Básnik a nové dimenzie

Rudo Jurolek (1956) – publicista, vydavateľ, básnik. Ukončil Vysokú školu technickú v Košiciach. Pracoval ako technológ v Závodoch ťažkého strojárstva v Námestove a sedem rokov učil v námestovskom gymnáziu. Po roku 1990 bol vedúcim redaktorom novín Orava v Dolnom Kubíne, potom aj vydavateľom novín Orava/Biela Orava a nakoniec pracoval v redakcii MY Oravské noviny. V roku 1992 založil v Námestove Malé vydavateľstvo poézie, ktoré sa neskôr zmenilo na vydavateľstvo Solitudo. V súčasnosti žije a tvorí striedavo na Orave a v Rakúsku.

Vydal básnické zbierky Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba z Rána (1996), Hierografia (1999). Zbierka Život je možný (2007) vyšla vo Viedni v nemeckom preklade Das Leben ist möglich (2008). Dostal za ňu cenu Austria Bank Literaris 2008.

Básnik a nové dimenzie

Rudo Jurolek (1956) – publicista, vydavateľ, básnik. Ukončil Vysokú školu technickú v Košiciach. Pracoval ako technológ v Závodoch ťažkého strojárstva v Námestove a sedem rokov učil v námestovskom gymnáziu. Po roku 1990 bol vedúcim redaktorom novín Orava v Dolnom Kubíne, potom aj vydavateľom novín Orava/Biela Orava a nakoniec pracoval v redakcii MY Oravské noviny. V roku 1992 založil v Námestove Malé vydavateľstvo poézie, ktoré sa neskôr zmenilo na vydavateľstvo Solitudo. V súčasnosti žije a tvorí striedavo na Orave a v Rakúsku.

Vydal básnické zbierky Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba z Rána (1996), Hierografia (1999). Zbierka Život je možný (2007) vyšla vo Viedni v nemeckom preklade Das Leben ist möglich (2008). Dostal za ňu cenu Austria Bank Literaris 2008.

* Čo pre vás znamená ocenenie Bank Austria Literaris? Aký ohlas má táto cena v rakúskom literárnom živote?

– S odstupom času sa už usilujem na ocenenie veľmi nemyslieť a neprikladať tomu príliš veľkú váhu. Kedysi som napísal, že úspech devalvuje zmysel akejkoľvek tvorivej činnosti. A to si myslím stále. Ale bezprostredne som zareagoval tak, že som bol prekvapený, až zaskočený. Vôbec som nevedel, že sa nejaká takáto cena udeľuje, takže sa mi o nej naozaj nemohlo ani len snívať. Cena pre východné a juhovýchodné európske literatúry Bank Austria Literaris sa tohto roku udeľovala iba po druhý raz, zatiaľ teda nemá tradíciu. No každopádne sa cítim byť poctený, že som sa stal jedným z jej prvých držiteľov. Stále je mi však ťažké uveriť, že zaujať dokázal útly zošitok s osemnástimi krátkymi básničkami.

* K písaniu poézie vás priviedla podľa všetkého potreba dialógu s vlastným vnútrom. Kedy ste si začali uvedomovať potrebu byť videný a poznaný aspoň vo svojom najbližšom okolí?

– Skôr som cítil potrebu byť počutý, nie videný. Písať básne s vážnejšími ambíciami som začal dosť neskoro, až ako 20-ročný vysokoškolák. Iní, napríklad Daniel Hevier, mali v tom veku za sebou už prvé zbierky. Isté pokusy, skôr prozaické, som síce robil už v treťom-štvrtom ročníku gymnázia, no v tom veku vari každý niečo skúša. Až po dvadsiatke som začal básne uverejňovať. V tom čase – boli to roky normalizácie – bolo možné publikovať iba v niekoľkých štátom kontrolovaných literárnych časopisoch a novinách. Pre začínajúcich autorov bola určená príloha Nové slovo mladých v týždenníku Nové slovo, ktorú viedol Vojtech Mihálik. Bol som málo informovaný, nezorientovaný chlapec z vidieka, netušil som, že Mihálikova príloha je oficiálnou režimovou odchovňou novej socialistickej básnickej generácie. Posielal som tam svoje prvé básničky, pretože som sa chcel prezentovať a konfrontovať s ostatnými mladými píšucimi ľuďmi. Každá uverejnená báseň mi urobila radosť. Pomerne rýchlo som prišiel na to, že sa od nás žiada tzv. angažované písanie, no na to som ja akosi nebol vnútorne uspôsobený. Písal som väčšinou prírodnú lyriku alebo niečo z každodenného civilného života. Až neskôr, niekedy v osemdesiatych rokoch, som zistil, že existuje aj niečo ako neoficiálna, zakázaná slovenská a česká literatúra. Tento moment potom zásadne ovplyvnil môj literárny vývin.

* Pre vašu poéziu je charakteristické skoncentrovanie silnej výpovede a pôsobivého obrazu do minimálneho priestoru básne. Skúsili by ste povedať, čo vás viedlo k takémuto spôsobu umeleckého vyjadrovania?

– Neviem, či je to naozaj tak, ako hovoríte, no vždy som sa usiloval, aby to tak nejako bolo. Neviem ani, čo ma k tomu viedlo, ale vždy som k tomu akosi prirodzene „tiahol“. Už od počiatku mi boli bližší napríklad takí Ungaretti či Albert-Birot ako Eliot či Pound. Vždy, keď som vošiel do väčšej knižnice, kníhkupectva, alebo som navštívil knižný veľtrh, z toho nadmerného množstva kníh som mal ako píšuci človek deprimujúci pocit stratenosti, malosti, až ničotnosti. Človeka vtedy hneď prejde chuť len tak tárať.

* Celé roky ste pracovali ako žurnalista a viedli ste regionálne noviny. Čo vám dalo takéto faktografické písanie?

– Aj noviny ma učili, možno paradoxne, tomu, čo knižnice – povedať, pokiaľ možno, len to najnevyhnutejšie. Uvedomoval som si, že seriózny čitateľ chce, aby som mu priniesol správy, informácie, fakty. S tým som však začínal mať v poslednej dobe problém, pretože sa mi zdalo, že nie je toľko skutočných udalostí, aby som z nich napísal toľko informácií, koľko sa ich odo mňa vyžaduje. Preto som už musel od novín odísť.

* Z línie vašej tvorby vybočuje básnická kompozícia Putovanie Jakuba z Rána... Pravdepodobne nemá obdobu v súčasnej slovenskej poézii – čím ste sa teda inšpirovali pri jej písaní?

– Životnou skúsenosťou. Už roky si svoju skúsenosť zaznamenávam v prozaickom texte. Je to pre mňa akýsi „základný výskum života“. Takto som aj svoje poznámky a zápisky, ktorých je dnes už vyše 400 strán, pracovne nazval. Hlavne z týchto textov – okrem básní a momentálnych improvizácií – som tú knihu zostavil či, ak chcete, skomponoval.

 * Doteraz ste pôsobili výlučne na Orave. Pociťovali ste niekedy frustrujúco, že ste fyzicky odlúčený od pulzujúceho literárneho života?

– Občas áno, predovšetkým v prvých rokoch môjho písania. No neskôr som si na to zvykol a začal som to dokonca považovať za výhodu. Mohol som sa na písanie viac koncentrovať a mal som tu podnety, ktoré v centre nemali – život v prírode. To, že som bol odkázaný takmer len sám na seba, pokladám tiež za pozitívny faktor.

* Na hornej Orave žijú a tvoria viaceré výrazné literárne talenty. Aké sú medzi vami vzťahy?

– Kolegiálne, s niektorými priateľské, kamarátske. Nie sme spolu zas až tak často, väčšinou komunikujeme e-mailami, no keď sa z času na čas stretneme, dokážeme sa dobre porozprávať – a nie iba o literatúre. Tak je to napríklad s Andrejom Hablákom, Jaroslavom Klusom, Jánom Štepitom či Medardom Slovíkom.

* Veríte v to, že na Orave existuje genius loci, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňuje talentovaných literátov tam žijúcich?

– Genius loci je vari až exaktne dokázateľný jav. Má ho každé miesto, každý kraj, a Orava nie je výnimkou. Orava má svoje jedinečné fluidum, aké človek nenájde nikde na svete a ktoré ovplyvňuje nielen jej obyvateľov, ale i návštevníkov. 

* Vaša poézia je dosť kozmopolitná, preto je schopná osloviť aj ľudí nielen mimo vášho regiónu, ale aj mimo Slovenska. Zohrala vo vašom prípade Orava nejakú úlohu vo vývoji vašej tvorby?

– Určite, a myslím si, že zásadnú. No ten vplyv je viac-menej podvedomý. Jednoducho, s Oravou som vyrastal a dlho žil, a stále s ňou žijem. Ani vplyv rodiny na náš budúci vývoj si neuvedomujeme, ale je rozhodujúci. Cez môj rodný kraj, ktorý je súčasťou univerza, si uvedomujem, že aj môj poetický jazyk by mal byť zrozumiteľný všade na svete.

* Literárne diela sa v súčasnosti u nás čítajú čoraz menej a poézia je v rámci toho hádam najhoršie. Aký význam má podľa vás poéziu písať a ešte ju aj vydávať?

– Nie je to iba optický klam, že sa u nás číta beletria čoraz menej? Veď ako je potom možné, že vychádzajú stále nové a nové knihy a zdá sa mi, že aj čoraz viac kníh? Ak by sa nečítali, vydavatelia by ich zrejme prestali vydávať. Druhá vec je, že beletriu nečítajú všetci. Ale kto nečíta, ochudobňuje sám seba. Jeden nemecký básnik a vydavateľ povedal, že deň, v ktorom neprečítame ani jedinú báseň, je stratený. Môže sa to zdať prehnané, ale mne sa skôr vidí, že je na tom veľa pravdy. Preto treba poéziu stále písať, vydávať a čítať.

* Viedli ste v Námestove vydavateľstvo Solitudo, v ktorom ste pripravili niekoľko zaujímavých publikácií. Čo vám dala táto vaša aktivita a čo si myslíte, že priniesla iným?

– Mne dala na jednej strane krásne, obohacujúce zážitky pri práci s poetickými a prozaickými textami niektorých našich autorov, radosť z toho, že som pomáhal na svet mnohým dobrým básňam a poviedkam. A na druhej strane sklamanie z toho, ako málo ľudí sa so mnou o tie zážitky a radosť vedelo podeliť. Ale tým nemnohým, ktorí sa „pripojili“, to zrejme prinieslo tiež niečo podobné, ako mne.

* Každá doba, ktorú práve žijeme, a jej absurdity nám v konečnom dôsledku pripadajú znesiteľné, preto väčšinou mlčíme. Má podľa vás básnik právo alebo povinnosť vstupovať do svedomia národa, ak je sám morálnou veličinou ako napríklad Milan Rúfus?

– Nemám rád zjednodušené odpovede, ale tu sa mi jedna taká priam ponúka: Právo áno, povinnosť nie. Záleží len na tom, či a ako toto právo básnik využije. Milan Rúfus ho využil, ale nemyslím si, že preto, že nejako zvlášť chcel. Morálne hodnoty sú súčasťou jeho diela, lebo boli súčasťou jeho samotného. Osobne však vo „svedomie národa“ neverím. Len v individuálne svedomie každého z nás. A tomuto svedomiu sa podľa mňa prihováral aj Milan Rúfus. Jeho poézia je pre mňa hodnotou, ktorá zostáva.

* V európskom literárnom kontexte je slovenská tvorba zaujímavá tým, že je zatiaľ dosť „exotická“. Alebo máme podľa vás intelektuálne a organizačné predpoklady do nej vniesť svoj vklad?

– Myslím, že slovenská literatúra z tohto pohľadu ešte dlho zostane „exotickou“. Len ťažko totiž môžeme súťažiť s literatúrami početne veľkých národov. Veľké literatúry by si dokázali vystačiť aj samy, malé, žiaľ, nie. Ale svojimi najlepšími dielami sa naša literatúra kvalitou približuje k európskej i svetovej, v niektorých prípadoch sa im aj vyrovná. Takých diel je však u nás málo, pretože, jednoducho, ich množstvo je priamo úmerné počtu Slovákov k počtu obyvateľov planéty. Géniovia sa u nás nerodia vo väčšej miere – ale ani v menšej – ako inde.

 

Milan Gonda

(Výber básní zo zbierky Život je možný)