Vyhľadávanie
Smútok priletí sám, ale radosť si nadeľujeme my
Rozhovor s českou spisovateľkou Lenkou Procházkovou
Lenka Procházková (24. 3. 1951) – česká prozaička, poetka, publicistka, signatárka Charty 77, diplomatka. Oficiálne mohla publikovať až po roku 1989. Jej debutu, románu Rúžová dáma (samizdatová edícia Petlice1980) udelili roku 1983 americkú Cenu Egona Hostovského. Samizdatom vyšli aj poviedkové knihy Tři povídky, Přijeď ochutnat, Hlídač holubů, romány Oční kapky a Smolná kniha a dokumentárna kniha Jan Palach. Po roku 1989 nasledovali: novela Pan Ministr (o Janovi Masarykovi), romaneto Šťastné úmrtí Petra Zacha, zbierka poviedok Zvrhlé dny, dve zbierky fejtónov (Dopisy z Bamberka, Jak si stojej nebožtíci) a román Beránek (2000), ale aj mnoho rozhlasových hier (Čtyři ženy, Alexandra Makedonského, Exitus, Milostiplná), televíznych scenárov a dokumentárnych publikácií. Je členkou Českého Pen Clubu, Obce spisovateľov a Syndikátu novinárov. Od roku 2002 pôsobí v diplomatických službách, v súčasnosti ako kultúrna tajomníčka na Veľvyslanectve ČR v Bratislave. Na konci minulého roka vyšla vo vydavateľstve NM code jej kniha rozprávok – uspávaniek Zatvor oči – Zavři oči v dvojjazyčnom slovensko-českom vydaní.
* Kniha rozprávok Zatvor oči – Zavři oči je vaša prvá kniha pre deti. Ako vznikala?
– Sú to rozprávania na dobrú noc pre najmladšieho syna Jožina. Bol taký nabitý energiou, že ani večer v posteli sa nevedel upokojiť, tak som mu začala vymýšľať príbehy, ktorých hlavným hrdinom je on sám. To ho bavilo a intenzita, s akou si predstavoval dej, ho nakoniec vyčerpala, až zaspal. Potom som napísané príbehy požičiavala kamarátkam, ktoré mali s deťmi rovnaké problémy. Keď sa ukázalo, že zaberajú na každé dieťa, rozhodla som sa dopísať ďalší diel a knihu vydať.
* Hrdinom vašich rozprávok je dieťa, ktoré v prvej časti spoznáva rozmanité situácie v sprievode dospelého a v druhej sa samo mení na zvieratko a zakúša jeho život v spoločenstve s ľuďmi. Nevyhýbate sa jemnému didaktizmu. Bol to zámer?
– Kedy inokedy sa má človek vychovávať, ak nie v detstve? Nie je náhoda, že väčšina darebákov, ktorí sa ocitajú pre súdom, nepochádza z milujúcich rodín, naopak, sú to ľudia v detstve zanedbávaní a často aj ponižovaní. Sebadôvera dieťaťa sa utvára predovšetkým pod vplyvom jeho okolia a je to dlhodobá záležitosť. Čítať dieťaťu pred spaním príbeh, v ktorom hrá hlavnú úlohu a tá úloha je sympatická a zároveň dôstojná, to myslím navodí obdobné sny. A dieťa, ktoré má sny zodpovedajúce úrovni svojho rozumu a svojho citu, sa vyvíja harmonicky, je to taký kolobeh. Akú sebadôveru však môže mať šesťročný človiečik, ktorému rodičia dovolia sledovať televízne programy pre dospelých len preto, že sú leniví to korigovať? S akými nočnými morami sa musí vyrovnávať?
* Od roku 2004 pôsobíte ako kultúrna tajomníčka na Veľvyslanectve Českej republiky v Bratislave, osobne ste sa angažovali aj pri zriadení Českej knižnice v bratislavskej Univerzitnej knižnici. Aká bola vaša predstava a aká je realizácia?
– Pripadalo mi zvláštne, že Univerzitná knižnica v Bratislave má americkú knižnicu, a českú nie. Chcela som to napraviť. Našťastie aj obidve ministerstvá kultúry to považovali za dobrý nápad a poskytli financie. Pôvodne som si myslela, že výtlačky venujú jednotliví vydavatelia, ale prekvapujúco som narazila na neochotu. V Národnej knižnici v Prahe vznikla recipročne Slovenská knižnica, takže keď sa vrátim, budem mať kam po slovenské knihy chodiť. Kúpiť sa takmer nedajú, na rozdiel od českých kníh na Slovensku. V Čechách sa o slovenskú literatúru zaujímajú iba študenti a odborníci, teda veľmi úzka vrstva.
* Váš život sa uberal cestou od disentu k slobode. Myslím, že je šťastie mať takúto dvojitú skúsenosť. Okrem pozitív to prináša aj spoznanie situácie, keď sa z udergroundu stáva klasika alebo z alternatívneho divadla kamenné. Vidíte v týchto dvoch situáciách a obdobiach nejaké výhody a nevýhody?
– Máte pravdu, je to veľké šťastie. Napriek všetkým smútkom, čo ma v živote postihli, pokladám sa za jednu z najšťastnejších. Takmer všetko, čo som napísala, sa mi dodnes páči, hoci niektoré knihy nerada čítam odznova práve pre tú bolesť, ale za všetkým, čo som napísala, si môžem stáť. To však neznamená, že nepoznám tvorivé pochybnosti a muky. Pretrpím si ich počas písania, keď je kniha hotová, viem, že som ju lepšie napísať nemohla. Nie je veľmi dôležité, že predtým ma čítalo iba pár stovák samizdatových čitateľov a cudzinci, a dnes som známa všeobecnejšie, v mojom prípade to nič neovplyvňuje. Akurát má človek trocha viac peňazí, pozývajú ho na rozličné besedy a stretnutia aj do zahraničia, kde sa môže stretnúť s kolegami. Inak je písanie veľmi osamelé povolanie, či už človek žije v demokracii, alebo v totalite. Teraz v demokracii je ešte osamelejšie, pretože spisovatelia už nemajú spoločnú zodpovednosť, pre ktorú sme vydávali knihy a časopisy v samizdate, jednoducho preto, že sme cítili povinnosť držať tú lampičku, kým sa opäť rozbrieždi. Dnes už každý kope za seba.
* Aká je v súčasnosti pozícia českej disidentskej literatúry. Je o ňu záujem u čitateľov aj u vydavateľov, alebo nie?
– Všetko, čo stálo za to, bolo už vydané, niektoré knihy opakovane. Neviem, ako sú na tom kolegovia, ale sama pripravujem súborné vydanie všetkých svojich kníh, pretože sú rozobrané a na trhu ich prakticky nedostať. Azda v niektorých menších mestách sa sem-tam objavia Dopisy z Bamberka alebo Petr Zach, táto kniha zatiaľ nebola veľmi prijatá. Pritom keď z nej čítam na besedách, tak sa poslucháčom páči. Je to romaneto, takmer nepoužívaný žáner, a je z obdobia zamatovej revolúcie. Možno jej zlatý čas iba príde.
* Spomedzi svojich kníh si najväčšmi ceníte poslednú – historický román Beránek. Je to náročné čítanie, vaša interpretácia biblického príbehu. Čo pre vás táto kniha znamená?
– Nemyslím si, že je to náročné čítanie a pevne verím, že je to predovšetkým strhujúce čítanie. Je to skutočný román so všetkým, čo má román mať, nie fňukanie autora nad životom. Hlavným hrdinoum Baránka je Ješua z Nazaretu, inak známy aj ako Ježiš Kristus. Druhá hlavná postava je Ján Krstiteľ. A medzi nimi žena – Miriam. Ten príbeh má všetky historické atribúty svojej doby, ale je to zároveň aj príbeh, ktorý dnešného čitateľa oslobodzuje. Niečo v ňom rúcam, no základ nechávam a na ňom staviam čosi nové. Verím, že keď Baránok vyjde aj v iných jazykoch ako čeština, bude ako výstrel svetlice. Dúfam, že sa toho v zdraví dožijem, aby som to poriadne oslávila a pokrstila galilejským vínom.
* Odkiaľ čerpáte radosť, ako vyzerá vaša nevšednosť a prečo sa púšťate do nebezpečenstva?
– Smútok priletí sám, ale radosť si nadeľujeme my. To je citát z mojej Smolnej knihy. Hovorí to hlavná hrdinka hlavnému hrdinovi pri stole v kaviarni Slávia. Kdesi hlboko v marazme 80. rokov. A potom vymyslia, že pôjdu spolu s ostatnými kamarátmi disidentmi na Obrodenecký bál, ktorý usporadúva historický spolok na Žofíne. A idú. Havel prezlečený za Nerudu, Klíma za Sabinu, Vaculík za Jana Procházku, Eda Kriseová ako Karolína Světlá, Procházková ako Boženka Němcová atď. Tancujú mazúrku a pri vedľajšom stole sedia eštébáci a nemôžu s tým nič urobiť. Tak to je radosť toto zorganizovať a zažiť. A iná radosť je porodiť tri deti, za slobodna ich uživiť a vychovať, a vidieť, ako sa z nich stávajú dospelí ľudia, ktorým nie je ľahostajný stav sveta. Ďalší druh radosti je, keď sedím v noci pri počítači a píšem, a odrazu sa mi vylúpne dialóg alebo odsek, ktorý má rytmus a napätie, a všetko, a pustím si hudbu, a čítam si to, a robím tie úplne posledné drobné úpravy. Pre túto radosť som sa narodila! Nebezpečie, ktoré spomína správca mojich webových stránok, je zrejme súčasťou života každého, kto má pevný názor a je ochotný kvôli nemu aj riskovať. Zažila som desiatky výsluchov, domové prehliadky aj zatknutie. V 90. rokoch som si zasa proti sebe popudila katolícku cirkev, keď som rozprúdila občianske akcie za záchranu korunovačnej katedrály, ktorú chcela cirkev priradiť k majetkom Vatikánu. Ten boj sa ešte neskončil, ale nie je už taký intenzívny. V 90. rokoch ma však vyhrážanie donútilo, aby som požiadala o zbrojný pas. Ďalším dôsledkom súboja bolo napísanie Baránka, čo cirkev nepredýchala dodnes... Takže keď to zrátam, už viac ako dvadsať rokov som zvyknutá rátať s tým, že sa život môže skončiť veľmi rýchlo zásahom zvonka alebo „nehodou,“ preto nikdy nemám dlhy a nikdy nechcem usínať s vedomím, že som s niekým blízkym rozhnevaná. Tým sa všetko krásne zjednodušuje, a ako som už povedala na začiatku, som jedným z najšťastnejších ľudí, ktorých poznám.
Pripravila Inge Hrubaničová
Foto Peter Procházka
