Vyhľadávanie
Rozhovor s bosnianskou prozaičkou Lanou Bastašić
Na románe Chyť zajaca si pracovala štyri roky, pôvodne vyšiel pred piatimi rokmi. Je to relatívne dosť času, čo s touto témou žiješ. Kniha vyšla v dvadsiatich jazykoch; aké je pre teba predstavovať ju publiku a neustále sa vracať k téme, ktorá je pre teba už, predpokladám, dávno uzavretá?
Na jednej strane je to veľmi príjemné, pretože som nečakala, že sa to stane, a teším sa, že nejde o knihu, ktorá bola zaujímavá iba rok po vydaní a potom sa vyparila. Všetci dúfame, že naše knihy budú longsellermi a skutočne mám z toho veľkú radosť. Zároveň si prajem, aby ma Zajac už pustil a dovolil mi písať ďalší román. Ale neprekáža mi to, sú to tie slasti a strasti. Často sa stáva, že musím rozprávať o tom istom, no hovorím si, že je fér voči novým čitateľom, aby som im venovala toľko pozornosti, koľko som venovala knihe v roku 2018.
Vnímaš rozdiely v recepcii románu medzi regiónom, odkiaľ pochádzaš, a zahraničím?
Ľudia na Balkáne chápu tento príbeh oveľa osobnejšie, čo je prirodzené. Aj tam sú ľudia, ktorí knihu ignorujú, pretože im prekáža, že o istých veciach hovorím. Takže všetky emócie sú vyhnané na maximum. V niektorých krajinách, kde som to vôbec neočakávala, sa mi dostalo veľa pozitívnej recepcie, ľudia knihu pochopili a vedeli sa s ňou identifikovať. Skutočne ma prekvapilo, že napríklad v Grécku alebo Rumunsku sú ľudia, ktorí sa v nej naozaj našli.
Čo je teda to dôležité, čo by mali pochopiť aj slovenskí čitatelia?
Jednoznačne problematika identity ako niečoho, čo nie je rigidné, ale fluidné. Je to niečo, čo sa mení, závisí od kontextu, jazyka a historických okolností – to je prvá vec. Druhá vec je sila narácie, moc rozprávača a význam perspektívy. Kto je osoba, ktorá rozpráva príbeh? Môžeme jej všetko veriť? To sú veci, ktoré považujem za univerzálne a väčšine čitateľov sa ich podarilo pochopiť.
Domáca kritika označila tvoj román za prvú knihu o ženskom priateľstve na Balkáne.
Ani som to nevnímala iba ako priateľstvo, keďže vzťah medzi hlavnými postavami je omnoho komplexnejší. Ale vo všeobecnosti si myslím, že máme veľmi málo kníh, ktoré hovoria o vzťahu medzi dvoma ženskými postavami bez ohľadu na to, či ide o kamarátky, sestry, matku a dcéru alebo starú mamu a vnučku. V globále nemáme veľa kníh, v ktorých sa píše o týchto vzťahoch bez toho, aby išlo o vzťah spojený s nejakým mužom – napríklad manželka vs. milenka – , teda bez toho, aby bol muž v centre príbehu. Je mi ľúto, že to tak je, no myslím si, že teraz už máme viac kníh, v ktorých rozprávajú ženské postavy. Keď sa na Balkáne udelí nejaké významné literárne ocenenie žene, dostane ho za knihu o mužských protagonistoch, takže aj keď ide o spisovateľku, musí napísať text o mužovi, aby získala ocenenie. Ale pomaly sa to mení. V minulosti sme, prirodzene, mali aj významné spisovateľky, vždy mi napadne Dubravka Ugrešić, ktorá vytvorila fenomenálne ženské postavy. Zaujímavé, komplexné, získala aj významné ocenenia, no zároveň sa jej zo strany kánonu nedostalo takého uznania ako jej mužským kolegom. Myslím si, že toto sa takisto pomaly mení, pretože teraz už aj mužskí autori vnímajú, že väčšinu ich čitateľstva tvoria ženy a že ženský príbeh nie je o nič menej literárny, že nie je triviálny a že v literárnom svete si zaslúži rovnaké postavenie.
Aj rozprávačka tvojho románu na jednom mieste píše o sebe a svojej priateľke ako o protagonistoch. Vysvetľuje to ako svoj zámer a dodáva, že v danom čase ešte ženské protagonistky neexistovali. Môžeme aj tento komentár chápať ako akýsi odkaz na to, čo tebe v literatúre chýbalo?
Áno, bolo pre mňa dôležité, aby som to spomenula. No keďže ide o knihu o písaní knihy, chcela som poukázať aj na to, že hoci sa Armin javí ako ten, čo vtiahol Sáru do príbehu, a hoci jeho zmiznutie stojí v centre knihy, samotná Sára by mala do konca knihy pochopiť, že protagonistky sú ony dve a nikto tretí. Nie je to príbeh o Arminovi, ale o Lejle, teda o vzťahu Lejly a Sáry. Takže bolo pre mňa dôležité, aby som to na rôznych úrovniach vyzdvihla.
Viem o tebe, že okrem tvorby sa staráš o svoje PR, píšeš pre rôzne médiá, veľa cestuješ. Darí sa ti pomedzi to všetko ďalej písať?
Áno, v súčasnosti mám skutočne veľa práce, no zároveň to robím rada, pretože to robím pre svoju knihu. Nemám deti, ale mám knihy a chcem tu byť pre ne. Nechcela by som ich zradiť. Na druhej strane sa aktuálne snažím vytvoriť si nejakú rutinu. Zároveň si pri tom vysvetľujem, že toto tu je teraz môj život a nemôžem čakať na nejaký ideálny moment na písanie, pretože nikdy nemusí prísť. Môj život aktuálne vyzerá úplne inak, ako keď som písala Zajaca. Vtedy som mala každý deň rovnaký režim a teraz sa to dosť zmenilo. Učím sa robiť to profesionálne.
Na Zajacovi si pracovala štyri roky. Počítaš s tým, že na ďalší román budeš potrebovať približne rovnako veľa času?
Odvtedy som dosť dlho pracovala na zbierke poviedok, čo bolo veľmi príjemné. Vyšla pred tromi rokmi. No neponáhľam sa, nemám víziu byť neustále na scéne s nejakou novou knihou. Naopak, je pre mňa dôležité, aby bolo to, čo píšem, dobré a aby som mala pocit, že je to v poriadku. Bolo by mi milšie, keby som za svoj život napísala päť dobrých kníh, než tridsať priemerných. Veď aj keď máme nejakého svojho obľúbeného autora, ťažko prečítame jeho päťdesiat kníh; pravdepodobne budeme čítať maximálne šesť-sedem. A aj medzi nimi budú také, ktoré sa nám budú páčiť menej. Preto si hovorím, že svojim čitateľom nemusím dať tridsať románov, ale dám im päť. No bude to niečo, na čo sú zvyknutí. Alebo sa tým možno len utešujem, pretože nemám čas na písanie (smiech).
A aká je situácia iných spisovateliek v tvojom regióne?
Zlepšuje sa, teraz sa to skutočne mení. Ale nedeje sa to z dôvodu, že sme čakali, kým nás príjmu starí kánonizovaní autori, samy sme si vytvorili priestor. Bojovala som za seba, sama som si preložila knihu do angličtiny a rovnako aj iné autorky bojujú samy za seba. Zároveň sme si vytvorili spoločnú sieť, veľkou mierou sa navzájom podporujeme, dokonca máme aj novú literárnu cenu Štefica Cvek, ktorá sa udeľuje ženským autorkám, resp. za rôzne formy marginalizovanej tvorby. Vždy sa usilujem propagovať svoje kolegyne. V každom prípade, situácia sa mení, pretože sme pochopili, že trh je náš, že my v ňom vládneme, a tak máme právo byť tam prítomné nielen v pozícii literárnych konzumentov, ale aj ako autorky literatúry, a najmä smieme písať príbehy, ktoré sú o nás, takže situácia je oveľa lepšia.
Ako je to s nenávistným jazykom v tvojom regióne?
Zaujal ma citát M. Atwoodovej: „War is what happens when language fails.“ Podľa mňa to absolútne vystihuje nielen situáciu na Balkáne, ale aj to, čo sa deje práve na Ukrajine. Skutočne mám pocit, že na opačnej strane konfliktu, tých identitárnych politík, diskriminovania, etnického čistenia stojí jazyk integrácie, jazyk obohacovania, prijímania druhých. Preto vystupujem proti čisteniu jazyka a prikláňam sa k tomu, aby sme sa navzájom obohacovali, prijímali, pritúlili druhých. Tak isto to chápem aj v jazyku. Momentálne prebieha veľký boj za rodovo citlivý jazyk v srbskom, chorvátskom, bosnianskom aj čiernohorskom jazyku a všade sú tie isté argumenty. Teším sa, že neustávame a že aj toto sa mení a rozširuje, takže aktuálne najväčší boj, ktorý vedieme, je s patriarchálno-nacionálnymi lingvistami, ktorí v skutočnosti nie sú lingvisti.
Jazyk, v ktorom píšeš svoje knihy, definuješ ako srbochorvátsky, napriek tomu, že s rozpadom Juhoslávie tento jazyk oficiálne prestal existovať. Ako sa dnes u vás píše?
Iní autori sú jazykovo väčšmi vyhranení a ja rešpektujem právo každého z nich, keď povedia, že píšu v tom či onom jazyku. Nie je to moja ideológia, aby som hovorila ľuďom, ako majú písať a čo si majú myslieť. Ja som jednoducho vyrastala v rôznych dialektoch a môj jazyk je veľmi bohatý. Keby som povedala, že rozprávam len po srbsky, mám pocit, že by som prišla o polovicu svojej identity. Keby som povedala, že rozprávam po chorvátsky, bolo by to rovnaké. No a bosniančina je relatívne nový termín. Keď som chodila do školy, ešte to takto nebolo a ťažko sa mi na to zvyká. Mám však bosniansky akcent. Takže, keď poviem, že sa nechcem vymedzovať, chápem to ako akúsi svoju osobnú filozofiu. Rešpektujem kolegov, ktorí sa vymedzia. Podľa mňa však fakt, že píšem knihy, ktoré v našom regióne nie je potrebné prekladať, hovorí za všetko. A ja najradšej hovorím, že jazyku je úplne jedno, ako ho nazveme, pretože jazyk žije, rastie, rozvíja sa, rozlieva sa mimo hraníc, takže aj mne je to celkom jedno.
Ako je v tvojom regióne z hľadiska jazyka prijímaný tvoj spôsob písania?
Sú ľudia, ktorí môj postoj vnímajú ako niečo, čo by sme mohli nazvať self-hating-Serb alebo povedzme juhoslovanská nostalgička, čo nie som. Postavia vás do táborov, pretože sa naučili myslieť čierno-bielo; je pre nich ľahšie, keď premýšľajú v medziach vymedzených heslami. Ja nemám problém, keď sa ráno zobudím; nepýtam sa, či som Srbka. Jeden z mojich najväčších vzorov je Dubravka Ugrešić, ktorá bola celý život antinárodná a nenárodná. Ukázala mi, že hoci je to ťažké, dá sa to, a že pre každého autora by malo byť najdôležitejšie stavať na prvé miesto literatúru, nie národnosť. Nemali by sme rozmýšľať o tom, aký je to jazyk, ale aká je postava diela, motivácia, o čom je príbeh. Narodila som sa v Záhrebe, keď bol ešte súčasťou Juhoslávie, v srbskej rodine, takže občas zaberie dosť veľa času, kým ľuďom vysvetlím, že existujú chorvátski Srbi či bosnianski Srbi, prípadne srbskí Chorváti. Vyrastala som v Bosne a dvadsať rokov, ktoré som tam prežila, ma formovalo. Keby som teraz zo svojej biografie hocičo odobrala, bola by som iná osoba. A nechcem sa zriecť ani jednej z týchto vecí. Nehnevám sa, keď niekto napíše, že hovorím bosniansky, srbsky alebo chorvátsky, pretože to koniec koncov nič nehovorí o mne. Je teda pre mňa ľahšie povedať, že som z Juhoslávie, môj prvý pas bol de facto juhoslovanský. Problém vidím v tom, že tu ešte stále máme národné štáty, ktoré automaticky vytvárajú menšinu. Podľa mňa by štát mal byť definovaný ako zriadenie zložené z obyvateľov miest. Viac verím myšlienke o meštianskej identite; sedem rokov som žila v Barcelone a cítila som sa ako Barcelončanka. Dáva mi väčší zmysel, keď sa povie, že človek patrí do nejakého mesta, než princíp nejakej krvi. Ak poviem, že jeden môj starý otec bol Srb, stará mama Chorvátka, druhý starý otec Bosniak a stará mama z Čiernej Hory, čo som potom ja? Štvrtina z toho a štvrtina z toho? No naďalej máme radi rôzne mýty a naratívy. Je mi ľúto, že sa stále identifikujeme s nejakými Srbmi alebo Slovákmi, ktorí žili v 15. storočí, a nie s ľuďmi, s ktorými spoločne obývame jedno mesto. Ja som okrem iného aj Záhrebčanka, pretože som sa tam narodila. Keď sa povie Záhrebčan, môže to znamenať Chorvát aj Srb, Moslim, Žid aj Slovák alebo čokoľvek iné, a práve preto mám rada tento druh identity; lebo sa nevzťahuje na národ.
Foto: Brak/ Mišenka Plantážnik
