Je to služba pre mňa

Čím je členstvo v porote ceny Anasoft litera špecifické?

Špecifické je určite to, že sa posudzuje všetko, čo v danom roku vyšlo a spadá do kategórie beletrie. Tých kníh je veľa, nikdy som také niečo nezažil, a číta sa celý rok. Ale to bol jeden z dôvodov, prečo som to prijal. Hovoril som si – dobre, prečítam si všetko, čo vyšlo za jeden rok v krajine, ktorá mi je blízka, a takisto sa mi páčilo, že budem čítať aj žánre, ku ktorým sa zvyčajne nedostávam, možno v nich niečo nájdem. Slovenskú prózu istým spôsobom poznám, ale nie okrajovejšie veci. Celý rok zároveň prebiehajú stretnutia poroty, píšeme si. Prvé rozhodovanie o desiatke, ktoré máme za sebou, bolo extrémne dlhé.

Je členstvo v porote u nás docenené?

Pre mňa ide predovšetkým o zoznámenie sa s literatúrou, ktorú by som v takom rozsahu nečítal, a zároveň som bol pri tom s ľuďmi zo slovenskej literárnej kritiky a teórie, s ktorými bolo fajn hovoriť. Považujem to za službu pre mňa. Šiel som do toho bez predsudkov, nerozmýšľal som ani o tom, či tam nájdem podobné témy ako v súčasnej českej próze. Jednoducho som si čítal.

Sú v desiatke aj také knihy, ktoré vyvolajú kontroverzné reakcie alebo boli pri výbere poroty sporné?

Zobral som to tak, že sledujem, aký text ma vzrušuje, je iný ako sa u nás alebo tu píše. Som citlivý na literatúru, ktorá pracuje s rešeršami a dokumentmi. Nemal som iné hľadisko ako to, že som chcel nájsť niečo, čo ma vzrušuje, a pomenovať, prečo to tak je, prečo to považujem napríklad za vrstevnatý text atď. Nič také som nenašiel, tak som si poradil ako hosť – niektoré slovenské porotkyne už v porote boli predtým, poznajú kontext, ale nič som si nepredstavoval. (...) Myslím si, že tá škála je žánrovo pestrá. Pri jednej knihe, ktorú som navrhol do desiatky s istým zveličením, ale uvedomoval som si, že si to viem obhájiť – a to Mafiánske balady Dušana Taragela – som potom zistil, že nie som sám. Musím povedať, že pri výbere sme sa spovedali zo svojich čitateľských zážitkov a pokúšali sme sa ich pomenovať tak, aby to ostatní pochopili. Nie nejakým hotovým vyhlásením, že ,túto knihu tam chcem´, ale debatou.

Ak hovoríme o žánri, autori žánrovej literatúry v Česku sa ohradzujú voči tomu, že napríklad Magnesia litera nemá, resp. nemala pre ňu kategórie, pričom tzv. vážna literatúra je v ich očiach snobská. Táto kategória k cene pribudla, ale vedie sa o tom debata. Myslím si, že je našou povinnosťou, ak si prečítame niečo z tejto literatúry a môžeme to postaviť vedľa svojich obľúbených textov z tzv. vážnej literatúry, treba tomu venovať pozornosť. A to sa tu čiastočne stalo.

Dostávajú porotcovia aj širšie zadania typu hľadisko spoločenského kontextu?

Nijaké iné zadanie ako to, že tie knihy treba nejakým spôsobom spracovať, nebolo. Priebežne sme ich označovali v tabuľke, pretože je to dôležité aj pre iných porotcov, aby sme vedeli, čo má kto prečítané. Ak niekto navrhne, že danou knihou sa netreba zaoberať a zhodnú sa na tom dvaja porotcovia, ďalší ju už nemusia čítať. A to je dosť dôležité, lebo tých kníh je veľa. Ale nijaké iné zadanie som nespozoroval.

Koľko takých kníh, ktoré vypadli po prečítaní dvoma porotcami, sa tento rok vyskytlo?

Dosť. Neviem presne, či tretina alebo polovica. Je tam veľa ženských románov, lifestyleových prózičiek, ezoliteratúra, regionálne kroniky. Pri tom pravidle, že ak sa dvaja zhodnú, knihu netreba čítať, je lákavá predstava, že prídem s niečím, čo kolegovia odmietajú. Boli také pokusy, trebárs pri knihách na okraji, pozrieť sa, či sa tam nedá nájsť niečo ako krásna scéna, ale nič také sa nestalo. Stačí sa pozrieť na prvých 30 strán.

Dá sa v sebe pri výbere potlačiť porovnávanie tvorby jedného autora a skúsenosť s jeho predchádzajúcimi knihami?

Ak dielo autora poznáš, tak to zo seba nedostaneš. Predstavte si, že niekto píše tak, že sa vám to páči, a keď má päťdesiatpäť, začne písať úplne inak. Možno preto do poroty pozývajú ľudí mimo daný kontext. Pretože mne sa to nestane – málokedy poznám všetky knihy autora, ktorý je nominovaný. Ja k tomu pristupujem, akoby som poznal len tú jednu jeho knihu, ktorú mám pred sebou.

Ktorých kníh ste sa najviac držali bez ohľadu na to, či sa dostali alebo nedostali do desiatky?

Keď sme si na začiatku skúsili povedať, ktoré knihy by podľa nás mali byť jednoznačne v desiatke a na ktorých sa všetci zhodneme, zhoda bola veľmi malá. Myslím, že sa to stalo len pri dvoch tituloch. Takže istým spôsobom sa diskutovalo o každej a v niekoľkých fázach. Kniha sa odložila s otáznikom a potom sme sa k nej vracali. Ak by som mal konkrétne menovať, prvé, čo mi napadne, je PS Jakuba Juhásza. Jeho text považujem za mimoriadny a jeho dynamickosť, ktorá pripomína vír, je veľmi naliehavá. Niektoré porotkyne však mali pocit, že ten prúd je akýsi nepreškrtaný, no ja mám rozkecanosť tej knihy do istej miery rád. Pri každej knihe bola debata, pri každej sme sa pomerne veľa  zdržali a nijaká nevyčnieva.

Bolo tento rok ťažké naplniť desiatku?

Myslím si, že mimo nezostala nijaká kniha, ktorú by niekto veľmi ľutoval. Od začiatku som mal vybraných osem kníh, o ktorých som si myslel, že tam majú byť a aj tam sú.

Celý rozhovor s Petrom Borkovcom a členkou minuloročnej poroty ceny Anasoft litera Tamarou Janecovou si môžete vypočuť v podcaste Knižná revue.