Vyhľadávanie
Masahiko Shiraki (1965) sa narodil v Japonsku, no na Slovensku žije už dvanásť rokov. Svoje postrehy o rozdielnostiach dvoch kultúr uverejňoval vo víkendovom magazíne SME. Výber z nich práve vychádza knižne pod názvom Masahikovými očami (Ikar).
Vaše stĺpčeky pravidelne vychádzali vo víkendovej prílohe denníka SME a v týždenníku TV OKO. Čo vás viedlo k tomu, aby ste ich vydali knižne?
Svoje postrehy som publikoval od októbra 2002 do mája 2013. Celkovo ich bolo 533. Vždy som dúfal, že ich raz vydám v knižke. Nabádali ma k tomu aj moji čitatelia. A tak je tu kniha Masahikovými očami, výber z mojich stĺpčekov.
Vo svojom poslednom článku, keď ste sa lúčili s čitateľmi, ste pridali aj prirovnanie ku kvetu sakury, ktorý vie, kedy má odkvitnúť. Vnímate s odstupom času odchod z novinárskeho prostredia ako dobré rozhodnutie alebo vám žurnalistika chýba?
Už je to vyše roka, čo stĺpčeky nepíšem, ale to neznamená, že sa k písaniu ešte niekedy nevrátim. Dal som si pauzu na osvieženie, pripravoval som knižku, ilustroval som ju. Novinárom človek nikdy byť neprestáva. Je to životný štýl.
Nová kniha má názov Masahikovými očami. Keď ste si teraz čítali vaše články v celku, prezradíte nám, aký pohľad kniha prináša?
Keď som vyberal zo svojich stĺpčekov tie do knihy, s niektorými svojimi názormi som s odstupom času nie celkom súhlasil. Články vznikali postupne desať rokov a môj pohľad na mnohé veci sa počas nich formoval, menil. Bývam na Slovensku už dvanásť rokov s manželkou, herečkou Oľgou Belešovou, ktorá je Slovenka, s jej slovenskými rodičmi a všetci naši kamaráti a známi sú Slováci. Po toľkých rokoch som už adaptovaný, zvyknutý, nie som už ten „Superjaponec“, akým som bol, keď som začal žiť na Slovensku a všetko bolo pre mňa nové a neznáme. Ale moje postrehy sú úprimné, autentické, v tom čase, keď vznikli, som cítil presne to, čo som napísal. A z tohto pohľadu je dnes kniha mojich stĺpčekov aj pre mňa celkom zaujímavým dobrodružstvom.
Vraví sa, že slovenčina je pomerne ťažký jazyk. Čo vás na nej vie ešte stále vyviesť z miery?
Články som písal v angličtine, do slovenčiny ich prekladala moja manželka. Pre Japoncov je ale ťažká aj angličtina. Slovenčina aj angličtina sú európske jazyky, po anglicky viem lepšie preto, lebo som ju naozaj tvrdo študoval. Slovenčina bola pre mňa úplne nový jazyk. Keď som sa ju začal učiť, mal som už 38 rokov. V tom čase som nevedel povedať ani „áno, nie, jeden, dva, tri...“ a nemal som už flexibilnú myseľ tínedžera. Preto sa moja slovenčina ešte stále len zlepšuje. Najťažšia je výslovnosť slov, v ktorých je skupina viacerých za sebou na sledujúcich spoluhlások (napríklad zmrzlina). A, samozrejme, sedem pádov.
V knihe predkladáte pestrú paletu tém. Píšete o priateľstve, práci, slovenskej a japonskej kuchyni, o zvykoch či tradíciách. Aj po tých rokoch ešte stále porovnávate?
Neustále porovnávanie dvoch životných štýlov, dvoch odlišných kultúr, sústavné rozmýšľanie o Japonsku patrili k dôvodom, prečo som potreboval pauzu v písaní. Takýto spôsob uvažovania je veľmi únavný. Teraz si užívam život bez porovnávania.
Ale predsa... Aký je rozdiel v životnom štýle a povahe Slovákov a Japoncov?
Úprimne? Tak toto je môj názor: Slováci neváhajú, nemajú zábrany, skoro až han-by, ale sú úprimní a otvorení. Japonci sú slušní, pozorní, ale pretvarujú sa. Na Slovensku sa oveľa častejšie dostávam v styku s ľuďmi aj do prekvapivých, až nepríjemných situácií, ale mám k ľuďom bližšie a rýchlejšie nadväzujem kontakt. V Japonsku sú všetci zdvorilí a príjemní, život neprináša turbulencie, ale človek človeku je veľmi vzdialený.
