho dospievania ma najviac ovplyvnila tvorba Dostojevského, Sartra, Camusa, Franza Kafku a Samuela Becketta. K týmto menám som sa dostal na strednej škole vďaka knihe Evy Ancselovej Mýty otraseného sebavedomia. Ako mladého, hĺbavého a senzitívneho čitateľa ma zaujali zásadnými existenciálnymi otázkami o zmysle života a smrti či brutálnych prejavoch vojny, ako aj schopnosťou písať o týchto témach brilantným, štylisticky vycibreným jazykom.
V roku 1993 si bol spoluzakladateľom vydavateľstva Chronos, v ktorom vyšlo viacero zaujímavých titulov z oblasti filozofie a religionistiky. Ako si spomínaš na túto etapu?
Chápem ju ako dobrú prípravu na činnosť, ktorú dnes vykonávam profesionálne. V porovnaní s dneškom to bola veľmi odlišná, pozoruhodná doba. Prvá kniha, ktorú sme vydali, bol Zvodcov denník Sørena Kierkegaarda. Nasledovala Vedmina pieseň, Myšlienky Blaisa Pascala, Jakub Fatalista od Denisa Diderota či doktorská dizertácia z filozofie Gejzu Vámoša Princíp krutosti. Vydávaním takýchto intelektuálnych lahôdok by sme sa, samozrejme, neuživili. Na druhej strane sme sa naučili, ako funguje knižný trh, techniku redakčnej práce a podobne. V súčasnosti je však vydávanie kníh mojou profesiou, nie koníčkom. Aby sa vydavateľstvo udržalo „nad vodou“, musíme vydávať podstatne viac titulov, čeliť monopolizácii na knižnom trhu, čoraz skúpejším dotačným programom a stúpajúcim rabatom distribučných firiem. Dnes je vydavateľská činnosť podstatne viac adrenalínovým športom než v raných 90. rokoch, ale kto sa dal na vojnu, musí bojovať.
Dvanásť rokov na čele Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov je dosť na bilancovanie. Čo považuješ za svoj najväčší úspech na tomto poste?
Za najväčší úspech pokladám to, že sme vytrvali. Každý rok vydávame približne 30 – 40 nových titulov. Podarilo sa nám zachovať v istom zmysle „exkluzívny“ charakter vydavateľstva a realizovať viacero mojich vydavateľských plánov a snov. Založil som nové edície – Antickú knižnicu, Edíciu svetových mysliteľov, politologickú edíciu Pohľady za horizont, ako aj Edíciu svetových autorov. Okrem toho sme veľmi úspešní pri vyhľadávaní mladých literárnych talentov. V priebehu dvanástich rokov sme vydali knihy ôsmim či deviatim laureátom alebo premiantom Ceny Ivana Krasku za debut. Do slovenskej literatúry sme uviedli mená, ako Andrej Šeliga, Radoslav Tomáš, Jaroslav Klus, Pavol Garan, Peter Staríček, Katarína Džunková, Martin Dzúr, Martin Chudík. Pred mojím príchodom to boli Danka Závadová, Peter Karpinský či Marián Grupač. Pretože nekomerčné vydavateľstvo nemôže svoju úspešnosť merať podľa obchodných úspechov či podielu na trhu, ocenenia odbornej poroty nás mimoriadne tešia. V roku 2014 sme si na pomyselné konto okrem spomenutej Ceny Ivana Krasku pre Martina Chudíka pripísali aj Cenu Jána Hollého za brilantný preklad memoárov Vladimíra Nabokova Pamäť, prehovor od Otakara Kořínka. Práve takéto ocenenia odbornej obce sú najlepšou satisfakciou a ukazujú, že naša činnosť má zmysel.
Ako vnímaš z pohľadu vydavateľa súčasnú situáciu na slovenskom knižnom trhu?
To je otázka na celý rozhovor. Základné problémy sú malá kúpyschopnosť obyvateľstva, obrovský pretlak ponuky, monopolizácia na knižnom a distribučnom trhu a séria bankrotov. Odkedy pôsobím v brandži, skrachovali firmy KD Slovakia, Pištek – Freddie, Marsab, LB – Story a TK Belimex, pričom aj najväčšia sieť kníhkupectiev Panta Rhei už na tom nie je najlepšie. Každý krach podobnej firmy znamená značnú stratu pre vydavateľov a ohrozuje ich perspektívy. Ten, kto podniká na knižnom trhu dvadsať rokov, stratil v týchto konkurzoch horibilné sumy. Momentálne sa situácia konsoliduje, o to horšie dôsledky by však mal krach novovznikajúcich kolosov. Takže atmosféra je až zdrvujúco napínavá, ale v dnešnej dobe to asi ani inak nejde. Čas istôt je, zdá sa, nenávratne preč.
Aký máš názor na vzťah komercie a literárnej kvality?
Komerciu som nikdy neobľuboval a ani nevyhľadával. Najznámejšie mená síce poznám, ale hlbšie sa v tejto literatúre neorientujem a asi by som ani nedokázal byť riaditeľom komerčného vydavateľstva. Na druhej strane som nikdy nemal zámer vydávať nezrozumiteľné vedecké traktáty či experimentálnu beletriu. Vždy som sa pokúšal nájsť rovnováhu medzi kvalitou autora a jeho čitateľnosťou či atraktívnosťou pre širšie publikum. Napríklad už spomenuté vydanie Sørena Kierkegaarda v roku 1994 bolo zásahom do čierneho. Predalo sa 3500 kusov, pričom 1100 zobral distribútor hneď, teda nie do komisie. Z dnešného hľadiska je to sci-fi – alebo skôr alternatívna história.
Si známy ako milovník a zberateľ kníh. Aké sú tvoje súčasné čitateľské preferencie? Alebo ostávaš vytrvalo verný existencializmu?
V poslednom čase jednoznačne preferujem literatúru faktu, hlavne historické monografie, politologické štúdie, sem-tam esejistiku. Vychádza veľa zaujímavých a dobre napísaných kníh o príčinách ekonomickej krízy, či už od Andrewa Farlowa, alebo Ilony Švihlíkovej. Rád čítam českého sociológa Jana Kellera, ale aj nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Paula Krugmana. Okrem toho sa mi páčili historické štúdie od Timothyho Snydera Krvavé územie, chystám sa na Markétu Šichtařovú... Občas, ale už skôr z nostalgie, si prečítam aj nejaké Sartrove či Camusove eseje, Leva Šestova či Vasilija Rozanova, no faktom je, že už nie som v „blaženom“ študentskom období, keď času bolo relatívne veľa a nevyhnutných povinností pomenej, takže podobné filozofické úlety sú už čoraz zriedkavejšie.
Medziiným si aj znalcom bratislavských antikvariátov. Aký najzaujímavejší „úlovok“ sa ti v poslednom čase podaril?
Som vytrvalým zberateľom kníh. Minimálne raz týždenne navštívim všetky bratislavské antikvariáty. Vzniká tu však problém – knihy hromadím podstatne rýchlejším tempom, ako ich stíham čítať, a mám relatívne malý byt... Čiastočné, nie však systémové riešenie, poskytuje čítačka. Za svoj „naj“ úlovok pokladám skompletizovanú Danteho Božskú komédiu – tri zväzky preložené Jozefom Felixom, prebásnené Viliamom Turčánym a ilustrované Vincentom Hložníkom. Skompletizovanie mi trvalo možno dvanásť rokov. Z úplného vydania Hľadania strateného času Marcela Prousta v Odeone mi chýba jeden zväzok.
V rámci vlastnej tvorby sa profiluješ ako esejista a publicista. Ktorý zo svojich textov máš najradšej?
Dnes sa profilujem predovšetkým ako publicista. Esej treba vysedieť, mať pokoj, pohodu, čas, a ten v súčasnosti nemám. Inak je to paradox, niekedy sa mi zdá, že čím jednoduchší a priamočiarejší text, tým viac rezonuje, a naopak, čím ťažší a hlbší, tým menší počet čitateľov si nájde. Spomedzi svojich esejí považujem za najzaujímavejšiu Sacrum a moc, text o moci a posvätne. Moc v nej reflektujem negatívne ako filozoficko-antropologický fenomén, približujem jeho analýzy v dielach francúzskych existencialistov, ale aj v knihe Strach zo slobody Ericha Fromma či v dielach Dostojevského a Kafku. Občas s nostalgiou spomínam na obdobie, keď som mal čas a chuť, ale predovšetkým správne duchovné rozpoloženie, aby som písal takéto veci, a kladiem si otázku, či sa k niečomu takému ešte vrátim.
Čo nové chystá vydavateľstvo a čo ty ako autor?
Vydavateľstvo má v pláne v tomto roku vydať zhruba 30 – 40 titulov. Medziiným sa chceme pokúsiť priniesť slovenským čitateľom názory popredných ruských politológov na dianie nielen na Ukrajine, ale aj ich geopolitický pohľad na svetové usporiadanie po ukončení studenej vojny. Považujem za nanajvýš potrebné, aby sa aj slovenskí čitatelia pozreli na vývoj sveta za posledných dvadsaťpäť rokov „ruskými“ očami. Ja osobne by som rád vydal knihu Eseje o kríze. Myšlienkovo by mala voľne nadväzovať na knihu Eseje o globalizácii. Rád by som sa v nej vyjadril k príčinám vzniku krízy, k tomu, či máme do činenia s tradičnou cyklickou krízou kapitalizmu, alebo je to hlboká systémová kríza tohto spoločenského zriadenia. Najväčším bonusom tejto knihy by mala byť nielen analýza problémov, resp. diagnóza, ale aj pokus o terapiu. Chcem načrtnúť reálne riešenie. Dúfam, že kniha na čitateľov zapôsobí aspoň tak, ako už spomenuté Eseje o globalizácii.
