Rozhovor s rumunským spisovateľom Filipom FLORIANOM

Literatúra znamená nekonečnú slobodu

Rozhovor s rumunským spisovateľom Filipom FLORIANOM

Filip Florian sa narodil 16. mája 1968 v Bukurešti. V rokoch 1990 až 1999 pracoval ako redaktor novín Cuvîntul (Slovo), potom ako korešpondent rádia Slobodná Európa a Deutsche Welle. Jeho prvý román Malíčky (Degete mici, Polirom 2005, 2. vyd. 2007) bol odmenený Cenou za debut prestížneho časopisu România literară (Literárne Rumunsko), vyznamenaním za literárny debut Zväzu rumunských zamestnávateľov a Cenou Únie spisovateľov za najlepší prozaický debut. Preklady románu publikovali vydavateľstvá Magvető v Maďarsku, Czarne v Poľsku, Suhrkamp v Nemecku, okrem toho severoamerický Harcourt, slovinská Didakta, talianske Fazi Editore i slovenský Kalligram.

Spolu so svojím bratom Mateiom napísal román Băiuţeii (Chlapci z aleje Băiuţ, Polirom 2006, 2007), ktorý vyšiel aj v poľskom preklade. Zatiaľ ostatný román Filipa Floriana Zilele regelui (Dni kráľa, Polirom 2008) sa vracia k atraktívnej látke z histórie 19. storočia; bol preložený do maďarčiny.

Vo vydavateľstve Kalligram vyšiel v marci román Malíčky v preklade Evy Kenderessy. Autor využil detektívnu zápletku deja, ktorý sa odohráva začiatkom 90. rokov minulého storočia, aby plasticky zobrazil postoje rôznorodých postáv k zločinu. Pri archeologických vykopávkach rímskeho hradiska v provinčnom kúpeľnom meste nájdu masový hrob z nedávneho obdobia. Všetci chcú mať zásluhu na objasnení zločinu a tajomstva mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Rozprávačom príbehu je mladý archeológ, úprimný, popletený Petruš.

* Je písanie to, čo si chcel vždy robiť? Aké boli tvoje detské sny?

– Hrozne by som cigánil, keby som tvrdil, že už v troch či štyroch rokoch som sníval o tom, že sa stanem spisovateľom. Ako chlapčisko som bol zbláznený do futbalu, na ulici som, myslím, prežil väčšinu dňa, vždy sa našla lopta a nejakí spoluhráči. Prvý text, ktorý som napísal len tak, že to nebola úloha do školy, sa zjavil, keď som mal dvanásť rokov. Dodnes ho mám odložený v zásuvke a oči mi zvlhnú zakaždým, keď oň náhodou z času na čas zavadím. Moje prvé sny spojené s povolaním boli archeológia a architektúra, no už v pätnástich som bol až po uši zamilovaný do literatúry a z celej duše som túžil po možnosti písať.

* Ako vnímaš a ako si vysvetľuješ svoj úspech hneď od prvej knihy? S čím je podľa teba spojený – s dobre zvládnutou technikou písania, čarom fabuly, slovníkom, rozprávaním alebo samým príbehom?

– Úspech si nevysvetľujem nijako, pretože ma nikdy obzvlášť nezaujímal. Po desiatich rokoch politickej žurnalistiky plnej dezilúzie a hlavne utrpenia, že nemôžem písať literatúru, že nedokážem robiť dve veci naraz, stala sa mi myšlienka na román akousi osobnou obsesiou. Bola to moja ohromná potreba, akési zmierenie sa so sebou samým, takže počas piatich rokov, kým som pracoval na Malíčkoch, ma nezamestnávalo jediné – aby sa mi páčilo to, čo ukladám na papier. Netrápilo ma, kedy a kde to budem publikovať, neponáhľal som sa, nestresoval, chcel som iba, aby román bol podľa mojej chuti a bodka. Myslím si, že keď sa v literatúre úplne oddáš svojej posadnutosti, keď nedáš na šuškanie okolia, keď si sám sebou v tom najsilnejšom význame slova, dostane sa ti ohromnej radosti, ktorej sa nič nevyrovná. Všetko, čo nasleduje po vyjdení knihy, ti už neprináleží a nemôže sa ťa nijako dotknúť.    

* Na tvojom najnovšom románe Dni kráľa si iste musel pracovať s historickými a archívnymi materiálmi. Ako vznikal tvoj prvý román Malíčky? Odkiaľ ten nápad s malým mestečkom, rímskym opevnením, archeologickými vykopávkami, masovým hrobom, argentínskymi antropológmi a Chocholom?

– Pokiaľ som pracoval ako novinár, naivne som veril, že môžem prispieť k verejnému blahu, k akejsi spoločnej pravde, ktorú Rumuni po štyridsiatich piatich rokoch komunizmu tak veľmi potrebovali. Hrozne som sa mýlil, postupne som prišiel na to, že táto spoločná pravda o minulosti je iba klam, fatamorgána, že v skutočnosti jestvujú len tisíce a tisíce drobných, osobných právd, ako čriepky veľkej pravdy. Odtiaľto pramenil nápad s malým provinčným mestom, drobnými postavami, ktoré v dejinách nikdy nehrali prvé husle, no druhou polovicou 20. storočia prešli každá so svojim osudom – jedni ako obete, iní ako kati, ďalší z režimu získali, a zasa iní ho ledva prežili. Predsavzal som si, že prostredníctvom tohto masového hrobu budú môcť všetky postavy hľadieť na tie tajuplné pozostatky ako do zrkadla, v ktorom uvidia vlastnú tvár, vlastnú minulosť, každý sa bude inak stavať k tragédiám zo starých čias. V príchode argentínskych antropológov do toho malého mestečka, ktorí sami boli zaťažení drámami vlastnej krajiny, som našiel možnosť vyhnúť sa politickým nálepkám pre režimy, možnosť povedať, že vraždenie nevinných ľudí je rovnako hrozné v komunistickej ako aj fašistoidnej verzii. Darmo budeme hovoriť o ľavici a pravici, keď sa dostaneme k politickým zločinom, mučeniu, diktatúre. Tvárou v tvár smrti politická príslušnosť mizne, zostávajú iba naničhodnosť a krutosť vrahov.

* Kam by si sám seba umiestnil v súčasnej rumunskej próze? Ak sa nemýlim, v rumunskej literatúre, medzi takzvanou „Generáciou 2000” jestvujú rôzne tendencie – oneiristická literatúra, literatúra spomínania na detstvo, cyber-punk atď... Kde je tvoje miesto, medzi ktorými autormi, v akej poetike?

– Ľutujem, no na túto otázku nemôžem odpovedať. Nikdy sa mi nepáčilo rozprávať o sebe alebo skúšať definovať môj spôsob písania. To je úlohou a veľkým zadosťučinením pre literárnu kritiku umiestniť spisovateľov do malých škatuliek ako do insektária, a potom ich klasifikovať podľa ríše, rodu a druhu. O svojom písaní môžem povedať jedinú vec, že sa modlím k dobrému Pánu Bohu, aby som neprišiel o radosť z neho. To je všetko.

* Prečo má pavúk v Malíčkoch šestnásť nôh?

– Lebo všetko je možné, lebo literatúra, myslím si, sa nerobí z matematických teorém, z múdrych myšlienok a zovšeobecnení, ale z maličkostí, podrobností, tých najzašlejších detailov, ktorým zjavne chýba akákoľvek dôležitosť. Myslím si, že literatúra je svojím spôsobom iluzionizmus, čaro a za najväčšie uspokojenie hociktorého autora považujem, keď sa mu podarí hoci na päť minút doviesť čitateľa s telom i dušou do sveta svojej knihy, do toho fiktívneho, no i tak veľmi živého univerza románu. Ak je to uveriteľné, harmonizuje to so zvyškom prvkov v diele, tak potom v literatúre môže mať pavúk šestnásť nôh, rastlinka sa môže volať hocijako, hoci taký názov nikto nikdy nepočul a slnko môže v jeden deň vyjsť viackrát. Literatúra znamená nekonečnú slobodu.

Eva Ťapajnová