Dieťa je malý zázrak (rozhovor s Toňou Revajovou)

Toňa Revajová (1948) pracovala ako učiteľka v základnej škole i redaktorka vo viacerých periodikách. Na konte má deväť titulov pre detských čitateľov, v poslednom období sa dostala do povedomia najmä knižnou sériou o malej Johanke Johanka v Zapadáčiku (2012), Zlom väz, Johanka! (2012) a Tvoja Johanka (2014) – všetky vyšli vo Vydavateľstve Slovart.

V decembri 2014 prevzala najvýznamnejšie ocenenie za tvorbu pre deti – Cenu Trojruža 2014 – za „dielo, v ktorom s nehou a empatickou citlivosťou identifikuje svet súčasných detí a spätne ho nasmerúva k pozitívnym hodnotám života“.


Mnohí čitatelia i kritici vyzdvihujú vašu schopnosť porozumieť detskej duši. Považujete ju za dar alebo je táto empatia rokmi brúseným diamantom?

Určite je to dar – moja jediná zásluha spočíva možno v tom, že sa celý život usilujem nevyhnať zo seba to dieťa, ktoré tam niekde ešte stále mám. Bez neho by som asi veľa nenapísala.

Pre detského čitateľa tvoríte už viac ako 30 rokov, čo je skutočne úctyhodná doba. Ako a kam sa za ten čas posunulo čítanie?

Ako dieťa som zažila povinné čítanie. Mix slovenskej i svetovej klasiky s tendenčnou literatúrou. Zoznam pätnástich či koľkých kníh, ktorý sme si na začiatku školského roka odpísali z tabule. Museli sme ich prečítať, napísať obsah, charakteristiku postáv a také podobné veci. Väčšinou to robili len dvaja – traja poctivci, ostatní od nich odpisovali. Alebo niekto doniesol čitateľský denník staršieho súrodenca. Učitelia to, samozrejme, vedeli, ale hrali tú hru s nami. Myslím, že som patrila k tým, ktorí väčšinu z tých kníh čítali už skôr, ako im to niekto prikázal. Po revolúcii sa objavili skvelí autori, ktorí by v kontrolovanom totalitnom systéme nedostali šancu. Na druhej strane, ktokoľvek si môže vydať čokoľvek, a kto nevie rozlíšiť dobrú knihu od mizernej s peknými obrázkami, má smolu. Teda – jeho deti alebo vnúčatá.

Zmenili sa aj samotní čitatelia?

Čitateľ vždy ostane čitateľom. Zmenil sa svet, a ak sme my povojnové deti okrem kníh, nedeľnej rozprávky, kina či prírody nemali v podstate nič, teraz si deti majú z čoho vyberať. Ak si vyberú knihu, je to krásne.

A ako sa za tie roky vyvinula vaša vlastná tvorba, vidia vaše literárne oči viac?

To môžem ťažko posúdiť sama. Viem, že som urobila, čo bolo v mojich silách. Možno sa o svoje postavy viac zaujímam, chcem vedieť aj to, čo si myslia, po čom túžia a na čo by najradšej zabudli.

V poslednom období vás zamestnáva Johanka, vaša malá literárna hrdinka. Kto bol vašou inšpiráciou pri zrode desaťročnej knižnej šibalky?

Obdobie, keď som každú voľnú chvíľku venovala Johanke, dokážem vymedziť veľmi presne. V polovici júla 2011 som sa vracala s najmladším vnukom Riškom z Tatier. V Liptovskom Mikuláši do nášho kupé vo vlaku pristúpili dievčatko (asi sedemročné), chlapček (päťročný), ich otec a babka. Obe deti mali rovnaké veci – tenisky, ponožky, krátke nohavice, tričká aj klobúčiky. Všetko chlapčenské, aj vlasy úplne nakratučko. Dali sme sa do reči, dospelí aj deti. Keď náš chlapček zaspal a súrodenci odišli s otcom na WC, babka mi pošuškala mrazivú vetu: „Viete, oni sú teraz u mňa, odišla im mama.“ Prišla som domov a to dievčatko mi týždeň nechcelo odísť z hlavy. Vedela som, že babka sa postará, navarí, vyperie, nachystá desiatu. Otázka bola, koľko potrvá, kým malá začne bojovať, že chce dievčenské veci. Sukňu, tričko s Hannou Montanou, dlhé vlasy. Dnes viem, že do toho kupé vstúpila Maja, Johankina najlepšia priateľka. Aha – a pred niekoľkými dňami som odovzdala svojmu obľúbenému vydavateľstvu štvrtú knižku o Johanke (pevne verím, že poslednú). Takže to obdobie trvalo tri a pol roka.

Johanka sa v prvom diele Johanka v Zapadáčiku sťahuje s mamou na vidiek, z ktorého je dosť rozčarovaná. Prečo ste si ako základ zvolili práve túto kulisu?

Bolo to skrátka jedno z riešení. A keďže dieťa potrebuje najmä stabilitu a harmóniu, Johanke neostáva iné, iba si Zapadáčik zamilovať.

Sťahovanie Johankinej rodiny vysvetľujete tým, že mamička nemala z čoho platiť mestský byt. V knihe teda zaznieva aj sociálny faktor. Dokážu školáci vnímať finančné problémy rodičov?

Dieťa je malý zázrak, ktorý počuje, vidí a cíti lepšie ako väčšina dospelých. Pochopí všetko, ak sa to k nemu dostane v primeranej forme. Situácia, v akej sa ocitla Johankina mama, nie je ojedinelá. O rodičoch, ktorí sú na tom ešte oveľa horšie, sa denne dozvedáme z médií. Pritom tí, o ktorých sa hovorí či píše, sú len povestnou špičkou ľadovca.

Príbehy o Johanke sú realistickými rozprávkami, ktoré na čitateľa prenášajú vzory správania. Čo sa deťom snažíte odovzdať?

Nič. To by som si nikdy nedovolila. Ale ak im niečo dajú moje postavy tým, čo hovoria a ako sa správajú, budem rada.

V druhom diele Zlom väz, Johanka! sa malá hrdinka opäť sťahuje, tentoraz späť do mesta, aby si mamička mohla dokončiť vysokú školu. Nie je tých zmien na malú Johanku trocha veľa?

Je. Navyše – vracia sa síce do mesta, ale do inej školy. A tentoraz ani mama nie je stále poruke, ako keď sa presťahovali do Zapadáčika. Johanka je stratená a plná obáv. Ibaže potom si všimne, že malý braček Samko je tiež stratený a plný obáv, a tak veľmi rýchlo pochopí, kde je jej miesto a čím môže mame pomôcť.

Aj vy ste boli v Johankinom veku takou bojovníčkou?

Nenazvala by som to celkom bojom, ale keď ma 1. septembra nevzali do školy, lebo šesť rokov som mala mať až v novembri, na druhý deň som prišla do triedy a sadla som si do lavice. Poslali ma domov, ale ráno som zasa prišla a oni ma zasa poslali domov. Napokon to riaditeľ školy vzdal a v piatok mi povedal, aby ma rodičia v sobotu prišli zapísať. Na to som celkom pyšná.

Ilustrácie Ďura Balogha sú moderné a veselé. Čím vás zaujala tvorba tohto výtvarníka a ako na ňu reagujú čitatelia?

Moja vnučka Emma si vždy najprv prezrie všetky tie komiksíky v knižke, až potom ju začne čítať. Predpokladám, že to tak robia aj iné deti. Ďuro je hravý a nádherne kreatívny. A keď ja napíšem (teda Johanka povie): „Cítim vanilku, škoricu a kakao,“ Ďuro nakreslí, ako sa tie tri vône vznášajú po kuchyni.

Od ktoréhosi ilustrátora som sa dozvedela, že deti čoraz viac uprednostňujú moderné, farebné, počítačové ilustrácie. Je to pravda? Zmenilo sa ich výtvarné cítenie?

Deti ocenia zmenu – napokon, väčšinou od malička používajú počítač aj na kreslenie či maľovanie. Ale ocenia aj klasiku a dokonca abstraktné obrázky. Naše knižky sú prekrásne a boli by ešte krajšie, keby vydavateľstvá nemuseli šetriť na „farbe“.

Prezraďte nám čosi viac o najnovšej knihe Tvoja Johanka. Čo čaká malú hrdinku tentoraz?

Johanka dostane počítač a vlastnú e-mailovú adresu a od tej chvíle môže písať, komu len chce. Podpisuje sa Tvoja Johanka, preto ten názov knihy. Už dávno s Majou našli na internete kontakt na Johankinho otca a jedného dňa je Johanka sama doma a bez váhania mu napíše. Vymenia si niekoľko mailov, otec – možno to ani nemyslí vážne – napíše, že keby Samko nebol taký malý, pozval by ich oboch na prázdniny. Johanka navrhne, že ju zatiaľ môže pozvať s Majou. Otcovi teda neostáva nič iné. Ale nemali by sme predbiehať, o tom je až štvrtá knižka.

Do deja teda vstupuje aj Johankin ocko, s ktorým už rodina nežije. Príbeh opäť posúvate aj do sociálnych kontextov. Píše detská literatúra dostatočne o sociálnych, vzťahových problémoch súčasných rodín?

Nie. Oveľa viac sa píše o drakoch, čarodejníkoch, zombiách a upíroch a všelijakých iných hrôzostrašných bytostiach. Nedávno mi jeden piatak povedal, že číta takú a takú knihu, ale nemôže ju dočítať, lebo sa bojí, čo všetko sa deťom z tej knihy ešte môže stať. Ale také sú svetové trendy. Hádam sa to časom zasa vráti do normálu.

Často sa zúčastňujete na stretnutiach s čitateľmi. Čo vám prinášajú verejné čítania?

Veľa závisí od toho, ako deti pripraví pedagóg. Zažila som v Košiciach niečo ako konferenciu o mojich knihách. Tretiaci prednášali referáty a ja som len sem-tam niečo doplnila. Alebo (tiež v Košiciach) deti otvárali ozdoby zo stromčeka a vyťahovali z nich pásiky papiera. Na každom bola jedna veta z niektorej mojej knihy, a ja som musela hádať, z ktorej. Ale zažila som aj také, že sa ma pani učiteľka predo dvermi do triedy spýtala, ako sa volám, aby ma vedela predstaviť. Alebo v jednej západoslovenskej dedine (fakt je, že ráno som bola na dvoch stopercentne pripravených stretnutiach v škole, a toto bolo v knižnici pre dospelých) mi pani knihovníčka podstrčila zošit, nech sa tam zapíšem, aby mala kontakt. Dala som jej vizitku, lebo po mne sa nedá čítať. Pozrela sa na ňu a spýtala sa, či nemám v rodine niekoho, kto píše... Takže okrem iného mi stretnutia s čitateľmi prinášajú poznanie, že všetko sa dá urobiť aj tak, aj úplne inak.

Spomínate si na nejakú kurióznu, prekvapivú, veselú či dojímavú reakciu od čitateľov?

V septembri som mala byť v levočskej knižnici. Týždeň predtým volali, či by tie besedy nemohli byť dve za sebou, lebo školy majú veľký záujem. Povedala som, že to všetci robíme bežne. O dva dni volali, že ani tak to nevojde do knižnice, takže bude jedna beseda v divadle. Potom volali ešte raz, že to bude v divadle, ale dva razy za sebou. Musím sa priznať, že mi vyhŕkli slzy do očí (čo naozaj nerobím bežne). No a v tom malom a prekrásnom divadle sa niekde vzadu zdvihla ruka a dievčatko, možno druháčka, sa spýtalo, či sa mu podpíšem na ruku. Povedala som, že rada, mám aj špeciálnu fixku. Napokon sa dočkala autogramiády aj podpisu na predlaktí. Skúmavo si ho prezrela, a keď zistila, že som jej prikreslila malé srdiečko, stiahla si gumičkový náramok a dala mi ho. Tak ho mám.