Rozhovor s poetkou, dramaturgičkou a herečkou Annou ONDREJKOVOU

Mojou podstatou je oheň

Rozhovor s poetkou, dramaturgičkou a herečkou Annou ONDREJKOVOU

Anna Ondrejková sa narodila 28. 4. 1954 v Liptovskom Mikuláši. Žije v neďalekom Bobrovci. Absolvovala nadstavbové knihovnícke štúdium na Gymnáziu V. Pauliny-Tótha v Martine. Pracuje v Knižnici G. Fejérpataky-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Vydala básnické zbierky Kým trvá pieseň (1975), Snežná nevesta (1978), Plánka (1984), Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993), Nespavosť (1994), Skoromed skorokrv (1998) a v tomto roku vyšiel autorský výber z jej veršov Havrania, snová (2007). Súkromne vydala básnické cykly Havrania, snová (2000) a Izolda: sny, listy Tristanovi (2001 – 2006). Stvárnila viacero divadelných postáv (Smrť/Luna v Krvavej svadbe, Gertrúda v Hamletovi), dramaturgicky spracovala Hru pre troch podľa posledných zápiskov M. Durasovej, vystupuje aj ako performerka. Tvorí koláže a ilustrácie k básnickým textom. Žije literatúrou, premieňajúc svoj život na text. 

* Pamätám sa na ten osobný mrazivý pocit, keď si mi poslala Hru pre troch. Čítala som: Vstúp do mojej tváre. Vojdi na ten biely papier so mnou. Dám ti svoju kožu... kto nepobozkal nôž, nevie, o čom sa tam hovorí. Ale ty si to hrala.

– Hrala... a nehrala. Lebo divadlo pre mňa nie je o hraní, ani o prežívaní či vciťovaní sa, ani o náhradnom javiskovom žití toho, čo mi v skutočnosti život odoprel. Ani o predvádzaní sa, lebo od detstva som skôr uzavretá a dlho som trpela extrémnou plachosťou. Možno je to len otázka iného jazyka; v porovnaní so slovami, ktoré akoby boli zbavené telesnosti, a tým, ako ich vyslovujem (píšem), ich odtŕham, odrezávam od seba, až nadobúdajú vlastnú existenciu, už nezávislú odo mňa, v divadle hovorím svojím telom, odovzdávam tam svoj hlas, pohyb, chvenie, dotyk... ak toto robíš a pritom „nehráš“, ak toto robíš a nemáš vlastne žiadne barličky naučených techník (teraz si uvedomujem, že takéto barličky nemám ani pri písaní... vždy musím zabudnúť všetko, čo viem o básnickom remesle, aby som mohla napísať báseň)... si veľmi, veľmi zraniteľná. Zdá sa mi, že zraniteľnejšia, ako keď „len“ píšeš a tvoja tvár ostáva anonymná, nanajvýš sa objaví nevýrazná malá fotografia (ako do občianskeho preukazu) na záložke knihy... Takto stiahneš zo seba nielen šaty, ale aj kožu.

Literatúre je jedno, či idem aj na javisko. Divadlu je ľahostajné, že aj píšem. Ale pre mňa je to o život. Ruská balerína Maja Plisecká hovorila, že v určitom bode jej už nestačil čistý tanec, musela na javisku prehovoriť. A mne prestalo stačiť čisté slovo, iba slovo. Ale nie som výnimočná, myslím, že niečo podobné prežívajú mnohí...

* Okrem poetky si aj performerka. Teda aj vyznavačka myšlienky, že niektoré zážitky sa môžu stať len raz. Len raz rozbitá miska so soľou. Veríš v opakovanie?

– Áno, len raz rozbitá miska. A neuveriteľne rozbitá... Na začiatku minulého leta v Liptovskom Mikuláši som uvádzala autorské čítanie slovinských poetiek; boli tam Vida Mokrin-Pauer, Lidija Dimkovska, Maja Vidmar a Stanka Chrobáková-Repar. V obyčajných hlbokých porcelánových miskách som mala soľ, rôznofarebnú soľ, modrú, hnedú, zlatisto žltú, zelenú... každá z tých žien sa mi spájala s inou farbou. Moja miska obsahovala čistú bielu soľ... pohrávala som sa síce s tým, že by som použila tmavočervenú farbu krvi, ale potom som sa sama sebe vysmiala: ja som predsa nebola v hre, mne patrila neutrálna biela. Tú soľ som sypala na zem, na prestreté čierne plátno, a každá poetka dostala misku od svojej soli. Ja som svoju na zakončenie tresla o zem a rozbila. Až neskôr som si uvedomila, že mám krvavú ruku, črepiny sa mi zaryli do prstov... napokon tam bola nie predstieraná, ale skutočná krv... ktorú obecenstvo aj tak neuvidelo. (Bol to zázračný básnický večer, kde všetko vyšlo, zapadalo do seba... ešte aj obecenstvo bolo výnimočné...)

Iba raz, všetko je len raz. Nedá sa ísť „na nečisto“. Dostala som katolícku výchovu; myšlienka reinkarnácie (najmä v našom povrchne utešujúcom chápaní ako možnosti opraviť,  čo v tomto živote zbabrem) je mi veľmi vzdialená.

Jediný raz. Autorské čítania, ktorých tradíciu založil v Mikuláši Ivan Laučík, boli vždy spojené s vystúpením venovaným na počesť pozvanému hosťovi (my sme tomu hovorili jednoducho „etudy“, až Jana Bodnárová použila výraz „performance“). Tých etúd boli desiatky... a nejestvuje nič, ani len fotografia. (Oveľa horšie je, že nejestvujú žiadne záznamy z tých úžasných rozhovorov, ktoré Ivan na javisku viedol so svojimi hosťami. Akosi nám veľmi dlho ani neprišlo na um nahrávať to, a keď sme sa o to neskôr pokúšali, zlyhala technika.) Ale nikdy som to nevnímala ako ujmu, skôr som mala pocit, že presne takto to má byť, že toto je pravé: aby gesto zaniklo spolu so svojím časom, aby ostávali len stopy v duši zúčastnených, a nie v archívoch.

Moje povolanie (teda to, ktorým sa živím) je aj o ustavičnom dokumentovaní a archivovaní. Preto (aj preto) mám právo pýtať sa, či sa neochudobňujeme tým permanentným úsilím o zaznamenanie, či nás to nezvádza k povrchnosti a nepozornosti, lebo môžeme sa k tomu predsa vrátiť. Ale klameme sa. V skutočnosti sa vrátiť nemôžeme, nikdy.

A tú misku už nikdy nerozbijem tak, aby bola aj krv. Ale ani sa o to nebudem pokúšať. Sú to veci, ktoré vedome nikdy neopakujem. Ba ani ich nemôžem naskúšať ako divadelnú úlohu.

* V tvojom výbere z tvorby Havrania, snová (MilaniuM 2007) je aj rovnomenný cyklus, ktorý predtým vyšiel iba súkromne. Opakuje sa v ňom motív nevesty. Po tej snežnej, táto je „dieťa nevesta, horiace dieťa nevesta“. Je to návratný motív Snehulienky poznačenej ohňom?

– Ale Snežná nevesta, moja druhá kniha, tam nie je vôbec zaradená. Ani moja prvá zbierka Kým trvá pieseň. Nedokázala som ich „zobrať na milosť“; nezriekam sa ich, ale keď som ich zobrala po toľkých rokoch do ruky, boli moje aj nie moje. Ako fotografie z gymnaziálnych čias, vyplašená, neistá tvárička a neisté, neohrabané telo v prikrátkych šatách, aké sa vtedy nosili: som to ja... aj nie som. Boli to čudné, pridusené roky. Jeden z mojich učiteľov ma vtedy láskavo pochválil za uverejnenú básničku a dodal: „Toto sme od teba nečakali.“ A dodnes neviem, čo odo mňa čakali. Pridusené roky, pridusený život, ako keď ti niekto zviera hrdlo a dovolí ti nadýchnuť sa, len aby si celkom neumrela. Asi sme tak prežívali všetci... vtedy.

No ak sa vrátim k motívu nevesty... viem, že sa mi ustavične vracia, ale nežiadaj odo mňa, aby som ho vysvetlila. Neviem ho vysvetliť. V mojej Snehulienke neveste je aj krásna snehová panna výšky človeka, ktorú mi kedysi zo snehu na dvore vymodeloval otec, aj všetky rozprávkové Snehulienky, z ktorých ma najviac dojímala... ale bolo mi až fyzicky zle, keď som to čítala... ruská Snehulienka, čo sa odhodlala preskočiť oheň a zrazu len čosi vzdychlo, zašumelo... a Snehulienky viac nebolo... A sú v tom aj hanblivé, nepriznávané sny na prahu dievčenstva, aj všetky tie roztúžené ženské oči, ktoré vidno pri výkladoch so svadobnými šatami... aj to, že krásnu najmladšiu oteckovu sestru, ktorá umrela tridsaťtriročná, nevydatá, do truhly obliekli do bielych svadobných šiat... aj jedna z mileniek Gőstu Berlinga, ktorá si vyzlečie kožuch a ľahne si do hlbokého snehu, aby umrela... možno aj príbeh o Žene Kostre zo Žien, ktoré tancovali s vlkmi...

A pokiaľ ide o oheň, svätá Katarína zo Sieny napísala: „Mojou podstatou je oheň.“

* Tiež súkromne, ale žiaľ, nie aj knižne, vyšli básnické cykly Izolda: sny, listy Tristanovi (2001 – 2006). Veríš, že láska je kozmická?

– Možno sa už teraz pokúsim nájsť na Izoldu vydavateľa. Dlho som to nemohla urobiť: akoby vo mne pulzovala obava... ak Izoldu zakončím, zakončím aj príbeh, svoj príbeh. Bolo to aj smiešne, taká malá súkromná povera, súkromné zaklínanie, dohadovanie sa s osudom. Ale už to pominulo. Už sa to zlomilo, už som sa oslobodila: príbeh pokračuje... a Izolda môže vyjsť...

Vidíš, môžem hovoriť o Izolde... ale nemôžem hovoriť o láske.  

* Nie je milujúci / milujúca – vždy tragická postava?

– Nie. Ani vtedy, ak láska nie je opätovaná, ani vtedy, keď je zradená, zhanobená, zosmiešnená, ani keď ju ubije všednosť, šedivosť, priemernosť našej existencie. Ani keď ju zničíme my sami, ani keď nemáme silu ju uniesť, žiť ju. Je to príliš veľký dar, je to milosť... než aby mohla niesť hoci aj takú vznešenú nálepku.

* Si aj autorkou ilustrácií, koláží a grafických listov. Kreslíš, alebo si kreslená?

– Som kreslená, to je presné. Ale nelíši sa to od ostatných vecí, ktoré robím, takto som aj „písaná“, „tancovaná“ „hraná“. A to, čo ma kreslí a tancuje, je vo mne, je mnou, a akoby ma presahovalo... Nie je pre mňa dôležité vedieť, aký to má „mechanizmus“, ako to funguje. Bála by som sa to vedieť. Malo by to ostať tajomstvom najmä mne samej.

* Tvojím literárnym bratom bol aj Ivan Laučík. Duch básnika niekedy zostáva, niekedy sa vracia, niekedy sa premieňa, niekedy odchádza navždy. Ako je to s duchom Ivana Laučíka?

– To mesto nemohlo ostať nepoznačené. A nikto, kto sa s ním stretával, nemohol ostať nepoznačený... Robíme veci, ktoré je „vidno“. Literárnu súťaž začínajúcich autorov, ktorú usporadúva Knižnica G. F. Belopotockého už 25 rokov a Ivan bol od začiatku porotcom, sme pomenovali na jeho počesť Krídla Ivana Laučíka... (Naposledy som ho videla, keď si cestou z gymnázia prišiel po hrubánsky zväzok súťažných prác, ešte odo dverí sa otočil a zamával mi: „V piatok sa uvidíme! A neboj sa... len nech sa zídu dobrí ľudia...“ V piatok som mala mať v knižnici autorské čítanie. V piatok... bol Ivanov pohreb. Umrel na druhý deň, na svitaní, nad maturitnými písomkami... tie súťažné príspevky už nestihol rozbaliť. V piatok... sa zišli všetci dobrí ľudia. A videli sme sa, inými očami, ale videli sme sa...) A... 12. mája, to je deň, keď umrel, chodievame k jeho hrobu a čítame jeho verše. Alebo sme urobili na námestí laučíkovský happennig. A uviedli sme v mikulášskej synagóge jeho Havránok... a stále snívame o tom, že Havránok urobíme priamo na Havránku... a počula som piesne, ktoré vznikli na Laučíkove texty, a Ľubo Raši zložil rekviem, ktoré stojí na Ivanových veršoch...

A potom je to, čo na prvý pohľad nevidno. Nehovorím  o spomienkach, hoci aj spomienky sú veľmi dôležité, a treba ich zachytiť... a je zvrchovaný čas, lebo pamäť je taká krehká. Ivan tu žil, v priestore, ktorý bol pre neho mučivo bezozvenný (to sú jeho slová), a predsa zotrval. Bez akéhokoľvek pátosu. A nie preto, že by sa mu neponúkali a neotvárali iné možnosti. „Polárnik“ (na otázku, koho vidí, keď sa pozrie do zrkadla, odvetil: „Starého polárnika“) v krajine, ktorá je v poézii toľko ráz „ospievaná“, že pomaly je už vnímaná ako gýč. V krajine, ktorá ho tým, aká je, priviedla  k vertikálnemu pohľadu: do výšky a do hĺbky. Čo iné sa dá urobiť uprostred hôr a jaskýň... Ale ani krajina, ani mesto nemôžu zostať rovnaké, ak ich poznačí básnik. A taký, pre ktorého nie sú sladkou mladistvou spomienkou, lebo život ho odvial niekde inde; Ivan odtiaľto neodišiel.

Aj keď básnikove stopy vidia a počujú len tí, čo majú oči a uši. Ľudia môžu byť hluchí, krajina nie...

Ale odišiel privčas. Pre nás, čo sme ešte zostali, sa to stalo privčas. A ja som stratila asi najlepšieho priateľa, akého som v živote stretla. V tomto priestore bol Ivan zázračnou istotou nielen pre mňa: ako básnik, človek, občan. A bez neho je bolestivé prázdno... a kdesi v hĺbke duše stále čakám, že mi zamáva z druhej strany ulice, on utekajúc do gymnázia a ja do knižnice, a do ôsmej musíme byť obaja na mieste... a že sa otvoria dvere a príde si požičať Majstra a Margarétu, lebo to je kniha, ktorú si treba raz do roka prečítať...

* Spolu s Milou Haugovou ste boli krstné mamy knižke básní Veroniky Dianiškovej. Sú v rodiacej sa tme nové ženské bytosti, ktoré sa rozhodli písať a na tomto rozhodnutí budú trvať?

– Akoby neboli! Veronika Dianišková, Zuzana Fapšová... sú ich desiatky, vynárajú sa ako lietajúce ryby z mora... (nech mi prepáčia všetky, ktoré tu nemenujem). Toto sa nedá zadržať! Je to fascinujúce. Nikdy nebolo toľko básnikov ako teraz.

Dana Podracká

Foto Milan Richter