Rozhovor s macedónskou spisovateľkou Lidijou Dimkovskou

Autofikcia je najpravdivejší základ na román

Rozhovor s macedónskou spisovateľkou Lidijou Dimkovskou

Prozaička a poetka, esejistka a prekladateľka Lidija Dimkovska (1971) sa narodila v Skopje, študovala literatúru, doktorát získala na Filologickej fakulte v Bukurešti. Pracovala ako redaktorka literárnej rubriky elektronického kultúrneho časopisu Bleskot. Teraz žije v slovinskej Ľubľane. V macedónskej literatúre je uznávanou autorkou, jej dielo, najmä poézia, je preložené do vyše 20 jazykov. Nedávno vyšiel vo vydavateľstve Kalligram v preklade Viery Prokešovej jej postmoderný román Skrytá kamera, ktorý vychádza z jej trojmesačného spisovateľsko-študijného pobytu vo Viedni a zachytáva aspekty inakosti. Spolužitie reprezentantov rôznych civilizačných okruhov opisuje citlivo, i keď s dávkou irónie. Román vyšiel už v angličtine, nemčine a španielčine a pripravuje sa jeho filmové stvárnenie.

* Prvý dojem po prečítaní Skrytej kamery je, že v románe prevláda koncepcia identity ako spôsob rozprávania o domove. Prečo spisovateľ cíti, že „nikdy nie je doma“ a že vždy je skôr cudzinec?

– Čím viac cestovania, čím viac sťahovaní, tým viac aj domovov, ktoré na vyššej rovine znamenajú jeden jediný domov. No zároveň predstavujú aj ne-domov. Spoločnosť takmer vždy spája identitu spisovateľa s presne určeným priestorom, no ešte väčšmi s jazykom – macedónsky spisovateľ je ten, kto píše po macedónsky, slovenský ten, kto píše po slovensky atď. Hoci už trinásť rokov nežijem v Macedónsku, aj naďalej som len macedónska spisovateľka, lebo píšem po macedónsky. To znamená, že už trinásť rokov žijem vo virtuálnom svete, lebo v reálnom „nikdy nie som doma“. Dokonca aj keď si ja sama myslím, že som doma. Teraz, keď toľko spisovateľov žije ďaleko od svojej vlasti, identita už nemôže byť naratívom domova, ale rozširuje sa, decentralizuje, a tým obohacuje aj seba, aj identity vôkol seba. Bohužiaľ, prax, každodenný život spisovateľa-cudzinca sa odlišuje od teórie, v ktorej pretrváva pokus „nájsť spisovateľovi“ domov, kým tu ide skôr o to,  aby sa predovšetkým a najväčšmi vnímal ako spisovateľ, a nie ako nacionálne predurčená osobnosť.  

* Skrytá kamera registruje prvotne nomádske nepokoje hlavnej postavy románu – Lily Serafimskej. Do akej miery sú to aj autobiografické tvorivé nepokoje?

– Sama nazývam román autofiktívny. Píšem o skúsenostiach, ktoré poznám, čo však neznamená, že sa museli stať mne. Autofikcia je najpravdivejším základom na písanie románu, moja vlastná fikcia je moja vlastná realita. Literatúra je vždy „opačnou perspektívou“ života, ako dvaja ľudia, ktorí ležia na tej istej posteli – jeden s hlavou na vankúši, druhý s hlavou tam, kde majú byť nohy. Sú si blízki, sú spolu, sú paralelní, ale hľadia na seba z opačnej perspektívy. Tak ako Lidija Dimkovska aj Lila Serafimska. Pretváranie reality čejkoľvek (auto)biografie v procese písania prechádza cez (auto)fiktívny filter, a tak sa zo života stáva literatúra.

* Špecifická forma románu je veľmi vhodná aj na filmové spracovanie. Ako prebieha práca na scenári a kedy možno očakávať jej zavŕšenie?

– Niekoľko kritických pohľadov v Macedónsku a Slovinsku na Skrytú kameru potvrdilo, že román je napísaný filmovo a zaslúžil by si, aby sa podľa neho nakrútil film. Spočiatku som chcela scenár napísať sama, no čoskoro sa ukázal režisér a scenárista, ktorý bol na to pripravený. Takže v súčasnosti macedónsky režisér Tomislav Alexov píše scenár podľa knihy. Verím v jeho schopnosť vytvoriť príbeh, podľa ktorého by sa dal nakrútiť dobrý európsky film.

Pýtal sa Zvonko Taneski