Vyhľadávanie
Rozhovor s Oľgou Gyárfášovou
Spoločenstvo vzdoru – ako môžeme dešifrovať v podtitule vašej knihy toto slovné spojenie?
Nebolo jednoduché nájsť výstižné označenie pre bratislavské neoficiálne prostredie v rokoch normalizácie. Nebol to politický disent v tej podobe, ako sa sformoval v Prahe okolo Charty 77, ale ani umelecký underground či druhá kultúra v zmysle ucelenej neoficiálnej kultúry, ako existovala okolo Ivana Magora Jirousa. Išlo o veľmi rôznorodé – použijem metaforu – tekuté spoločenstvo. Časť tvorili umelci zakázaní, ktorí sa stihli uviesť koncom 60. rokov, generácia tzv. šesťdesiatosmičkárov, časť mladší ľudia, ktorí dospievali v 70. rokoch, časť fungovala v oficiálnych zamestnaniach, časť bola úplne mimo oficiálnych štruktúr, čiže skôr išlo o voľné zoskupenie nezávislých umelcov, umelkýň a intelektuálov, intelektuálok, snažiacich sa o vytváranie slobodného tvorivého priestoru pre ľudí, ktorí sa odmietli prispôsobiť kultúrnej politike, než o cieľavedomé formovanie politickej alternatívy. Neformálne paralelné spoločenstvo fungovalo vďaka kreativite, nekonformnosti a občianskej odvahe jednotlivcov. Spoločným menovateľom bol vzdor. Toto spoločenstvo svojimi aktivitami v rôznej intenzite a v rôznych podobách vzdorovalo režimu. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity, napr. vydávanie a rozširovanie samizdatov, nelegálne bytové koncerty, prednášky, výstavy, happeningy vo verejnom priestore, sieťovanie s pražským disentom a pod. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali aj rôznu mieru prenasledovania zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti (ŠtB). A k pojmu spoločenstvo uvediem priliehavý citát zo záverečnej štúdie Zuzany Maďarovej. Presne pomenúva fakt, že toto spoločenstvo bolo utkané zo vzťahov: „Spoločenstvo, o ktorom príbehy v tejto knihe vypovedajú, nadobúda v rozhovoroch obrysy prostredníctvom vzťahov partnerských, rodinných, kamarátskych alebo prostredníctvom vzťahov dôvery s neznámymi ľuďmi, ktorých spájalo práve vzdorovanie režimu či spoloční známi.“
Ako sa zrodila idea vašej knihy?
Myšlienka napísať takúto knihu vznikla už pred pár rokmi; mala som pocit, že v našej kolektívnej pamäti je deficit, medzera, aj vo vzťahu k tej dobe, k neoficiálnym aktivitám a aj voči ženám, ktoré boli súčasťou vzdoru, ale v pripomínaní neboli adekvátne zastúpené. Možno takým rozhodujúcim momentom bola kniha českých kolegýň, sociologičiek M. Linkovej a N. Strakovej Bytová revolta: Jak ženy dělaly disent, ktorá vyšla v roku 2017. Vtedy som si povedala: kto, ak nie ja? Mám aj tú osobnú skúsenosť, aj kontakty na aktérov a aktérky, aj istý sociologický „drive“.
Desať rozhovor s desiatimi aktérkami v čase normalizácie. Aký bol kľúč vášho výberu respondentiek?
Veľmi subjektívny. Odvodený z mojich osobných životných stretnutí a vzťahov. Všetky respondentky som poznala v tých rokoch a s mnohými sa priatelím alebo som prinajmenšom v kontakte dodnes. Som im veľmi vďačná, že boli ochotné ísť do tohto dobrodružstva spomínania.
Od spomienok na svoju ranú mladosť, či dokonca detstvo, keď si prvýkrát uvedomili dvojtvárnosť sveta dospelých, cez permanentné úvahy o emigrácii (vlastnej či blízkych, dobrovoľnej či nedobrovoľnej), po skúsenosť s prenasledovaním. Ľahko ste si u všetkých získali dôveru v tomto rozkrývaní osobnej minulosti?
Áno. Bolo to o vzájomnej dôvere, ale aj ich ochote zdieľať so mnou svoje spomienky a reflexie a najmä to následne aj zverejniť. Osobná dimenzia dáva rozhovorom autentickosť a neformálnosť.
Totalitné praktiky zastrašovania, vydierania, nátlaku popisuje každá z aktérok. Konštatujete, že hoci sa úloha žien v kolektívnej pamäti dlho zužovala na „pomocnú“, pri prenasledovaní a represiách ženy už v tieni mužov nestáli. Napriek tomu – po 35 rokoch nezľahčujú trochu vaše respondentky svoje spomienky v tomto smere?
Tých 35 rokov určite vytvára istý filter, bez toho to asi nejde. A možno zľahčovali, nechcem to nejako hodnotiť, len si to viem predstaviť, lebo nakoniec sa to zvyčajne skončilo „happy endom“: režim padol, väčšina to prežila, mohla sa nadýchnuť slobody a ísť ďalej. Viem si predstaviť, že niekto iný by v podobnej situácii spomínania mohol robiť presný opak – ešte viac dramatizovať, robiť väčšieho hrdinu alebo hrdinku. A práve to bolo sympatické, že ani jedna z tých žien sa neštylizovala – ani do roly hrdinky, ale ani obete. To, ako sa postavili k vtedajšiemu režimu, bola vec osobnej voľby, vlastného nastavenia.
V úvode odhaľujete aj vlastný osobný príbeh vzdoru. Spomínate na vyšetrovania ŠtB a vojenskej kontrarozviedky aj za pašovanie zakázanej literatúry. Odrazili sa tieto skúsenosti z ranej mladosti vo vašom neskoršom prežívaní? Ako ste ich dokázali spracovať?
Určite ma to formovalo. Veď raná mladosť je práve obdobie intenzívnej politickej socializácie. Utvárajú sa postoje k dianiu vo verejnom priestore. 80. roky priniesli zintenzívnenie protirežimových aktivít bratislavského spoločenstva, stále častejšie prepájanie neoficiálnych prostredí so šedou zónou a ľuďmi priamo v oficiálnych štruktúrach, skrátka, všetko smerovalo k Novembru 1989. V tej druhej dekáde normalizácie som už bola iba vzdialenou sympatizujúcou pozorovateľkou. Moja zažitá autentická skúsenosť sa preto týka predovšetkým druhej polovice 70. rokov. Po roku 1989 som nijako netúžila vracať sa k tomuto obdobiu. Ani v dobrom, ani v zlom. Bola som aj znechutená tým, ako sa zväzky zneužívali v politických a osobných sporoch: mnohým ľuďom sa ublížilo a iní beztrestne prezliekli kabáty a išli ďalej. Existuje taký pojem „post‑tranzičná spravodlivosť“ – ako po období totality vrátiť spravodlivosť, potrestať vinníkov, odškodniť obete. Toto zadanie naša spoločnosť nezvládla. Ale aj iné krajiny zlyhali. Keď Ústav pamäti národa zverejnil možnosť požiadať o svoj zväzok, po dlhšom váhaní som tak urobila. Ale zo svojho zväzku preverovanej osoby (PO) som dostala len obal – dátum založenia, dátum uloženia, meno, autentické i krycie, zoznam vypočutých osôb a dátum skartovania 6. december 1989.
Mozaika rozhovorov napokon vytvorila akýsi spoločný portrét ženy vzdorujúcej normalizácii. Nepriniesla pre vás sebareflexia takejto „zloženej“ ženy, jej pohľad do zrkadla, aj prekvapenia?
Prekvapujúce je to možno v tom, že ak niekto čakal nejakú „uniformnú“ kolektívnu ženu, musel byť sklamaný. Každá z respondentiek predstavuje úplne unikátny nielen príbeh, ale aj unikátnu reflexiu práve vo vzťahu k rodovému usporiadaniu. Inak, tá téma feminizmu, či skôr jeho nedostatku v disidentskom hnutí, sa často pertraktuje. V čase normalizácie sme zažívali „ideologizovanú emancipáciu“, alebo feminizmus naruby. Režim vlastne ženám vnútil svoju predstavu o emancipácii – povinnosť pracovať, kvóty na zastúpenie v politike, organizované ženské spolky –, ale výlučne v rámci komunistického národného frontu, akékoľvek iné boli zakázané. Keď sa západní aktivisti a aktivistky pýtali, prečo nie je v disidentskom prostredí záujem o feminizmus, poukazovalo sa na univerzálnosť politického prenasledovania. Zároveň však často išlo o konzervatívne prostredia, kde sa – to, čo dnes nazývame tradičným rozdelením rodových rol – považovalo za prirodzené. Výstižne to na margo knihy vyjadrila jedna moja známa – niektoré ženy boli prenasledované pre svojich partnerov; bez nich by možno do toho vzdoru ani nešli, ale boli im oporou a tí muži by to bez nich nedali. Treba však povedať aj to, že normalizácia v Československu zmrazila sociálne hnutia konca 60. rokov, ktoré presadzovali práva žien a menšín. Táto kultúrna revolúcia v hodnotách, nazývaná aj „tichá“, k nám vôbec nedorazila a mnohé z jej „výdobytkov“ sme dobiehali až po Novembri ’89.
Vaše respondentky málo spomínajú na každodenné povinnosti, rutinu, ostalo pre nich len to podstatné: túžba po slobode, tvorivosť pri jej hľadaní a dosahovaní, zmysluplnosť bytia. Súvisí takáto ich selekcia s vekom?
A ešte aj s tým, na čo som sa pýtala. (Úsmev.) Pravdupovediac, väčšmi ma zaujímala psychológia vzdoru a spôsob vyrovnávania sa s represiou režimu ako každodenná prevádzka. Ale vo viacerých rozhovoroch je prítomná aj každodennosť, asi viac u tých žien, ktoré už v tých rokoch mali rodiny a práve pre protirežimové aktivity svojich partnerov boli vystavené špecifickému typu vyhrážok štátnej bezpečnosti – mali obavy zo straty zamestnania, obavy o deti. Zároveň, a to je vo viacerých rozhovoroch prítomné, ich domácnosti, ich súkromný priestor sa stával široko zdieľaným priestorom, akousi náhradou za verejný, ktorý bol monopolizovaný mocou.
V rozhovoroch nejde o spomienkovú nostalgiu. Aktérky hovoria aj o veľkých sklamaniach v ľudských charakteroch – u Jolany Kusej po normalizačných čistkách po roku 1968, u niekoľkých protagonistiek v ponovembrovom vývoji. Nelákalo vás načrieť hlbšie do týchto tém?
Lákalo, určite. Ale keď som chcela udržať istú kompaktnosť rozprávania, musela som si stanoviť nejaké limity. Fakt je aj to, že po roku 1989 sa životné dráhy mojich respondentiek ešte väčšmi rozrôznili, nastalo obdobie veľmi zrýchleného času, predsa len v normalizačných rokoch boli naše možnosti značne limitované a žili sme v akejsi „nehybnosti“. Ten zrýchlený čas bol aj dôvodom toho, že na spomínanie došlo až po rokoch.
Svoj záber rámcujete ako pokus o priblíženie pestrosti diania v časoch normalizácie, nie jeho inventúru. Spomínate mená ďalších výrazných aktérok tohto diania (napr. Zuzana Bartošová, Kyra Matuštíková a mnohé iné…) Neuvažujete už o ďalšej publikácii?
Táto kniha naozaj nemala šancu podať vyčerpávajúcu správu o tej dobe a vzdore proti režimu. Ale našťastie je mnoho iných projektov – napr. moja menovkyňa Soňa Gyarfášová spracovala portréty slovenských signatárov Charty 77, medzi nimi je práve aj Kyra Matuštíková, o niečo mladšia ako moje respondentky. Záslužnú prácu pri zmapovaní tej doby urobil Fedor Blaščák, spiritus movens dvadsaťdielneho dokumentu RTVS ŠtB: prísne tajné, alebo vydanie knihy Fenomén samizdat (Ľ. Pastierová, 2022), veľa robí Ústav pamäti národa. Takže, nateraz neuvažujem o pokračovaní. Ale viem si predstaviť projekt, ktorý by zbieral príbehy a skúsenosti aj nejakým menej náročným spôsobom, napr. online formou. Medzi reakciami na moju knihu boli aj také, že to ľudí motivovalo k spomínaniu na ich vlastné prežívanie, čiže isté momentum tu je.
Normalizácia vtesnala do ideologického „normálu“ spoločnosť, ktorá sa v 60. rokoch na krátky okamih nadýchla a uverila, že sloboda je možná. Na pozadí ruských tankov normalizátori donútili občanov „držať hubu a krok“. Nečrtá sa dnes pred nami hrozba podobných praktík minulosti?
To, ako dnešná vládnuca garnitúra frontálne postupuje proti pilierom právneho štátu, mnohým pripomína mečiarizmus. Ale vtedy aj dnes ide o demokraticky zvolenú reprezentáciu, ktorá chce svoju tesnú väčšinu premeniť na účelové inštitucionálne zmeny. Pred rokom 1989 sme mali nedemokratický režim a vedúcu úlohu strany, voľby boli zinscenovaným divadielkom. Ale na pozadí rôznych režimov vidno niektoré praktiky, ktoré odzrkadľujú predovšetkým isté kultúrne kódy našej spoločnosti – túžba mať pokoj, nestarať sa, istá kolektívna adaptácia na prežitie bez občianskych ambícií a konformnosť na rôznych úrovniach, aj takých menej politických či spektakulárnych – tolerovanie klamstva, konfliktu záujmov, korupcie a pod. Inak, je veľmi symptomatické, že súčasná garnitúra vzdáva úctu normalizátorovi Gustávovi Husákovi; očakávam aj posilňovanie spomienkového optimizmu a nostalgie za reálnym socializmom a bagatelizovanie Novembra 1989. Ale vidím aj mnoho pozitívnych signálov, ktoré dokazujú, že takýto regres už jednoducho nie je možný.
Oľga Gyárfášová (1957)
V druhej polovici 70. rokov bola súčasťou bratislavského alternatívneho spoločenstva. Vyštudovala sociológiu, po roku 1989 sa stala jednou z priekopníčok výskumu verejnej mienky, je zakladajúcou členkou Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.
Oľga Gyárfášová: Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru
Aspekt, Bratislava 2023
