Rozhovor s básnikom, textárom, esejistom a prekladateľom Jánom ŠTRASSEROM

Vychutnávam si prácu, ktorú práve robím...

Hovorí básnik, textár, esejista a prekladateľ Ján ŠTRASSER

Ján Štrasser (1946) po štúdiu ruštiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracoval ako redaktor Mladej tvorby (1969 – 1971). V 70. rokoch pôsobil ako divadelný dramaturg na Poetickej scéne, vo Vojenskom umeleckom súbore, neskôr v Štúdiu S. Bol zástupcom šéfredaktora (1988 – 1990) a šéfredaktorom (1990 – 1993) Slovenských pohľadov, publicistom v slobodnom povolaní (1993 – 1997) a zástupcom šéfredaktora týždenníka Domino fórum (1997 – 2004). Vydal básnické zbierky Odriekanie (1968), Podmet (1980), Denne (1981), Priamy prenos (1986), Práca na ceste (1989), Myš dobrej nádeje (1992) a Očné pozadie (1999). Napísal texty piesní k muzikálom Cyrano z predmestia (1979), Neberte nám princeznú (1981), Niekto ako ja (1988) a P + L (1989), ktoré vyšli – spolu s niektorými ďalšími – pod názvom Pančuchové blues (1989); výber básní a textov piesní Stala sa nám láska (2003) a vyše 300 textov piesní do programu Večer Milana Markoviča. Vydal fejtóny Dobrý den z Bratislavy (1997) a knihy glos a publicistických textov Dvojhlavá karta (1999) a Kráľ je polonahý (2004). Zo spolupráce s Milanom Lasicom vzišla kniha rozhovorov Lenže ja som iba komik (2004). Prekladá ruskú a spolu s Petrom Zajacom nemeckú poéziu. Za preklad Eugena Onegina získal Cenu Jána Hollého (2002) a ruskú štátnu Puškinovu cenu (2004). Je členom Obce spisovateľov Slovenska.

·        Debutovali ste v pohnutom roku 1968 básnickou zbierkou Odriekanie, ktorá získala Cenu Ivana Kraska. Napriek úspešnému štartu ste sa potom na dlhých dvanásť rokov autorsky odmlčali. Prečo?

– Presnejšie by bolo povedať, že som bol odmlčaný. Od jesene 1966 som pracoval najprv ako externý, potom ako riadny redaktor literárneho časopisu Mladá tvorba a zotrval som v ňom až do jeho konca. A ten koniec bol násilný: Mladá tvorba sa po okupácii v roku 1968 dosť bránila nastupujúcej normalizácii, tak ju vtedajšie vedenie Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý bol jej vydavateľom, koncom roku 1970 jednoducho zlikvidovalo. Tak ako desiatky iných kultúrnych subjektov, napríklad Divadlo na korze. Pripravoval som ďalšiu zbierku, ale ako redaktor Mladej tvorby som mal na sebe biľag politicky nespoľahlivého človeka, a tým som sa na literárnej scéne stal na istý čas personou non grata. Ako celá posledná literárna generácia okolo Mladej tvorby – Osamelí bežci, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Peter Zajac... Pokiaľ ide o mňa, nebolo to až také tragické: „len“ mi roku 1971 po troch mesiacoch odňali polročné literárne štipendium, „len“ som sa musel odpratať z vydavateľstva Slovenský spisovateľ a zmiznúť zo stránok literárnych časopisov, „len“ mi niekoľko rokov nechceli dovoliť prekladať...

·        Roku 1987 ste sa stali redaktorom a o tri roky šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady, ktoré neskôr prešli pod vydavateľské teritórium Matice slovenskej. Ako hodnotíte podobu, ktorú získali po tejto zmene a pronárodnú filozofiu, ktorú sa cez ne rozhodol nový vydavateľ napĺňať?

– Na druhú vetu vašej otázky sa mi naozaj nežiada odpovedať. Dnešné „matičné“ Slovenské pohľady nečítam a nemám pocit, že o niečo prichádzam. Robil som Slovenské pohľady od januára 1988 do apríla 1993 a bolo to jedno z najzaujímavejších období v mojom literárnom živote. V roku 1987 sa mladšia a progresívnejšia časť vedenia Zväzu slovenských spisovateľov (napríklad Rudolf Chmel a Ladislav Ballek) rozhodla inovovať Slovenské pohľady, ktoré v tom čase viedol Vladimír Reisel a v čase gorbačovovskej perestrojky uchovával Pohľady v hlboko normalizačnej polohe 70. rokov. Šéfredaktorom sa stal Rudolf Chmel, ktorý ma oslovil na post zástupcu šéfredaktora, ale vzhľadom na Chmelovo pracovné zaťaženie (bol tajomníkom ZČSS v Prahe, prednášal na FFUK, pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV), som mal vlastne celé Pohľady „na krku“. Spolu s Petrom Zajacom, Dušanom Dušekom, Valérom Mikulom, Milanom Šútovcom a ďalšími schopnými ľuďmi sme zatuchnutý dogmatický mesačník za chodu prestavali na moderný literárny a interdisciplinárny časopis, ktorý v duchovnej sfére pomáhal nahlodávať mantinely reálneho socializmu a pripravovať pôdu pre systémovú zmenu. (Až po novembri 1989 som sa od disidentov dozvedel, s akým vzrušením čítali „naše“ prednovembrové Pohľady.) Po roku 1990, už ako šéfredaktor, som sa usiloval orientovať Pohľady ako „stredový“ časopis s dôrazom na najvyššiu kvalitu literárnych textov a najmä myslenia o literatúre, kultúre a spoločnosti. To sa, pochopiteľne, nepáčilo ľuďom, ktorých myslenie o literatúre bolo prízemné a zápecnícke a ktorých texty nespĺňali kritériá na uverejnenie. Počkali si na víťazstvo HZDS vo voľbách v roku 1992 a podporovaní vtedajším ministrom kultúry Slobodníkom doslova „ukradli“ Pohľady Asociácii organizácii spisovateľov Slovenska a začali ich s dotáciou ministerstva kultúry vydávať v Matici slovenskej.

* Napísali ste mnoho známych textov pre mnohých populárnych interpretov (Ursiny, Žbirka, Müller, Lipa, Hammel, Kocianová), ale vraj sa najlepšie cítite v úlohe autora a prekladateľa textov pre muzikály, hudobné komédie či kabaret. Znamená to, že slová svojich piesní radšej adresujete poslucháčovi v komornom prostredí divadla ako masovému publiku v športovej hale?

– Áno, dá sa to tak povedať, hoci prostredie muzikálového divadla vôbec nie je komorné... Ja sa proste v textoch divadelných piesní cítim slobodnejšie, tvorivejšie, texty, ktoré píšem, sú náročnejšie než bežné texty popmusic, musia korešpondovať s poetikou libreta, s kontextom príbehu, s charaktermi postáv. Pri preklade textov je zasa dosť náročné zachovať významy pôvodného textu pri všetkých komplikáciách technického „prevodu“ na slovenské spievanie. Každé textovanie či pôvodného, či zahraničného muzikálu je pre mňa výzvou, dobrodružstvom, vzrušením a som vďačný všetkým divadlám, dramaturgom, režisérom, ktorí mi tie šance dávajú – v posledných rokoch je to najmä Nová scéna.

·        Kultový filmový muzikál Neberte nám princeznú, ku ktorému libreto napísala Alta Vášová, vy texty piesní a Dežo Ursiny skomponoval hudbu, onedlho zaznamená návrat – tentoraz na dosky Novej scény. Myslíte si, že má rovnakú šancu na úspech aj v divadelnej podobe?

– O tom v jeseni rozhodnú diváci a ja budem v tom čase veľmi-veľmi napätý. Alta Vášová napísala divadelnú verziu svojho filmového scenára, potom sme na nej dosť dlho dramaturgicky pracovali a v tejto fáze dopracúvame scenár a texty piesní s režisérom a choreografom Jánom Ďurovčíkom. Chcem zdôrazniť, že v muzikáli budú znieť len piesne Deža Ursinyho, niektoré zdvojené až strojené; z nich vzniká aj scénická hudba – nové aranžmány pripravuje Henrich Leško. Na Novej scéne už boli konkurzy na hlavné postavy a môžem povedať, že sme našli veľmi dobré nové „Mariky“ a nových „Mekyov“ a rozkošné deti do postáv detí z detského domova...

·        Vaše priateľstvo s Ivanom Štrpkom, Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom siaha do čias, keď ste pôsobili ako redaktor časopisu Mladá tvorba. Možno aj preto sa stávalo, že medzi Osamelých bežcov občas zaraďovali aj vás, hoci oficiálne ste nepatrili do žiadnej skupiny, združenia, školy, smeru či hnutia. Nemali ste potrebu niekam sa zaraďovať, s niekým sa zoskupovať?

– Prvý raz počujem, že ma niekto zaradil medzi Osamelých bežcov... So Štrpkom, Repkom a predčasne zosnulým Laučíkom sme v podstate generační druhovia. V 60. rokoch som ako mladý literárny kritik ich texty pokladal za vrchol tvorby vtedajšej mladej slovenskej poézie. Pravda je, že s Laučíkovou ranou tvorbou som mal určité komunikačné problémy, tým viac som si obľúbil a rešpektoval jeho neskoršie básne. Pokiaľ ide o to zoskupovanie: 60. roky boli rokmi istej renesancie literárnej avantgardy z prvej tretiny dvadsiateho storočia a výrazom tejto renesancie boli aj programové literárne združenia. Začínal som roku 1965 medzi básnikmi, ktorí si hovorili „Univerzitná skupina“, no dosť rýchlo sa ukázalo, že ide o nesúrodé, efemérne združenie, vyvolané skôr potrebou presadiť sa či, ako sa dnes hovorí, zviditeľniť sa na verejnej literárnej scéne. Nechcem byť k svojim bývalým niekoľkomesačným skupinovým druhom nejako zvlášť drsný, ale dôkazom vtedajšej podenkovosti tohto zoskupenia je fakt, že nikto z jeho členov dnes v slovenskej literatúre nič pozoruhodné neznamená. Na rozdiel od Osamelých bežcov.

·        S ruskými autormi ste sa ako prekladateľ nerozlúčili ani v období, keď tak urobili mnohí vaši kolegovia ovplyvnení celospoločenským trendom nezmyselného negovania všetkého ruského, literatúru nevynímajúc. Prečo to očarenie Puškinom, Chlebnikovom, Lermontovom, Pasternakom, Brodským…?

– Najprv k tomu negovaniu... po novembri 1989 malo svoj dôvod. Keď sa ma predvlani v Moskve pýtali, prečo sa tak rozložili rusko-slovenské literárne vzťahy, odpovedal som: preto, lebo štyridsať rokov ste nám diktovali, čo máme prijímať z ruskej literatúry, a zakazovali ste nám prijímať toho strašne veľa z literatúry západnej. Tak sa nečudujte, že sa to kyvadlo prudko vychýlilo v neprospech ruskej literatúry. Ale, dodal som, to nepotrvá večne, lebo len blázon by si postavil ako literárny program negovanie ruskej literatúry. Ja som vyštudovaný rusista a ruskej literatúre sa venujem štyridsať rokov. V 70. a 80. rokoch som preložil napríklad kompletný súbor Krylovových bájok, Lermontovovu poému Saška, no oveľa viac titulov takej... no, v dobrom zmysle slova spotrebnej literatúry, najmä detské knižky... Hoci sa vtedy v Tatrane prekladal a vydával veľmi rozsiahly výber z Puškina, akosi si na mňa nikto nespomenul, nebol som vtedy celkom „in“. Začiatkom 90. rokov som urobil výber z Josifa Brodského – bola to veľmi ťažká robota a dodnes som si nie celkom istý výsledkom. Brodskij je úžasný básnik, v češtine vyšlo asi 10 jeho básnických, dramatických a esejistických kníh, v slovenčine len môj výber Jesenný krik jastraba. No a na prelome storočí (a tisícročí) som niekoľko rokov prekladal Puškinovho Eugena Onegina... ale to by bola téma na samostatný rozhovor. (A vlastne všetko som o tom povedal v článku, čo je v knihe.)

·        Pred dvoma rokmi ste preložili mladú ruskú autorku Irinu Denežkinovú a momentálne pracujete na preklade ďalšieho súčasníka – prozaika a dramatika Vladimíra Sorokina. Je vám prekladateľsky bližší jazyk literárnych klasikov alebo naopak, moderných autorov?

– Všetkých troch autorov mi ponúkli vydavateľstvá, prečítal som si, čo píšu, a zaujalo ma to – tak som ich preložil. Nedá sa povedať, či mi je bližší jazyk klasikov alebo moderných autorov – každý autor má svoj vlastný jazyk a prekladateľ musí nájsť k nemu adekvátny translačný kľúč.

·        V spolupráci s germanistom a literárnym vedcom Petrom Zajacom ste slovenským čitateľom pretlmočili Bertolta Brechta, Gottfrieda Benna, Ingeborg Bachmannovú či Karla Krausa a pripravujete aj ďalšie spoločné preklady. Zdá sa, že tvoríte zohranú prekladateľskú dvojicu…

– Každý preklad so Zajacom je veľkým dobrodružstvom – literárnohistorickým, filologickým, básnickým. Zajac nie je autor podstročnikov a ja nie som „prebásňovateľ“ – je to kompetentná práca dvoch rovnocenných partnerov. Vysvetliť jej povahu a podstatu sa v tejto krátkej odpovedi nedá. Zostaňme pri konštatovaní, že máme za sebou rozsiahly výber z poézie Bertolta Brechta, základné dielo Karla Krausa Posledné dni ľudstva, antológiu nemeckého básnického expresionizmu, viacero sólových projektov (Gottfied Benn, Günther Eich, Thomas Bernhardt, Ingeborg Bachmannová, Heiner Müller...), na vydanie je pripravený výber z Petra Huchela a chystáme sa preložiť Goetheho Fausta.

·        Pre politický kabaret Milana Markoviča ste napísali vyše 350 textov, ale  aktuálne politické dianie ste reflektovali aj prostredníctvom glos, fejtónov a publicistických textov, ktoré vyšli časopisecky i knižne. Možno je zbytočné pýtať sa, aký je váš vzťah k politike, keďže ju pozorne sledujete, ale predsa. Považujete sa v tomto smere skôr za optimistu alebo pesimistu?

– Neviem na to odpovedať. Optimistom či pesimistom asi človek nemôže byť vo vzťahu k politike „ako takej“, ale len k jej konkrétnym prejavom, trendom, tendenciám. Pár rokov pred novembrom 1989 som sa začal vyjadrovať aj publicisticky a veľmi pozorne som sledoval politické a spoločenské dianie u nás. Najprv som chcel, aby sa v zahnitom systéme „reálneho socializmu“ niečo pohlo a priblížilo nás to k demokracii, ktorej mali vtedajší totalitní papaláši plné ústa, no „skutek utek“. Po novembri 1989 som zasa chcel, aby to, čo sme si sľúbili v tej eufórii na námestiach, platilo dlhšie ako mesiac či dva. Usiloval som sa rozkrývať situácie a stavy, kde sa to zvrhávalo. A najradšej som to robil v satirických textoch piesní pre Večery Milana Markoviča. V prvej fáze tohto kabaretu to malo doslova hygienický účinok.

* Kým v prvých dvoch tituloch Dobrý den z Bratislavy a Dvojhlavá karta reagujete na zmeny, ktoré u nás nastali po vzniku samostatnej republiky a snahy rozhodnúť o budúcom smerovaní spoločnosti, v knihe Kráľ je polonahý analyzujete výsledky, ktoré tieto snahy a smerovania priniesli. A pripravili ste si poriadne ostré pero...

– Politickú publicistiku som písal asi pätnásť rokov. Veľa a s veľkým nasadením najmä v 90.  rokoch, keď sa naozaj hralo o osud Slovenska, o to, či sa stane štandardnou demokratickou krajinou západného charakteru, alebo akousi postkomunistickou džamahírijou, nejakým Turkmenistanom na čele s Mečiarbašim... Potom som sedem rokov pracoval v týždenníku Dominofórum, kde som ako redaktor kultúrnej rubriky mal to potešenie nepovinne glosovať slovenský politický život – to som už robil skôr zboku a ľahším perom. V poslednom čase politickú publicistiku nepíšem: súvisí to po prvé s tým, že už sú dávno vyprofilovaní politickí novinári a publicisti, ktorí si v tejto sfére robia – niekto lepšie, niekto horšie – svoju robotu, po druhé s tým, že nemám nápady, a po tretie s tým, že ma dnešná politická scéna – sedemnásty rok po páde komunizmu – dosť znechucuje, čo je vlastne dôvod aj toho „po druhé“. Vidí sa mi, že ornamentalizujúce spisovateľské cvičenia na viac (no skôr menej) pálčivé politické a spoločenské témy nie sú priveľmi produktívne...

* Pýtať sa v rozhovore na vek, nie je veľmi taktné. No okrúhla šesťdesiatka, ktorú ste nedávno oslávili, snáď pripustí výnimku. Za uplynulé roky ste toho veľa napísali, vytvorili, zrealizovali, mal by vám byť teda blízky pocit spokojnosti z dobre vykonanej práce. Vychutnávate si ho?

– Vychutnať si viem napríklad čokoládu, žiaľ, dnes už len dia... Možno som v živote napísal zopár dobrých básní, možno pár piesňových textov, neviem... Trochu istejší som si pri niektorých prekladoch: môj Eugen Onegin, Petrov Zajacov a môj Brecht, Kraus, Benn... myslím si, že to bola/je dobrá robota. Ale aby sme ostali pri tom vychutnávaní: vychutnávam si skôr prácu, ktorú práve robím, a ešte viac tú, na ktorú sa len chystám... 

Pripravila  Jitka Rožňová

Foto Pavol Majer