Rozhovor s maliarom, grafikom a ilustrátorom Dušanom KÁLLAYOM

Rozhovor s maliarom, grafikom a ilustrátorom Dušanom KÁLLAYOM

Ak chcete nachádzať, musíte vedieť aj niečo nechať

Dušan Kállay (1948) pôsobí ako pedagóg na VŠVU v Bratislave, kde vedie oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie, od roku 1994 ako profesor. Za svoju ilustrátorskú tvorbu získal mnoho domácich aj medzinárodných ocenení a v tomto výtvarnom odbore je uznávaný ako klasik. Spomeňme len niektoré ocenenia: Zlaté jablko BIB ´73 za ilustrácie ku knihe J. Horáka Leteli sokoli nad Javorinou, Zlaté jablko BIB ´75 za knihu V. Cibulu Rytier Roland. V nasledujúcich rokoch s úspechom ilustroval knižky pre slovenských aj zahraničných vydavateľov (asi 200 titulov). Publikácie s jeho ilustráciami vyšli v Českej republike, vo Francúzsku, Grécku, Holandsku, Japonsku, Nemecku, Poľsku, Rakúsku, Španielsku, Švajčiarsku, Taliansku, USA. Na Kongrese IBBY roku 1988 v Oslo mu udelili za celoživotnú ilustračnú tvorbu Cenu Hansa Christiana Andersena, ktorú prevzal z rúk Astrid Lindgrenovej.

Medzi obdivovateľmi detských kníh stačí spomenúť Alicu v krajine zázrakov Lewisa Carolla a hneď si predstavia ilustrácie Dušana Kállaya (z roku 1981), za ktoré získal Grand Prix BIB ´83. Vzápätí dodajú aj Rozprávky Hansa Christiana Andersena, spoločné ilustrátorské dielo s manželkou Kamilou Štanclovou. Tento veľký projekt predstavuje okolo 760 ilustrácií, v pražskom vydavateľstve BRIO vyšiel v 3 zväzkoch (Andersen Pohádky I – III, 2005 – 2006) pri príležitosti 200. výročia narodenia slávneho rozprávkara (v slovenčine vo výbere vo Vydavateľstve Slovart 2005) a roku 2008 bol ocenený diplomom Čestnej listiny IBBY. Najnovší titul s jeho ilustráciami je 4. diel klasických orientálnych príbehov Tisíc a jedna noc (Ikar 2010). Usporiadal takmer 120 výstav doma i v zahraničí, kde prezentoval samostatne, prípadne s manželkou, svoju grafickú, ilustračnú a maliarsku tvorbu.

* Na Medzinárodnom veľtrhu detskej knihy Bologna 2010, kde bolo Slovensko čestným hosťom, ste so svojou manželkou Kamilou Štanclovou reprezentovali slovenskú ilustrátorskú tvorbu spoločnou výstavou Dva magické svety. Ako hodnotíte našu účasť na takom významnom podujatí?

– To, že Slovensko bolo tento rok čestný hosť na takom významnom podujatí, považujem za svetové uznanie nielen slovenskej kultúre, ale menovite slovenskej ilustrácii a knižnej tvorbe. Do istej miery ma to napĺňa presvedčením, že to, čo sa dialo na Slovensku v ilustračnej tvorbe niekoľko desaťročí, stálo za to a vlastne už tam niekde boli stanovené kritériá aj na toto hosťovanie. Pokiaľ ide o samu prezentáciu aj všetky sprievodné podujatia v Bologni, tak slovenská kultúra naozaj zarezonovala. Divákov zaujala jednak výstava Mateja Kréna Scanner v galérii súčasného umenia MAMbo, aj naša spoločná výstava s manželkou Kamilou Štanclovou v Herkulovej sále radnice. Vystavovať svoje diela v takom nádhernom priestore a priamo v centre mesta, bol pre nás zážitok. Prezentácia slovenskej ilustrácie na bolonskom veľtrhu zožala úspech, mnohým sa páčila netradičná inštalácia. Treba spomenúť aj slovenský stánok a stánok BIBIANY, ako aj výstavy kurátorky Barbary Brathovej. Jedna prezentovala držiteľov Grand Prix BIB v Biblioteca Archiginnasio v starobylej bolonskej univerzite, čo bol obrovský zážitok, pretože už budova jednej z najstarších univerzít v Európe je čarovná. Záujem vzbudili všetky ostatné podujatia, ako informatívna výstava na stanici v Bologni, divadelné predstavenia. O Slovensku sa tentoraz počas bolonského veľtrhu hovorilo v superlatívoch.

Oceňujem aj prácu Literárneho informačného centra, ktoré vydalo knižku Slovenská detská kniha v úprave Vladislava Rostoku, kniha je nádherná, je skutočne exkluzívnym obrazom nielen slovenskej ilustrácie a literatúry, ale aj slovenskej typografie. Podobne reprezentatívne boli katalógy k hlavnej expozícii, k prehliadke ilustrácií a v neposlednom rade musím spomenúť katalóg o nositeľoch Grand Prix BIB, ktorý zostavila Barbara Brathová. Všetky tieto materiály sú do istej miery šperkom a som rád, že sme tam mohli takéto šperky prezentovať.

* Aké miesto patrí podľa vás súčasnej slovenskej ilustračnej a celkovo knižnej tvorbe pre deti v medzinárodnom kontexte?

– V tejto súvislosti musím hovoriť o silnej nastupujúcej ilustrátorskej generácii na Slovensku, čo ma teší, pretože som cítil isté pretrhnutie kontinuity v ilustračnej tvorbe, ktorá na Slovensku vždy fungovala. Začnem Martinou Matlovičovou, Petrom Uchnárom, Ľuboslavom Paľom, a osobne ma teší, že aj v škole, kde vyučujem, sa prebúdzajú ďalší. Daniela Olejníková bola vybraná na vlaňajšiu Bolognu, tento rok zarezonovali práce od Olgy Pluhačkovej. Teší ma, že knižky mladých autorov, nie všetkých, ale viacerých, sa dostávajú do sveta. Ľubo Paľo publikoval niekoľko knižiek v Taliansku, Japonsku a inde, podobne aj Peter Uchnár. Kontakt nie je charakterizovaný len vzťahom slovenských autorov a slovenských ilustrátorov, ale presahuje hranice medzinárodného fóra, čo je dôležité nielen pre nich, ale pre celú slovenskú kultúru. V tejto súvislosti môžem povedať, že naša škola sa zúčastnila na medzinárodnej výstave Bestiarium MMX, ktorú usporiadala bolonská Accademia di Belle Arti, a naše práce nijako nezaostávali za ostatnými zúčastnenými školami z New Yorku, Paríža, Hamburgu, Bologne a Kjóta. Tam niekde sa prejavuje naše miesto vo svete.

* Autori Fedor Kriška a Ivan Jančár nazvali vašu monografiu Magický svet (Vydavateľstvo Slovart 2004). Svojím dielom ste naozaj vytvorili magickú planétu, pre diváka je tá planéta plná záhad a tajomstiev, čím je pre vás?

– Názov Magický svet vznikol pri mojej prvej retrospektívnej výstave, ktorá sa konala v Galérii mesta Bratislava v Mirbachovom paláci roku 1997. Boli to vlastne dve výstavy pri príležitosti otvorenia BIB-u, druhá bola v Michalskom dvore a vystavovala na nej moja manželka Kamila Štanclová. Teda už odvtedy boli na spadnutie Dva magické svety. Inšpirácie čerpám zo všeličoho. Ako študent som si požičal z Pedagogickej knižnice Entomológiu, tri hrubé knihy s množstvom obrázkov o morfológii chrobákov, ktoré som si preštudoval. Pri tom som si uvedomil, že človek nemusí vidieť všetko, z čoho je náš svet zložený, ale aj tieto malé, neviditeľné veci si treba uvedomiť, tušiť ich, cítiť. To sa netýka iba žijúcich tvorov, ale všetkého okolo nás. Hĺbková sonda do sveta je pre mňa veľmi dôležitá, tá predstava, že svet je oveľa širší ako ten, čo vidíme. To, čo ma fascinuje, samozrejme, potom musím spracovať aj rozumom, a tam niekde je ten môj svet, ktorému sa venujem. Samozrejme, že je v rôznych polohách, nie iba v ilustračnej tvorbe, ale je aj vo voľnej tvorbe, v grafike, v známkovej tvorbe, vo všeličom možnom. Pred pár dňami mi vydali známku na tému 400. výročia žilinskej synody. Pri jej tvorbe som sa dozvedel toľko zaujímavých vecí o Jurajovi Thurzovi a celej tej dobe, že ma to ohromne inšpirovalo. Človek môže nakuknúť niekde, kde nikdy nebol a kde je čo vidieť, a to je dôležité.

* Ako by ste porovnali podmienky uplatnenia ilustrátorov v období, keď ste začínali, so súčasnými podmienkami pre mladých ilustrátorov s ohľadom na nezadržateľný vývin elektronických médií.

– Už desať alebo dvadsať rokov sa hovorí, že knižky sa budú čítať na internete, na elektronických zariadeniach, čo je dnes už dosť bežné. Neviem si ale predstaviť čítať poéziu cez internet a vnímať ju naplno. Tam niekde je rola súčasných tvorcov kníh, aby vedeli vyšpecifikovať nové kritériá, kde sa musí zachovať klasická tlačená kniha. Keď začala vychádzať svetová tvorba v paperbackových vydaniach, mnohí sa obávali, že to ovplyvní vydávanie krásnej literatúry – a neovplyvnilo. Brožovanú knižku si človek strčí do vačku a môže ju čítať kdekoľvek, ale doma chce mať knižky vydané v honosnom vydaní, možno aj ako bibliofílie.

* Na VŠVU ste súbežne študovali maľbu u Jána Želibského a grafiku u Vincenta Hložníka. V súčasnosti ste sám profesor na tejto škole, vediete ateliér voľnej grafiky a ilustrácie. Čo ste si od svojich pedagógov osvojili z ich ľudského, pedagogického a umeleckého prístupu?

– Veľmi krátko by som odpovedal, že by som chcel byť ako oni, ale to asi nikdy nebudem. Na svojich profesorov mám veľmi dobré a krásne spomienky, neviem, aké spomienky budú mať moji študenti na mňa. Ak si mám spomenúť na svoje školské roky, nevedel som o grafike nič a ani som priadne nevedel kresliť, zrazu mi napadlo, že skúsim grafické techniky. Prišiel som za Hložníkom a ten ma prijal. Fascinovalo ma, keď som otvoril dvere do grafiky, tak som zistil, že za tými prvými je ďalších dvadsať zatvorených. Je to nádherná alchýmia, človek musí obdivovať možnosti, aké grafika v sebe má, čo prináša, to je zázračno. Tento princíp, ktorý som vtedy objavil, chcem dávať aj svojim študentom. Moja škola nie je prísne ilustračná, študentov vediem k všestrannosti, aby neboli úzko orientovaní len na jedno médium. Pre každého výtvarníka opakovanie samého seba je istou smrťou. Ak chcete nachádzať, tak musíte vedieť aj niečo nechať a niečo zabudnúť. Nemožno nachádzať bez toho, aby človek odniekiaľ neodišiel. Samozrejme, každý študent je úplne iný. Vlani v novembri sme mali výstavu v Tokiu v Mabashi Art Museum, kde okrem mojej retrospektívy a manželkiných ilustrácií malo svoje práce aj niekoľko študentov. Japonci sa čudovali, ako je možné, že každý zo študentov je iný, majú jedného profesora a nikto sa naňho nepodobá. Na to som povedal, že to ma práve teší, to je práve ono. Každý z poslucháčov je jedna obrovská záhada, indivíduum, preto nemá zmysel učiť ich, čo robím ja, ale to, čo si oni sami nájdu. Tam niekde je kľúč k tej ceste, ktorú mi ukázali kedysi profesor Hložník a Želibský.

* Ako hodnotíte bežnú knižnú produkciu?

– Keď si pozerám knižnú produkciu nielen u nás, ale aj inde vo svete, často si kladiem otázku, kde zostáva individualita. Knižky sú podobné ako vajce vajcu. Tie vydavateľstvá, ktoré mali záujem vydávať iné, zaujímavé knižky, ktoré oslovovali menšinovú klientelu, dnes často zanikajú. Ako príklad uvediem vydavateľstvo Bohem Press, ktoré už existuje len vo veľmi modifikovanej podobe, pričom ukazovalo v Európe cestu, rezonovalo spolu s naším vydavateľstvom Mladé letá, ale to je už minulosť. Vydavatelia sa často orientujú podľa toho, čo sa predáva, a ilustrátorov nútia, aby robili to, čo je predajné. Stretol som sa s tým aj v zahraničných vydavateľstvách. Lenže ak ilustrátor nemá argument, aby obhájil svoju vlastnú predstavu, tak sa napokon musí podriadiť. Mňa málokedy prinútili, aby som niečo také urobil. Síce typografiu nerobím, ale rozumiem jej, to znamená, že rozumiem knižke od začiatku do konca. Je veľmi dôležité nebyť len ilustračným remeselníkom, ktorý vyrobí to, čo od neho chcú. Nejde o to, aby všetky knižky boli dobré a krásne, ale aby pyramída týchto hodnôt nebola skosená. Na spodku pyramídy sú knihy, ktorých sa predáva najviac, ale dôležité je, aby sa budovali aj špičky. Tam niekde treba hľadať odpoveď, či také niečo dokážeme na Slovensku budovať.

* Je pochopiteľné, že pri ilustrovaní knižky sa výtvarník podrobne zoznámi s textom. Ako ste postupovali pri ilustrovaní kníh pre zahraničné vydavateľstvá?

– So zahraničnými vydavateľstvami to je iná práca, preto ju milujem. Prvú knižku v zahraničí som ilustroval pre Mischa Damjana (Dezember und seine Freunde, Otto Meier Verlag, Ravensburg 1986). Autor žil vo Švajčiarsku, oslovil ma na spoluprácu, a tak sme si najskôr často telefonovali, písali. On ako spisovateľ chcel, aby tam bolo čo najviac textu. Dobrú knižku však nerobí veľa textu či mnoho obrázkov, ale to, ako sa dopĺňajú. Potom do toho vstúpilo vydavateľstvo v Ravensburgu a vlastne korešpondencia pokračovala. Výsledok bol nakoniec fantastický, dodnes sa tá knižka vydáva, už vyšla vo viacerých krajinách, práve pred piatimi dňami mi prišlo nové vydanie. Vtedy to má zmysel, neľutujem, že tá práca bola taká náročná.

To isté bolo aj s japonským vydavateľstvom. Japonci navyše chceli, aby som si napísal knižku sám. Urobil som návrh knižky, vydavateľka pani Sadamura prišla na Slovensko, veľmi dlho sme diskutovali, prvý návrh sa jej nepáčil, ani druhý, tretí už bol veľmi zaujímavý. Vymyslel som si hmyzí koncert s jednoduchou zápletkou. Mala to byť hudobná knižka, slabiky mali byť zapísané ako noty, aby sa dali aj spievať. Podľa toho je urobená aj celková typografia tejto knižky Koncert of Insects (Fukuinkan Shoten Publ., Tokio 1997), ktorá sa  stretla s ohromným úspechom. Japonské mamy písali vydavateľke, že stačilo dieťaťu prečítať raz text a potom si dieťa už text spievalo samo, tancovalo a hralo sa s tou knižkou.

* S Hansom Christianom Andersenom vás nespájajú len ilustrácie k jeho rozprávkam, ale aj významné medzinárodné ocenenie. Čím je vám Andersen blízky?

– Kompletne Andersenovo dielo by sa dalo vnímať v niekoľkých polohách, jednak sú to jeho najznámejšie romantické rozprávky, potom sú to rozprávky akoby autobiografické, v ktorých sa odohráva istá reflexia jeho života, a nakoniec je to jeho vlastný život. Keď ho začnete kompletne vnímať, je iný, zvláštny a zaujímavý. Preto by bolo pre mňa problematické vybrať jednu alebo dve rozprávky, lebo u Andersena všetko so všetkým súvisí, a to je to, čo na ňom neuveriteľne obdivujem.

Marta Bábiková

Foto Pavol Kastl