Rozhovor s prozaikom a dramatikom Adolfom Lachkovičom

Dlhá cesta k cieľu

Rozhovor s prozaikom a dramatikom Adolfom Lachkovičom

Adolf Lachkovič sa narodil 28. októbra 1931 v Stupave. Vyučený cukrár a elektrikár prešiel za vyše štyridsaťročné pôsobenie vo filmových ateliéroch (do roku 1991) rôznymi profesiami, od osvetľovača, cez asistenta réžie, pomocného a druhého režiséra, až k úprave dialógov a dabingovej réžii. Absolvoval Večernú školu filmovej tvorby (odbor réžia). Od roku 1957 uverejňoval mikropoviedky v časopisoch a poviedky v rozhlase. Napísal filmový scenár Životná šanca (1986), literárne debutoval novelou Bozkal som sochu (1992), vydal spomienkovú knihu Scenár asistenta (1994), za rukopis Sladké časy (1998) získal 2. cenu v súťaži Literárneho fondu, knižne vyšiel v roku 1999. Mesto Stupava mu vydalo Príbehy spod gaštanov (2004), potom napísal autobiografickú novelu o ľúbostnom príbehu z 50. rokoch Autobusová romanca (2005) a poviedkovú knihu Lásky hriešnych filmárov (2007). V Stupave počas Slávnosti kapusty (Stupavské dni zelá), ktoré sa už 12. raz uskutočnili prvý októbrový víkend, prezentovali najnovšiu knihu Adolfa Lachkoviča Na hrane snov (vyd. CCW).

* Do literatúry ste vstúpili až po práci vo filme. Písanie próz vám pomáha lepšie odhaliť zložitosť a protirečivosť života?

– Literárna tvorba sa nástojčivo dožaduje voľnej, ničím nezaťaženej mysle. Preto aj ten môj neskorý debut. Predchádzal mu filmový literárny scenár, ktorý sa, žiaľ, nezrealizoval. Spojitosť medzi filmom a prózou vidím v autencite zobrazovania. Oba fenomény pracujú so skutočnosťou, aj keď odlišnou poetikou. Próza poskytuje autorovi i čitateľovi omnoho širší priestor. Film zasa divákovi takmer živý a bezprostredný zážitok. Na prvý pohľad u mňa vyhráva film, ale literatúra mi je predsa len bližšia. Svojou variabilitou a reflexiou mi poskytuje slobodnejší a rozsiahlejší priestor. Navyše literatúra zostáva nenahraditeľným základom filmu. Kríza filmovej tvorby sa začína zvyčajne krízou literatúry.

* Vo vašom debute Bozkal som sochu ma zaujalo: ,,Všetko robím na príkaz mozgu, nie spontánne, nie už z tej známej neovládateľnej potreby dotyku.“ Platí to aj o vašom rozprávačskom štýle a jazyku?

– Nie, naopak. Píšem spontánne, až potom zapájam svoj hravý, ale pohodlný mozog, ktorý pritom poriadne trpí a ja s ním. Hrdina tejto novely je však nútený premýšľať, najmä hodnotiť svoje pocity stojac pred dilemou, či sa má oženiť s dievčaťom, ktoré mu neposkytuje ,,šťastie z dotyku". Našťastie, prežil predtým nepredstieranú pravú lásku založenú na fyzickej príťažlivosti a môže porovnávať. Preto napriek výhodnému sobášu volí riešenie, ktoré až tak veľmi nebolí.

* Protagonista tejto novely sa neustále zmieta medzi živelnosťou a racionalitou. Myslíte si, že jeho prílišná zaujatosť vzťahom neposúva na okraj iné, dôležitejšie aspekty?

– Tuším, kam smeruje vaša otázka a som rád, že sa ešte môžem vrátiť k hrdinovi novely. Cez neho som sa pokúsil hľadať podstatu nielen lásky, ale aj ľudského šťastia. Darmo si budeme čokoľvek navrávať. Mnohé je skryté v telesnosti. Nesprávny výber sexuálne menej príťažlivého partnera odsudzuje manželstvo na zväzok, ktorému stále čosi chýba. Protagonista novely je o tom presvedčený, že to ,,čosi“ sa nedá ničím nahradiť. Vzájomné očarenie, náhla neuveriteľná blízkosť a z toho plynúce hmatateľné šťastie, spočíva vo fyzickej príťažlivosti. Duševná zhoda, dôvera, ohľaduplnosť, vernosť majú podľa mňa väčšiu cenu v priateľstve než v súžití páru. Možno že sa mýlim, lebo zložitosť a mnohotvárna obmena sexuálneho i sociálneho života ľudských párov je takmer nekonečná.

* Skúsenostné zázemie je pre vás prameňom, ktorý výdatne napája všetky doteraz vydané knižky. Alebo sa mýlim?

– Nemýlite sa. Životné skúsenosti sú zdrojom, živnou pôdou pre každého umelca, najmä prozaika. Skúsenosť býva aj prameňom múdrosti, ak ho sem­-tam osvieti. Žiaľ, mne sa to až tak často nestáva. Je späté s vizuálnou pamäťou a pre mňa nenahraditeľným žriedlom vlastnej tvorby. Aj najnovší román je z prostredia filmu, v ktorom som prežil vyše štyridsať rokov.

* V románe Sladké časy opisujete veselé zážitky cukrárskeho učňa v prvých povojnových rokoch. Je vám humor blízky aj v živote?

– Milujem sarkastický a čierny humor, je úžasne oslobodzujúci. Prostredie a súdobé okolnosti povojnových rokov sa mi k nemu priam núkali. Niekoľkonásobná repríza rozhlasového spracovania Sladkých časov mi len potvrdila, že ho obľubujú aj poslucháči. Vo Vydavateľstve humoru a satiry sa pripravuje vydanie novely z vojenského prostredia, ktorú som napísal v podobnom, až sarkastickom duchu. K cukrárčine som, okrem stálej obľuby sladkostí, nemal mimoriadny vzťah, i keď má toto fajnové remeslo blízo k umeniu.

* Nepriťahuje vás písanie pre deti?

– V mladosti som vášnivo čítal rozprávky a verneovky, mal som rád kovbojov a odvážlivcov. Trochu z týchto pocitov som vložil do konania svojrázneho Mikiho v knižke Príbehy spod gaštanov. Chcel by som napísať pre deti niečo z prostredia detského domova, no neviem, či sa k tomu dostanem.

* V autobiografickej novele Autobusová romanca posolstvo formované nepriazňou doby vyvažuje sila úprimnosti. Je úprimnosť pre vás dôležitá pri písaní, alebo je len fikciou?

– Možno trochu zveličím, keď poviem, že bez úprimnosti nemôže vzniknúť dobrá literatúra. Básnik, herec aj prozaik musí dokorán otvoriť dušu a odhaliť súkromie, keď chce, aby mu čitatelia verili. Na faloš a kamufláž sú dnešní ľudia citliví vo všetkom. Zaujímavé je, že ešte aj v sci-fi literatúre sa musíte držať istej vnútornej pravdy.

* Scenárom asistenta odkrývate čitateľovi sveta filmu, stvárnili ste v ňom kontrast medzi dekoráciou a drsným vnútrom. Naučili vás vaše filmárske skúsenosti vnímať detail?

– Neviem, či neprestrelím, ale detailom sa začína moderné umenie. Aj keď si to celkom nepripúšťam, v štýle mojich próz je badateľný vplyv filmu. Napokon možno povedať, že najmä postmoderná literatúra je odchovaná filmom. Film silno ovplyvnil aj iné druhy umenia. A najvýraznejšiu úlohu v ňom zohral práve detail. Detailom sa dostávame do najskrytejších úskalí ľudskej duše, znásobuje emocionalitu zážitku a strihovo kontrapunkticky dopĺňa výsledný dojem.

* V Láskach hriešnych filmárov je hlavnou témou láska. Dokáže podľa vás povzniesť človeka ešte aj dnes, keď je morálka a jej hodnoty na periférii spoločnosti, alebo je len pascou?

– Položili ste mi neľahkú otázku. Súčasné amorálne spoločenské javy majú hlboké a rôzne príčiny. Staré morálne zásady padajú a nové ešte nie sú vyvinuté, aby pôsobili. Ľudia však vždy našli spôsob, ako sa chrániť, v tomto som optimista.

Hana Košková