Nespravili sme niečo zle? Pýtajú sa cestovatelia

Označujú vás za expedičného turistu. Čo to znamená?

Expedičný turista by mal chodiť do miest, kto­ré sú nepoznané, alebo málo poznané: zväčša do málo civilizovaných oblastí alebo posled­ných zvyškov necivilizovaných. Ide o to, aby doniesol niečo objavné o nepoznanom svete. No uvedomujem si, že sa dá chodiť aj po frek­ventovaných oblastiach, keď človek má lepší nos ako ja, lepšie oči, uši, aby objavil, čo iní nie. Klasický príklad je Karel Čapek a jeho cestopisy.

Ak spomínate Karla Čapka: kam siahajú korene vášho literárneho cestopisectva?

Mal som šťastie na domáci vzor: môj starý otec Ivan Houdek pochodil celé Slovensko a veľa o tom napísal. Dožil sa úctyhodného veku 98 rokov, poslednú knihu vydal, keď mal 90. Ale viackrát som sa stretol na českých cesto­vateľských festivaloch so skutočnou legendou cestopisectva – Miroslavom Zikmundom, ktorý sa ešte ako 96-ročný aktívne zapájal do všet­kých diskusií. Nežil vo vlastnej minulosti, ale v súčasnosti a miernej budúcnosti. Klasik Karel Čapek zas chodieval do známejších oblastí, ale v Anglických listoch, Talianskych listoch, Ceste na sever dokázal zo svojich ciest vydolovať všetko. A ešte mám rád aj druhého českého velikána – Jaroslava Haška. Ľudia ho skôr poznajú ako autora Švejka, už menej vedia o jeho Dějinách Strany mírneho pokroku v mezích zákona, ktoré svojim študentom odporúčam ako skvelú sa­tirickú učebnicu politológie. Už ako tínedžer Hašek cez prázdniny navštevoval Slovensko a z tohto obdobia má veľmi zaujímavé poviedky: slovenskú dušu poznal viac ako mnohí dnešní politici.

Navyše ako legionár Hašek precestoval kus sveta. Išli ste aj po týchto jeho stopách?

Trikrát som cestoval na Bajkal a zakaždým som tam natrafil na Haškove meno. Jaroslav Hašek dokonca zakladal prvý buriatský časopis (Buria­ti sú príbuzní Mongolov). Doteraz tam novinári udeľujú jeho cenu! Ale rád by som spomenul aj Julesa Verna, ktorý umiestnil dej dvoch svojich románov do balkánskeho prostredia. Nielen Tajomný hrad, ale aj Lodivoda dunajského. Jeho opis rumunských drevorubačov, roľníkov, pastierov funguje dodnes. Na rozdiel od Brama Stokera, ktorý sa o päť rokov po Vernem stal komerčne omnoho úspešnejší, keď skopíroval miesto deja, aby vydesil klasického meštiaka grófom Draculom. Samozrejme, že použil lite­rárne zveličenie, ale so skutočným Rumunskom jeho text nemá nič spoločné.

Ak sa vrátime na naše územie: koho by ste vyzdvihli?

Prvé klasické cestopisy, keď človek cestoval nie preto, lebo musel, priniesla štúrovská gene­rácia. Štúrovci založili špeciálny cestovateľský spolok, do ktorého vkladali peniaze, aby ich potom zložili na cestu tomu z nich, kto si ich vylosoval. Najpriekopníckejšiu výpravu vyko­nal Bohuslav Nosák Nezabudov, ktorý sa takto dostal na dnešnú Zakarpatskú Ukrajinu a písal odtiaľ do Orla tatranského Listy z neznámej zeme. Zaujímavá je azda prvá najobšírnejšia cestopisná reportáž Jozefa Miloslava Hurbana Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách, v ktorej popisuje rozdiely medzi jednotlivými českými a moravskými región­mi. Išlo vtedy o prvú veľkú vlnu cestopisov tzv. príjemného cestovania, keď ľudia niekam programovo išli, aby o tom mohli podať pozo­ruhodnú správu.

Vaše písanie sa nezužuje na obľúbené od­porúčania, kde sa dá dobre najesť, vyspať, pokochať sa podnebím. Ako z pohľadu poučeného Stredoeurópana a politológa vnímate cudzokrajné spoločenstvá?

Až notoricky platí zásada, že keď je človek prvý deň v nejakej novej krajine, má chuť na­písať knižku, keď je tam týždeň – reportáž, a po dvoch až troch týždňoch by sa bál napísať noticku. Je to ako pri každom poznávaní. Nie som natoľko „bombastický“, aby som rozbíjal stereotypy, ktoré majú iní ľudia o cudzích kra­jinách, hoci je to dnes veľmi módne. Snažím sa vystúpiť z vlastných. Čím toho poznáte viac, a poznať neznamená len niekde byť a vidieť, ale aj schopnosť porozumieť ľuďom, ktorí tam žijú oddávna, tým viac sa cítite slobodnejšie a teda aj bezpečnejšie.

Nebolo by správnejšie v časoch masového turizmu chrániť zatiaľ nedotknuté kúty sveta než ich popularizovať?

Túto otázku si nekladiem len ja, ale všetci tí, čo chodievajú na cestovateľské festivaly: že keď s tým začínali, či niečo neurobili zle. V knihe Vitajte v raji , ktorú vydal Absynt, Švédka Jennie Dielemans veľmi presne demaskuje dovolen­kový biznis. Autorka síce nechodila do takej „divočiny“ ako ja, ale neraz mi hovorila z duše. Keď sa pýtam ľudí na ich cesty, čo tam videli, čo jedinečné zažili, často sa stane, že si nič podstatné nepamätajú. Ide, povedzme, o súk­romný osobnostný problém takého cestovateľa, ale v masovom meradle to zničujúco zasahuje do kultúry domorodého obyvateľstva, do prí­rody, a v konečnom dôsledku to ohrozuje holú existenciu celých spoločenstiev. Svet sa otvára, je globalizovaný a kvôli nešťastnému korona­vírusu dnes cítime aj negatívnu stránku tejto globalizácie, ale rozvojové krajiny by sa mohli a mali modernizovať nanajvýš citlivo a každá osobitne. Cestovateľa by sme mali vychová­vať. Ukázať mu, že svet sa dá poznávať aj inak, s pokorou. Keď človek cestuje, najdôležitejšie je uvedomiť si, že to nie ja som podstatný, ale krajina a ľudia v nej.

Svoje knihy vydávate vo vlastnom vydava­teľstve Karpaty-Infopress, ktoré sa nedá nájsť na webových stránkach. Prečo je to tak?

Keby som mal vydavateľstvo ako hlavné zamest­nanie, neviem, či by som sa uživil. Popri mojom pôsobení na vysokej škole je vydávanie kníh len koníček, takže som sa zatiaľ nechcel v tomto smere zaoberať modernými technológiami. Prvá kniha sa mi písala najťažšie, potom to už išlo. Roky so mnou spolupracuje môj bývalý študent Martin Uhrín, ktorý sa vyprofiloval na veľmi šikovného grafického dizajnéra. Veľa robím so svojimi kamarátmi, pomáhajú mi s fotografiami, čítajú mi texty, takže všetko robím na kolene.

Ako zabezpečujete distribúciu?

Keď mi dovezú knihy z tlačiarne a zložia ich na chodník pred domom, v ruksaku väčšinu z nich poodnášam do pivnice, zvyšok do bytu na 3. poschodí. Vtedy mám pocit, že som ako ten tatranský nosič alebo nepálsky šerpa, ale robím na seba. Začínal som sám a s priateľmi, postupne som vydal 15 cestopisov a pomaličky si ich sám aj distribuujem.

Ako vám to ide?

Z roka na rok to ide pomalšie, lebo ľudia už viac čítajú na internete. Ale dá sa povedať, že moja prvá kniha Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín, ktorá už má aj druhé vydanie, začína trochu zarábať na tie ďalšie. No trvalo to 20 ro­kov. Najväčšiu stratu som zažil pred niekoľkými rokmi kvôli vyhlásenému krachu distribučnej siete Belimex, ktorá zadržala obrovské náklady takmer všetkých vydavateľstiev na Slovensku. Knihy skladovala v akomsi hangári v Pezinku, kde som sa vtedy zoznámil s celým vydavateľ­ským spoločenstvom aj jeho elitou, keď sme v tom neporiadku vyberali svoje knižky ako bezdomovci.

Ako vnímate fyzický život kníh, keď sa už bežne používajú napríklad v kaviarňach ako dekoračný materiál?

Knižka má byť živá. Iba vtedy má význam, ak sa číta. Inak ide len o „snobarinu“, ktorá má rôzne podoby. Kedysi, napríklad, vychádzala edícia nositeľov Nobelovej ceny. Pripomína mi to anekdotu o Vajanskom, že hoci nemal na hodinky, nosil v nohaviciach zlatú retiazku, aby to vyzeralo, akoby ich mal.

Máte sponzorov?

Nie, ale nesťažujem sa: na mnohé cestopisy som dostal podporu z Ministerstva kultúry a z Fondu pre podporu umenia. Považujem ju za dostatočnú, ale najväčší problém je rabat obchodníkov, ktorý sa vyšplhal na 50 percent. Od čias, keď som začínal, sa zdvojnásobil. Pri kauze Belimex sme prepásli príležitosť poradiť si s týmto problémom systémovo. Samozrej­me sa poteším, keď mi rôzne komisie schvá­lia nejakú finančnú injekciu, ale najväčší zisk z knižnej kultúry majú v rukách obchodníci.

Na akej knihe pracujete v týchto dňoch?

Ešte ako gymnazista som sa so svojimi spolu­žiakmi podujal na dlhú turistickú horskú cestu z Dukly na Devín: bola to Cesta hrdinov Sloven­ského národného povstania. Zopakoval som si ju nedávno, po 44 rokoch, ktoré uplynuli od prepuk­nutia SNP. Chcem aj týmto spôsobom pripomenúť, čo Povstanie znamená pre našu spoločnosť.

S. Krno: Od Hokkaida po Južnú Kóreu. Bratislava: Karpaty-In­fopress, 2019

Kniha zachytáva pocity, poznanie a úvahy z dvoch výprav na Ďaleký vý­chod. Okrem zážitkov prináša bohatú faktografiu. Autor si všíma prírodné zákutia, kultúru, obyčaje, náboženské osobitosti, stavebné pamiatky a histo­rické osudy dvojice ekonomicky vyspe­lých štátov. Čitateľa zavedie na sever­ný japonský ostrov Hokkaidó, ktorý je pomerne málo osídlený a udržuje si prírodu bez civilizačných zásahov, po­svätnú horu Fudži, do Japonských Álp, ulíc s mrakodrapmi a do Hirošimy a Na­gasaki, miest s krutým osudom. Druhá výprava smerovala do Južnej Kórey.

Prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. (1955)

Vysokoškolský pedagóg, politológ, au­tor literatúry faktu, expedičný turista. Je samostatným autorom 14 esejistických cestopisov, 13 vedeckých monografií, 7 učebníc a vyše 150 vedeckých štúdií. Vedie Katedru politológie a euroázijských štúdií na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Je majiteľom vydavateľstva Karpaty-In­fopress, v ktorom doteraz vydal 19 kníh.

Dušan Taragel, Tina Čorná

Foto archív Svetozár Krno