Rozhovor s literárnou vedkyňou a poetkou Evou FORDINÁLOVOU

Hollého pravé slovo v pravý čas

Rozhovor s literárnou vedkyňou a poetkou Evou FORDINÁLOVOU

Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc., sa narodila v Borskom Mikuláši. Študovala na Pedagogickom inštitúte v Trnave a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave históriu – slovenský jazyk a literatúru. Celý profesionálny život venuje vzdelávaniu – iných aj seba – pedagogicky pôsobila na všetkých typoch škôl, od základnej až po univerzitu. V súčasnosti pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Prednáša a vedie semináre staršej slovenskej literatúry a slovenskej klasicistickej literatúry. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje aj literárnovednej práci. Pôsobila ako samostatná vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, svoje celoživotné bádanie zamerala na život a dielo svojho rodáka Jána Hollého. Básnikovi Hollému zasvätila monografie Aký si, Ján Hollý? (1985), Idey Hollého v ideológii romantizmu (2000), Ján Hollý 1785 – 1849 (2003) a najnovšie dielo Ján Hollý v slovenskom národno-kultúrnom vedomí (2007).

Jej tvorbu dopĺňajú filozofické reflexie Ranné zamyslenia (2001), básnické zbierky Vôňa Záhoria (1997) a Chystám ti miesto (2007). Publikuje v domácich i zahraničných vedeckých zborníkoch a v literárnych časopisoch  a v časopisoch duchovného zamerania. Je členkou autorského tímu diel Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000) a Jozef  Miloslav Hurban – prvý predseda Slovenskej národnej rady (2007).

* Vo svojom literárnovednom výskume venuješ hlavnú pozornosť osobnosti Jána Hollého. Prečo?

– Áno, z mojich jedenástich knižných titulov sú štyri venované Hollého problematike. A nie je to iba môj „rodácky hold“ a záhorácky lokálpatriotizmus. Štúdiom Hollého poézie a hollovských materiálov som dospela k vyššiemu poznaniu. Ján Hollý znamená pre slovenský národný život základnú hodnotu nielen ako básnik prinášajúci „moderný“ obraz „veľkého kráľovstva Slovákov“, ale predovšetkým ako transfer najdôležitejších ideí, ktoré historicky dozrievali v národnom vedomí, a on im dal pôsobivú umeleckú podobu. Svojou tvorbou dvíhal z temnôt stáročí slovenské vedomie k slnku moderných konštituujúcich sa národov. V jeho poézii nachádzame pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím takej duchovnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže v zdanlivo chaotickom svete nájsť systém. A je v nej aj obsiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím tieto životné zákonitosti rešpektovať a učiť sa z nich. 

* Našťastie o Hollého dielo je stále živý záujem, v porovnaní napr. s Kollárom alebo Šafárikom, ktorí sa pripomínajú zväčša len pri výročiach. V čom spočíva jeho aktuálnosť, čím oslovuje literárnych bádateľov?

– Kým hodnotenia iných básnikov národného obrodenia sú už v podstate uzavreté a neproblematické, v Hollého tvorbe priamoúmerne s narastaním časového odstupu objavujeme stále nové prekvapujúce možnosti na interpretáciu, modifikujúce básnikov profil a provokujúce k ďalšiemu intenzívnejšiemu skúmaniu. Hollý začína prezrádzať viacej nám než svojim súčasníkom, hoci už v svojom čase spôsobil v romantickej generácii ideový prevrat. A všetky stopy modernej poézie tvoriacej kontinuitu s domácou tradíciou vedú k nemu. Čiže žiada sa, aby sme sa v súčasnosti pozreli na Hollého novými očami, jeho dielo si musíme prečítať opäť.

* A čím podľa tvojho názoru najväčšmi pôsobil a pôsobí?

– Optimizmus, neotrasiteľná viera v budúcnosť, prameniaca z vedomia morálnej sily svojho národa, je najväčším prínosom jeho poézie. Tento noetický optimizmus pramení z poznania historického národného rastu s jeho duchovnými ideami a zároveň je výrazom básnikovho presvedčenia o víťazstve pravdy, práva a rozumu, ktoré čerpal v pevnej zakorenenosti v ľudovom živle a vo viere v univerzálnu božiu spravodlivosť. Svojím básnickým géniom presne vycítil najnaliehavejšie problémy svojich čias a dával na ne odpovede. Ponúkal riešenia také príťažlivé, uskutočniteľné, že mladá generácia ich aplikovala v svojej národnopolitickej praxi, Ľudovít Štúr prvý Hollého označil za jej „Otca“.

* Goethe tvrdí, že kto chce poznať básnika, musí ísť do jeho rodného kraja. Platí to aj o Hollom?

– Jednoznačne áno. Záhorská nížina! Tu zreteľne cítiť dych a volanie histórie. Zachytil to aj Š. Krčméry: „Nikde azda necítiť tak sugesciu Veľkej Moravy ako v tomto kraji, z ktorého vyšiel jej veľký pevec.“ A Hollého rodisko – Borský Mikuláš – je vlastne srdcom Záhoria. Ide dokázateľne o sídlisko z veľkomoravských čias. Hollý je opravdivý dedičný nositeľ dejinnosti tohto kraja aj s jeho sugestívnou atmosférou. V epose Svatopluk Hollý prisúdil Záhorákom (Belohorcom – podľa Bielej hory v Malých Karpatoch) po kniežacej rodine – Svätoplukovi a Slavimírovi – najdôležitejšie postavenie: oni vyrieknu (zastupujúc Hollého) v slovenskom sneme na Devíne rozhodujúce návrhy na riešenie situácie v krajine. A je to práve vodca Záhorákov Zemižížeň (historicky potvrdená postava), ktorý v 5. speve vyslovuje základnú Hollého ideu: Večňeľi odsúďen k tomu náš je tu na sveťe národ, / Pod cudzím abi ľen sme zapráhľí díchaľi jármom / A vlastnú slobodu, vlastnú ňeužívaľi volnosť? / Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci? Bráňme zlatú volnosť a ze záhubi vidrime krajnu. Historické poznatky zo Záhoria Hollému dodávali aj hrdú istotu v národné pretrvanie, ktorú vyslovil v závere 6. spevu Svatopluka. Najmä posledný, významovo zvýraznený verš – Ešče Slováci žijú a budú žiť vždicki ze slávú – sa stal priam dobovým heslom. Takže na Vajanského obdivnú otázku – „Kde sa to nabralo u búranského rodáka, tá šírina, tá hrdosť, tá pevnota v časoch, keď na každej vežičke zvonili Slovákom?“ – možno zodpovedne odpovedať: z rodových koreňov, z kultúrnych zážitkov členov národa zaznamenaných v neutrónoch. Národnú istotu nečerpal len zo Záhoria. Na štúdiách získaval na tieto domáce kultúrne základy európsku kultúrnu nadstavbu – v úplnom vzájomnom súlade, čo presvedčivo dokázal svojimi unikátnymi prekladmi z antickej poézie. A týmto rozhodujúcim miestom Hollého intelektuálneho dozrievania a básnického formovania bola Trnava – výrazné národné kultúrne centrum – aj zásluhou profesora a budúceho mecéna Jura Palkoviča, ktorý mal rovnako ako Hollý „slovenskosť“ v sebe zakódovanú ako hybnú silu svojej činnosti. 

* Prečo hovoríš o neutrónoch?

– V ostatnom čase si nielen medzi znalcami prírodných vied, ale aj psychológie razí cestu myšlienka o možnosti, že kultúrne zážitky členov národa sa zaznamenávajú v neutrónoch a že pomocou kódov by sa mohli dediť určité podoby postojov a správania spoločné určitej etnickej skupine. Ako príklad uvádzajú Mojžiša. Takýmto „dôkazovým materiálom“ však môže byť zrejme aj Ján Hollý. Vyrástol z hlbokých národných koreňov. Vedel o nich, cítil ich a vyslovil ich s umeleckou silou ako nikto pred ním. V Hollého diele sa naliehavo ozvali archetypy národa. Už epos Svatopluk vyniesol na povrch svojej súčasnosti národnú prapodstatu a pokúsil sa zosúladiť vnútorné, kultúrne dejiny národa s vonkajšími, politickými v jedinom možnom čase, keď toto prepojenie znelo hrdo: v čase „veľkého kráľovstva Slovákov“. A vnútorné dejiny s vonkajšími previazal neodlučiteľne cyrilometodskou tradíciou.

* Zatiaľ sa odvolávaš na epos Svatopluk, ako Hollý uplatnil svoje národné cítenie v ostatných dielach?

– Aj idea všetkých ďalších Hollého básnických diel je verná národným potrebám. Osobitnú kapitolu by si zaslúžil alegorický epos Sláv, ktorý je pri pozornom čítaní a zaradení do časových súradníc zreteľnou súčasťou vtedajších slovenských národných obrán proti prerokúvaným maďarizačným zákonom na sneme v rokoch 1832 – 1836, ale aj Katolícky spevník, sledujúci úsilie dať do úst ľudu slovenské slovo pre každodennú i sviatočnú príležitosť. Epos Svatopluk prišiel ako pravé slovo v pravý čas. Priama politická a národná hrozba  pribúdajúcich maďarizačných zákonov od roku 1830 a roztrieštenosť slovenskej vzdelaneckej spoločnosti vo vzťahu k jazykovým otázkam, zabraňujúca vytvoriť jednotný, dostatočne účinný obranný blok, vytvárali sociosféru plnú obáv a dezilúzie. A zrazu do nej zazneli Hollého verše: Radšej smrť slavnú a hrďinskí zvoľme si úmor; / Dajme sa rozťať a krv do posľednéj kapki viľejme, / Kľeslú ňež slobodú v otrockém járme naríkať! Epos mocne zarezonoval najmä medzi študentmi bratislavského lýcea. Hoci jeho jazyková forma – bernolákovská slovenčina – vzbudzovala v nich spočiatku rozpaky, idea bola prijateľná ihneď. Medzi prvými nadväzovateľmi kontaktov pred ďalšími spontánnymi „púťami do Maduníc“ bol Ľudovít Štúr. Od začiatku prejavoval Hollému hlbokú úctu a začal s ním spájať všetky dôležité otázky slovenskej národnej pospolitosti (a bol najúspešnejším „kolportérom“ Katolíckeho spevníka).

   Nová maďarizačná vlna začiatkom 40. rokov 19. storočia zastihla slovenskú národne cítiacu inteligenciu v inej pozícii než pred desaťročím. Získala Hollého odvahu, sebavedomie, hrdosť – v Slovanstve už nehľadala záchranný pás, ale spojencov na báze rovný s rovným. Maďarská akcia vyvolala aktivizovanie k činu, ktoré smerovalo k odstráneniu jazykového rozkolu. Dovŕšenie kompletného prijatia Hollého ideí aj s pochopením historického významu jeho literárnej reči v národnom živote vyjadruje zdravica bratislavských študentov pri príležitosti Hollého menín roku 1843, v ktorej o. i. píšu: „Priviňťe k sebe sinov, Vi Otče Slovákov, k Vám sa priznávame, a chceme na záklaďe, čo sťe Vi z verními Slováci rozložili, stavbu ďalej ťahať.“ Obrazne povedané – kodifikátori novej spisovnej slovenčiny boli prvými trasplantátormi srdca: v štúrovskej slovenčine zásluhou Hollého bije národne nadšené srdce bernolákovčiny.

Ale ešte sme nespomenuli práve tvoju čerstvo vydanú štvrtú knihu o Hollom:

V podstate ide o dvojzväzkovú monografiu – a všetko predchádzajúce je náplňou jej prvej časti – Ján Hollý (1785 – 1849). V tejto druhej sledujem trvalú cestu Jána Hollého našou národnou kultúrou až do súčasnosti  (rukopis som dokončila koncom roka 2003). Iba naznačím:

Hollého poézia a idey po jeho fyzickom odchode začali žiť v národnom vedomí vlastným životom. Slovenská inteligencia sa Hollým bránila proti maďarizácii, neskôr proti čechoslovakizmu, ako symbolom „čírej slovenskosti“ (Vajanského termín) a poznania svojej morálnej prevahy pravdou a právom. Po roku 1945 začala ona brániť Hollého proti „tieňu v jeho kádrovom materiáli“. Nebolo generácie, ktorá by opäť a opäť nevzdávala hold Hollému, dôkazom je aj príloha 54 básní venovaných (priamo, alúzií je ešte viac) Hollému počas jeho života až po súčasnosť. Veľavravná je Hviezdoslavova báseň, najmä jej záverečná strofa: Ó slovenčino! Ľúbozvučná rieka! / Ty, básniče, si upravil jej chod, / že vľúdne-búrne, vždy však rytmom steká / a melodicky šumí každý brod, / že tým je nám čím život pre človeka, / ba ceníme ju vyššie nad život: - / i vznášame hor´ k nebu na ochranu, / kdes´ i Ty strážcom: že ju vrazi nedostanú!  To si treba prečítať, aby sme nielen tušili, ale aj vedeli, čo pre nás tento básnik znamená. Keďže jeho dielo vyrástlo z hlbokých, mocných a zdravých koreňov slovenskej národnej kultúry, je v ňom zakódovaný aj náš dejinný rast. Rovnako ako on, odchovaní cyrilometodskou tradíciou, usilujme sa zdôrazňovať nadradenosť duchovných kvalít nad hmotné! Nepovažujme za slabosť to, čo je našou najväčšou prednosťou! Pripomínajme odkaz Hollého, že skutočnou slobodou je najvyššia mravná cnosť, a nie „právo silnejšieho“ slobodne, nezákonne uchopiť korisť. Že univerzálne slobodný môže byť iba človek morálne zrelý!

 Jana Judinyová-Babirátová