Rozhovor s Pavlom Hiraxom BARIČÁKOM

Ľudia ma prestali počúvať, tak som začal písať

Rozhovor s Pavlom Hiraxom BARIČÁKOM

Spisovateľ, hudobník, bloger, cestovateľ a fotograf Pavel Baričák (1971), ktorému nikto nepovie inak ako Hirax, je podľa vlastných slov šťastná ľudská bytosť, pretože sa môže venovať písaniu a hudbe. Pre mnohých bol dlho ikonou slovenského undergroundu, organizátorom. Do literárneho sveta vhupol románovým debutom Raz aj v pekle vyjde slnko (2007) a nadviazal ďalšími románmi Kým nás láska nerozdelí. Hľadania (2008) a Kým nás láska nerozdelí. Nachádzania (2009), Sekundu pred zbláznením. Všetko je, ako je (2009) a básnickými zbierkami More srdca (2009) a Nech je nebo všade (2010). Tento rok mal plodné obdobie, po básnických zbierkach vydal cestopisnú knihu o Paname a Kostarike Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života. Všetky svoje knižky vydal vo vlastnom vydavateľstve HladoHlas. Na jeho webovej stránke už ohlasuje na november štvrtý román Nauč ma umierať.

Hirax je pre niekoho kontroverznou postavou, človek ktorý svojím ľadovým pokojom a ľudským pohľadom na svet bije do očí. Úprimnosť a lásku hľadá v každom človeku a nebojí sa kritizovať úpadok a chamtivosť doby.

• Píšete knihy, cestujete, pôsobíte v hudobných skupinách. Pokladáte sa za spisovateľa alebo hudobníka?

– Som ľudská bytosť, ostatné pojmy sú zanedbateľné. Je to jedno, či je niekto maliarom, alebo krasokorčuliarom – nech rozdáva úsmev a bude všetko v poriadku. Ale skôr rozmýšľam v písmenkách J.

• Nie je to trocha paradox, že píšete o skazenosti doby a kritizujete konzum, a pritom sa vaše knihy predávajú v hypermarketoch?

– Keď mám pomôcť ľuďom, je mi jedno, akou cestou sa k nim dostanem. Chodím nakupovať do Tesca, len do košíka nehádžem sladkosti a alkohol, ale zeleninu a zdravé veci. Reklamné letáky nečítam. Viem, čo chcem, a za to si aj čestne zaplatím. Keď ľudia prestanú kupovať alkohol, regály s ním do roka zaniknú, pretože siete sa prispôsobia dopytu. Množstvo ľudí chodí do kostola a po návrate z omše zbije manželku a deti. Nelepme na veci nálepky. Nesúďme označenia, ale snažme sa vymaniť z tohto Matrixu osobným postojom. Nikdy som nebol punkáč a ani ním nebudem, ale svojou revoltou, ktorú robím osobnými rozhodnutiami, som jednoznačne rebel. Samostatná jednotka, ktorá nepozerá a nečíta média, nestará sa o politiku, ale robí revolúciu myšlienkou a svojim správaním sám v sebe. Ak svojimi knihami a životným postojom zmením rozmýšľanie aspoň jedného človeka, aby konal dobro, neprežil som tento život nadarmo.

• Ako vnímate cestu, ktorú ste prešli od prvého románu k tomu poslednému?

– Môj vývoj bol taký, aký mal byť. Nezmenil by som ani jednu vetu v starších románoch, aj keď nie sú až také vyšperkované ako posledné (Sekunda pred zbláznením a Kým nás láska nerozdelí). Všetko, čo sa máme dozvedieť a naučiť, k nám príde v správny čas. Môj vývoj teda hodnotím ako vynikajúci, ale určite stále v plienkach.

• „Šperkujete“ už intuitívne, alebo ste siahli po nejakých gramatických a štylistických príručkách?

– Ufff, žiadne príručky. Všetko píšem pocitovo. Žiadne schémy, kostry, charakteristika postáv, nič. Všetko tvorím za pochodu. Čítam veľa po sebe (ako aj iných) a hneď viem, čo treba doplniť, zmazať, prikrášliť...

• Ktoré krajiny ste ako cestovateľ navštívili a ktoré vás inšpirovali pri písaní?

– Prešiel som Panamu, Kostariku, Mexiko, Dominikánsku republiku, Thajsko, Indiu, Jordánsko a Etiópiu. Spomínam len tie exotickejšie. Najviac vo mne zarezonoval pobyt v panamskej džungli Darién medzi Indiánmi Emberá (z tohto panamsko-kostarického putovania vyšla kniha Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života), potulky Indiou a jednoznačne Etiópia. To sú krajiny, ktoré vás tak uzemnia a vyfackajú (myslím pozitívne), že keď som prišiel domov, mal som chuť bozkávať záchodovú misu či zatvárať vodovodný kohútik, nech neplytvám „zlatom“. Po návrate z Etiópie som dokonca začal milovať našich politikov. Sú to veľké otvorenia duše i očí. Koľko krajín som precestoval, toľko nových bytostí sa vo mne narodilo. Cestovanie je neskutočný príval energie. Pozorný čitateľ si v mojich románoch určite musel všimnúť vplyv Panamy a Indie.

• Veľkú časť cestopisnej knihy Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života tvoria spomienky na život u indiánskeho kmeňa, ktorý vás prijal. Ako oni žijú? Ako nazerajú na našu „civilizovanú“ civilizáciu? Písali ste priamo tam, alebo všetko vzniklo už doma, s odstupom času a myšlienok?

– Príroda dáva národu Emberá všetko, čo potrebuje k životu. Lieky na liečbu bolestí, potravu, materiál na stavbu obydlí i na ručné spracovanie a poskytuje mu aj úkryt. Pokiaľ majú Indiáni svoju prírodu, nepotrebujú viac. Tá je ich bohatstvom, je to dedičstvo ich otcov, ktoré chcú zachovať aj pre svoje deti. Prales pre nich znamená posvätné miesto a pôdu chápu ako matku, ktorú treba uctievať a chrániť. Rituály, legendy a aj všetko, v čo Indiáni veria, má pevný vzťah k prírode a prostriedkom, z ktorých bol človek stvorený. Pre Indiánov je prales miesto, kde sídlia duchovia, ktorí sa objavujú každý deň v nekonečnom slede udalostí. Pokiaľ ide o písanie, robil som si množstvo poznámok, ale dokončil som to na Slovensku.

• Po cestopise vyšla druhá básnická zbierka.

– V mojom podaní sa to nedá nazvať ani básňami. Používam voľný verš a veľakrát idem priamo na vec bez silených metafor. Mne osobne sa nepáči moderná tvorba niektorých súčasných mladých autorov, keď mám po prečítaní básne dojem, akoby sa ten človek chcel ukázať, že si naštudoval slovník cudzích slov a synonymický slovník a pravdepodobne tomu, čo napísal, rozumie len on. Ide mi o pocit. Keď človek dočíta, musí v ňom niečo zarezonovať. A ja sa tie krátke útvary ešte len učím písať, tak by som bol nerád, aby boli tieto slová brané ako úvaha „básnika“. Nie, vyjadril som iba to, čo cítim. 

• Ste teda otvorený rozmanitým žánrom, ale mňa zaujíma ktorý žáner by ste absolútne odmietli...

– Písať báseň, text piesne, blog, poviedku, román – je celkom iné. Neviem napríklad napísať poviedku. Neviem zatiaľ vyjadriť silnú myšlienku na pár stranách. Buď pár slovami, alebo rovno román. Písať príbeh, cez dialógy vykresľovať povahy hrdinov, spájať určité súvislosti, dostať sa hlavnej postave až do srdca, tešiť sa z dlhých plôch, tak tu som doma. 

• Kde hľadáte inšpiráciu na tvorbu?

– Hehe, v živote. V sebe. V duši. V srdci. Určite nie v iných autoroch alebo kapelách. Keď hrám na gitare, nie som to ja. To srdce hrá na gitaru... Keď píšem stávam sa médiom spoločnosti, nič viac. Aj mladým autorom radím, aby nikoho nekopírovali, ale snažili si nájsť vlastný štýl. Aby veľa čítali. Iných, ale hlavne po sebe... Čítam všetko. Romány od veľkých autorov, faktografickú literatúru, ezoterickú literatúru, cestopisy, poéziu, súčasnú slovenskú literatúru. Ale ako som písal, inšpiráciu hľadám v živote. U iných autorov si všímam techniku, stavbu slova, syntax, moderné prvky, časové slučky a podobné veci.

• Mnoho hudobníkov, spisovateľov, umelcov v súčasnej modernej dobe hľadá novú formu komunikácie typu facebook, rôzne blogy, myspace, aké máte s týmito formátmi skúsenosti, ktoré využívate a ako ich hodnotíte?

– Na komunikáciu s mojimi čitateľmi využívam facebook. Snažím sa však, aby som sa nestal otrokom nástroja. Moje kapely využívajú na svoju prezentáciu bandzone server a na uverejňovanie mojich pisateľských aktivít používam blog sme (blogy o vzťahoch, sexe, na tému človek verzus spoločnosť, cestopisy, kapitoly z románov, romantické básne) a na zverejňovanie avantgardných básni používam nezávislý portál citanie.madness.sk.

• Robievate aj rôzne čítačky, aký máte vzťah k tejto forme prezentácie. Mnoho spisovateľov máva trému, ale vy ste už asi „vycvičený“ z rockových koncertov...

– Milujem komunikáciu s ľuďmi. Nemusia to byť ani moji čitatelia, práve naopak – o to je dialóg čistejší. A moje čítačky nie sú klasické čítačky. Ja nečítam. Skôr vysvetľujem, kam svojimi románmi mierim. Robím duševnú osvetu, nech sa ľudia tešia zo života a nestrácajú čas „prkotinami“. Sú to myšlienky o pozitívnom myslení, prijatí sa, zdravej výžive, autohygiene, čestnosti, učenia sa z rán života, meditácii, potykaní si so svojim svedomím – všetko to, čo by sa malo vyučovať v školách.

• Ako mladá generácia, najmä tá „vzbúrená, rozhnevaná“ reaguje na básne a literatúru celkovo?

– Mladí ľudia reagujú výsostne kladne. Veď oni sa s tým všetkým narodili, majú to v sebe – to, čo moja generácia musela objaviť cez životné bolesti a pády. A čítačky na hudobných festivaloch? Tak to je vždy mela, hehe. Kde-tu opité otázky, no sranda.

• Ako teda mladých priviesť k čítaniu literatúry, násilnou formou typu povinnej literatúry asi nie, ale takéto performancie majú šancu zaujať.

– Odmietal som v škole povinné čítanie. Vždy som prišiel po prázdninách do školy a odpísal som od snaživcov všetky rešerše na to, čo sme mali počas leta čítať. Ja som behal po lese, hľadal v potoku raky, naháňal sa pri paneláku s loptou a robil neplechu. Keď som skončil vysokú školu, sama moja duša sa natiahla po Dostojevskom, Gogoľovi, Tolstom, Mailerovi, Vonegutovi, Steinbeckovi a iných velikánoch. Moja cesta je formou hry. Niečím zaujať. Žiadne násilie. To vždy vyvolá odpor. Keď chodím na čítačky do škôl, veľakrát to vidím – čím viac sa učitelia stavajú do rolí despotov, tým viacej vychádzajú na smiech. Každá akcia prináša primeranú reakciu.

• Pri literárnej skupine Špinaví ide iba o akési vtipné vyzývanie na písanie kvalitnej literatúry, alebo je to  skupina s jasným cieľom, programom?

– Žiaden program, systém, vyhlásenie. Iba pár viet: Vítame život, autenticitu, pocit... Nevyhýbame sa vulgarizmom – ignorujeme názor, že báseň je odraz života autora. Naopak, píšeme tak, aký je skutočný život. Sme zrkadlo, a nie pseudokrása. Vyhýbame sa zložitým metaforám, ktoré by pochopili iba jedinci na megalikticky vysokej priečke vnímania. Na druhej strane poprosíme nevysvetľovať si to tak, že chceme písať iba pre ,,robotníkov". Zlatá stredná cesta. Byť vnímavý, prostý, úderný a hlavne POCITOVÝ (tak, aby sa v básni našiel aj obyčajný človek, a nie iba poet s baretkou na gebeni, s fajkou medzi perami a nikdy nechýbajúcimi veršami v slovách...). Odmietame používať výrazy zo slovníkov cudzích slov a iných hrubých skládok plných produkcie mašinérie zvanej ,,mozog" a ukazovať tak svoju ,,inteligenciu". Sme obyčajní ľudia, nie básnici. Túžime oslobodiť naše srdcia a zahriať ostatné. Nič viac, nič menej...

• Vlastníte aj distribučnú sieť Hirax Records, ale ako som sa dočítal, prestali ste s vydávaním CD, prečo? Plánujete to znova rozbehnúť? Pomáhate aj mladým autorom – spisovateľom so svojím vydavateľstvom HladoHlas, takže pripojil sa Hirax k literárnej „mašinérii“ vydavateľstiev?

– Neprestal som úplne. Je to skôr taký benefit spoluvydávania CD-čiek kapelám, ktoré sa mi bytostne páčia a chcem im pomôcť bez toho, aby som zarobil. Také boli aj vydania posledných albumov skupín SAKUMPRÁSK či SITŇAN. A prečo som sa zastavil s vydávaním CD-čiek? Keď vyrobíte 500 kusov nosičov a predáte 30, tak veru nemáte chuť a energiu zapĺňať si špajzu CD nosičmi ako mám ja. Radšej tam budem vidieť kompóty či knihy. Mal som tituly, ktoré vyhoreli, ale to je normálna vec, že vám vyjde jedna vec z troch, no pri vydávaní hudby je to už čisto benefit. Nelegálne sťahovanie muziky sa už nedá nazvať ani urážkou, je to stav veci. Fanúšik by mal pochopiť, že týmto prístupom, keď podporu obľúbenej kapely vymení za jeden prechlastaný piatkový večer, zabíja scénu. Vysvetľoval som to a písal o tom už pred troma rokmi. Je to uzatvorený kolobeh – ak fans nedá peniaze na vstupné, CD či triko kapely, zabíja tým scénu. Ja tiež sťahujem, ale mesačne si kúpim aspoň jedno-dve CD. V tejto dobe je nemožné mať všetko, čo sa človeku páči v origináloch, ale pred rokom nastal úplný krach. Následok je zánik kapiel, menej koncertov, horšia kvalita nahrávok, obalov, prevedení nosičov. Za málo peňazí, málo muziky. Áno, aj pankeri musia pochopiť, že aj punk je o peniazoch. Sex Pistol´s, Exploited, Ramones, Clash a všetky iné obrovské punk veličiny vydávali svoje albumy u major labelov. Ja som „CD katastrofu“ prijal a obmedzil vydávanie na priateľskú pomoc. Nasmeroval som svoju energiu do písania a vydávania prózy, poézie a cestopisov. Chcem pomáhať aj mladým autorom, ktorí aspoň rozozvučia srdcia a utešia ľudskú bolesť. Minulý rok som vydal debutovú básnickú zbierku Život nie je pes, je to suka slovenskému Charlesovi Bukowskému – Jankovi Martonovi zo Svitu. Tento rok mám v pláne pomôcť bez grantov a iných finančných injekcií ďalším štyrom slovenským autorom. Prvou z nich Bratislavčanka Olivia Olivieri a jej debutový román Cicuškine zápisky. Baví ma literatúra. Je to kultúrnejšie, pozitívnejšie a pomáha to ľuďom v nachádzaní šťastia v samých sebe. To si teraz žiada moja duša.

* A teraz vás asi predbehnem, keď poviem vetu Buďte šťastní, vaše motto bez ktorého neskončíte žiaden rozhovor, ešte stále zakončujete svoje vety takto optimisticky? Nie je to trochu naivné?

– Hehe, pre mňa to nie je naivné. Myslím to úprimne a z celého sveta, pretože keď budú ľudia okolo mňa šťastní, budem šťastný aj ja. Starí Toltékovia sa zdravili: Ahoj, moje druhé ja. Je v tom silná symbolika, pretože sami sebe nikdy neublížime, a tak hneď pri pozdrave naznačili, že zdravia vlastne samých seba, svojho brata, sestru, všetko živé, Boha, lásku. S takýmito myšlienkami nemôžeme mať človek zlé úmysly. A preto – buďte šťastní.

Dano Hevier ml.