Rozhovor s maďarským spisovateľom László Mártonom

Magická prechádzka historickým labyrintom

Rozhovor s maďarským spisovateľom László Mártonom

Medzi prekladmi súčasných maďarských románov uviedlo vydavateľstvo Kalligram do našich kníhkupectiev výrazného reprezentanta druhej generácie maďarskej postmodernej prózy, známeho aj na európskej literárnej scéne – László Mártona. V slovenskom preklade Evy Andrejčákovej vyšla jeho historická románová trilógia Bratstvo (Nútené vyslobodenie, Tri kvapky krvi z raja, Ťažkosti vyslanectva). Začiatkom marca sa na jej bratislavskej prezentácii zúčastnil aj autor a pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.

 ,,Keby som teraz hovoril o sebe ako o  tretej osobe, povedal by som, že László Márton sa narodil v roku 1959. Jeho prvá kniha, zbierka poviedok vyšla v roku 1984. Odvtedy napísal asi dvadsať kníh, romány, poviedky, drámy, eseje, veľa prekladal z nemčiny, ale pokladá sa predovšetkým za románopisca.  Päticu jeho najvýznamnejších kníh tvorí v opačnej časovej následnosti román Minerva búvóhelye (Minervina skrýša, 2006), románová trilógia Testvériség I. – III. (Bratstvo, 2001 – 2003), román Jakob Wunschwitz igaz története (Pravdivý príbeh Jakoba Wunschwitza, 1997 a následne viac vydaní), dramatická trilógia Nagyratörő (Ctižiadostivý, 1994). Ako piaty by som  spomenul román Átkelés az üvegen (Prechod cez sklo), autor sa vlastne na ňom učil techniky písania románu, pokladá ho raz za svoju  prvú, inokedy za nultú prácu nezávisle od toho, že mu vyšli knihy aj pred ňou. Preložili mu viac kníh do nemčiny, nedávno mu vyšiel román po bulharsky a ďalší po slovensky. Dostal aj rôzne vyznamenania, s ktorými sa príliš netreba pýšiť, ale rozhodne by som spomenul cenu Attilu Józsefa z 1997 a Vavrínový veniec Maďarskej republiky z 2004.“ Takúto sebacharakteristiku nám László Márton poskytol, keď zodpovedal na otázky.  

* V maďarskej próze z prelomu tisícročia zintenzívnel záujem o historickú tému, v čom zohrávali dôležitú rolu aj vaše diela. Písané dejiny  sú synonymom veľkého rozprávania, ale dnes si už ani historici nemyslia, že by dejiny tvorili „objektívny“,  jednotne reprodukovateľný príbeh. Čím priťahuje historický materiál postmoderného spisovateľa? 

– Treba si uvedomiť, že v maďarskej próze sa uskutočnil na prelome 70. a 80. rokov veľmi významný obrat. Predchádzajúci maloepický, anekdotický spôsob rozprávania vystriedal analytický spôsob písania, ktorý sa sústredil väčšmi na textovosť diela ako na príbehovosť. Reprezentuje ho napr. Péter Nádas, Péter Esterházy, Dezső Tandori, László Krasznahorkai. Zvyčajne sa to nazýva postmoderným obratom, ale mal viacero vĺn. Po roku 1989 sa časť mladých autorov – medzi ktorých rátam aj seba –, vrátila k príbehu, ale chápanie príbehu a príbehového rozprávania sa medzitým radikálne zmenilo. Záujem o maďarské alebo stredoeurópske dejiny je skutočne pozorovateľný v 90. a nasledujúcich rokoch u mnohých autorov, pravdepodobne viacerí objavili, akú veľkú hraciu plochu ponúkajú pre fantáziu historické fakty. Tento záujem sprevádzala skúsenosťou, ktorú medzi inými vyjadril Hyden White – ani v historických naratívach nechýbajú poetické postupy, charakteristické pre romány alebo všeobecne pre epiku. Spisovateľ má oveľa väčší priestor a voľnejšie sa môže hrať s fantáziou, keďže jeho cieľom je esteticky pôsobiť. Samozrejme, k tejto otázke ináč pristupovali vo svojich textoch a ináč ju riešili Zsolt Láng, László Darvasi  alebo Péter Esterházy v Harmonii cælesitis, ako aj ja v románoch z posledných desiatich rokov.

* Románová trilógia Bratstvo spracúva skutočný príbeh zo 17. storočia o bratoch Károlyiovcoch. Boli to reálni dejatelia „hrdinských čias“ uhorských dejín, potenciálni hrdinovia historického plátna...

– Síce doba sa môže pokladať za hrdinskú, ale má aj také črty, ktoré o tom nesvedčia. Ako aj slovenský čitateľ vie, do konca 17. storočia sa podarilo vytlačiť Turkov z Karpatskej kotliny. To v podstate znamená, že okupačná moc naraz zmizla, jej miesto malo obsadiť niečo iné, ale ešte sa nevedelo, čo to bude – a podobnú osobnú skúsenosť majú aj mnohí dnešní čitatelia. Pokiaľ ide o hlavnú postavu románu, Sándora Károlyiho, skutočne zohrával istú rolu v uhorských dejinách (v Rákocziho povstaní a v jeho ukončení Satmárskym mierom, za čo ho historici rozlične interpretujú). Nechcel som však vyzdvihnúť významnú historickú osobnosť, ale toho, kto bol predtým. Myslím si, že historický román bude účinnejší, keď do centra nepostaví známe historické osobnosti, lebo pôsobia frázovite, ale človeka, ktorý síce istý prehľad o historických udalostiach má, no v jeho živote sa veľkolepé problémy miešajú s každodennými ťažkosťami. Kniha je o tom, že Sándor Károlyi nájde svojho brata, pokladaného dávno za mŕtveho, pricestuje s ním na rodinný statok, no postupne sa ho zmocňuje podozrenie, že má dočinenia s podvodníkom.

* Takže žiadne „hrdinské“ záležitosti... Hlavnú dejovú líniu navyše relativizujú v románe ďalšie vrstvy rozprávania. Takým je napríklad rukopis neznámeho autora Menandra.

– Ide o rukopis skutočne existujúceho barokového románu Príbeh o Kartigame, ktorý v mojom texte iba vzniká, a nastoľuje problematiku románu vznikajúceho v románe. Čitateľ si odrazu môže všimnúť, že románové postavy sa vedia premeniť na súčasť rukopisu, potom z neho znova vystúpiť. Tento jav sa zvyčajne eviduje pod matricou magického realizmu. Nie som nadšený stúpenec magického realizmu, ale občas sa dajú využiť jeho postupy.  Ďalšie vedľajšie dejové línie dokresľujú dobu, ale nie spôsobom historického plátna, skôr tak, ako si predstavovala Virginia Woolfová Anglicko 16. storočia v Orlandovi. Potom sa tu nachádza mnoho hlasových registrov, na ktorých som sa pokúsil rozozvučať myšlienky postáv, pokúsil som sa napodobniť dobové kroniky, denníky, listy, historické práce. Okrem toho som sa pokúsil predstaviť si, ako by spracoval tento istý príbeh maďarský realistický spisovateľ z 19. storočia (vieme, že Mikszáth ho mal v plánoch), a hotové dielo obsahuje aj tieto úvahy. V dôsledku toho má román tri časové roviny: koniec 17. storočia, druhú polovicu 19. storočia a koniec tisícročia.

* Prelínanie časových rovín znamená aj kríženie hľadísk rozprávania, čo robí text hravým, plným humoru a irónie.

– Takýmto veľkým materiálom môže hýbať iba taký rozprávač, ktorý má vyhranené, takmer diktátorské predstavy o formovaní deja. Som však demokrat. Čitateľovu slobodu som chcel zabezpečiť ináč, ďalším rozprávačom, ktorý zápasí s prvým, a to je Menander, autor barokového rukopisu. Výsledkom tohto spestrenia bol zároveň rozklad chápania dejín, čo bolo charakteristické pre predchádzajúce maďarské historické romány. Text mal totiž slúžiť výchovnému prerozprávaniu slávnej hrdinskej minulosti, mal množiť príbehy národného sebapotvrdzovania. Ja som s tým rázne skoncoval.

* Aké je vaše riešenie?

– Podľa mňa treba vytvoriť akési univerzum, labyrint v borgesovskom chápaní, a cezeň viesť čitateľa. Ak sa s týmto románovým univerzom skonfrontuje, nech ide o maďarského, slovenského alebo iného čitateľa, tak sa skonfrontuje aj s uhorskými dejinami a uvidí, že história je spoločná, veď aj v románe vystupujú postavy z rôznych národov: Maďari, Nemci, Slováci, Turci, Židia, Cigáni, Arméni. V tých časoch vyzeral totiž tento historický kraj, v ktorom žijeme, skutočne podobne. A títo ľudia sa vedeli dohodnúť, tak na stránkach románu, ako aj v reálnom živote. Nemám nijaké politické ciele, iba chcem, aby k tomuto porozumeniu dospel aj čitateľ.

* Román Bratstvo je vaša prvá kniha v slovenčine...

– Každý slovenský čitateľ, s ktorým som sa rozprával, hovoril, že je to veľmi dobrý preklad, a boli medzi nimi aj takí, ktorí čítali text aj po maďarsky, aj po slovensky. Kvalitu prekladu vyvodzujem aj z toho, že prekladateľka Eva Andrejčáková mi kládla veľa veľmi závažných otázok, dlhé mesiace sme si intenzívne vymieňali maily.

* Stretne sa slovenský čitateľ aj s vašimi ďalšími knihami?

– Na túto otázku by mal odpovedať riaditeľ Kalligramu László Szigeti, lebo o tom rozhoduje on. Predsa však môžem povedať, že Kalligram má záujem pokračovať v spolupráci, do úvahy prichádza viac možností. Asi najšťastnejší výber by bol román Árnyas főutca – Tienistá hlavná ulica, ktorý vyšiel v roku 1999, pre jeho malý rozsah, ale aj preto, lebo jeho príbeh by mohol osloviť aj slovenského čitateľa.

Judit Görözdi