Rozhovor s talianskou autorkou pre deti Angelou NANETTI

V každej situácii píšme dobré knihy

Rozhovor s talianskou autorkou pre deti Angelou NANETTI

Angela Nanetti (1942) pochádza z mestečka Burdio, na univerzite v Bologni vyštudovala stredovekú históriu. Pôsobila ako stredoškolská učiteľka v Pescare, v 80. rokoch spolupracovala s Talianskym encyklopedickým inštitútom a s vydavateľstvom Mursia a aktívne sa podieľala na mnohých didaktických projektoch. Debutovala krátkym románom Albertove zápisky (Le memorie di Adalberto, 1984), v ktorom jemne ironicky opisuje problémy mladých ľudí prechádzajúcich citlivým obdobím puberty. Nasledujúci rok zaň dostala svoje literárne ocenenie a preložili ho do mnohých jazykov. Nasledovali ďalšie knihy venované deťom, od  najmladších po adolescentov. Mnohé z nich boli ocenené v Taliansku aj v zahraničí. Od roku 1995 sa venuje len písaniu. Najväčší úspech jej priniesla próza Môj dedko je čerešňa (Mio nonno era un ciliegio), doteraz bola preložená do osemnástich jazykov a ocenená vo finále Jungenliteratur Prize roku 2002. Angella Nanetti je čestnou členkou Národného zväzu spisovateľov Talianska a roku 2003 jej udelili cenu Najlepší autor roka. Žije a pôsobí v Pescare, napísala už vyše dvadsať kníh pre deti. Vo Vydavateľstve Matice slovenskej vyšla na sklonku roka v preklade Daniely Lozanovej jej knižka Môj dedko je čerešňa.

·        Vašu knižku Môj dedko je čerešňa poznajú detskí čitatelia v mnohých krajinách. Už aj slovenské deti si môžu prečítať prekrásny príbeh malého chlapca a jeho rodiny, kde ako v skutočnom živote bojujú šťastie s nešťastím a život so smrťou. Tento príbeh nenecháva ľahostajných ani dospelých, oživuje spomienky na detstvo. Aké bolo to vaše?

– Moje detstvo boli predovšetkým povinnosti a zodpovednosť. Bolo nás sedem súrodencov a ja som bola najstaršia. Naša rodina bola veľká a súdržná. Keď nám starká z mamičkinej strany rozprávala rozprávky, ujovia a tety, sesternice, a bratranci, boli neraz ich hrdinami, a tak sme boli, aj prostredníctvo rozprávok stále spolu. Pre mňa osobne bol najdôležitejší vzťah k mojej krstnej mame a jej manželovi. Jednoduchí dedinskí ľudia. Ona profesionálna a vynikajúca kuchárka, on obuvník. Od malička som navštevovala ich skromný dom a prežila som s nimi najkrajšie chvíle môjho detstva. Knihu som venovala práve im, pretože keď som si predstavila dedka Ottaviana a babku Teodolindu, cítila som, že to boli oni, aj keď sa v skutočnosti líšili od hrdinov knihy (slobodný a „rebelujúci“ dedko sa napríklad viac podobá na mňa.) Istá analógia tu predsa len je, on vysoký a chudý, ona nízka a tučná. Pri vykresľovaní vzťahu chlapca a jeho starkých na vidieku boli rozhodujúce  moje zážitky z detstva.

·        Vašich knihy sú plné poézie a nehy. Hovoria o svete, ktorý je detsky slobodný, ale aj prirodzene ľudský, deti sa v ňom nehanbia za to, že sú slušné a láskavé, ani za to, že majú strach... Detstvo dnešných detí je iné, akoby niečo strácalo, nemyslíte?

– Áno, som presvedčená, že dnes deti prichádzajú o podstatnú časť detstva, pretože ich pripravujeme o slobodu pri hre, obmedzujeme ich fantáziu a predstavivosť, ich kontakt s prírodou, skrátka nedávame im šancu prežívať svoje zážitky bez kontroly, bez vplyvu a rozhodovania dospelých. Deti sú predčasne „dospelé“, a to, žiaľ, znamená aj vystavené vplyvom vzorov neadekvátnym ich veku.  

·        Vaši detskí hrdinovia vedia lietať, zhovárajú sa s rastlinami a  zvieratkami. Aký máte vzťah ku klasickým rozprávkam ?

– Prvky fantastiky v rozprávkach veľmi nevyužívam, dávam prednosť realistickým príbehom, aj keď v niektorým mojich knihách, napríklad aj v Môj dedko je čerešňa, som sa zľahka dotkla aj „krídel fantázie“. Uvedomujem si, že jej cesty nás dokážu zaviesť všade a majú najrôznejšiu podobu. Aký je môj vzťah ku klasickým rozprávkam? Patria k detstvu a sú jeho najdôležitejšou súčasťou.

* Príbehová próza o súčasných deťoch je na Slovensku v posledných rokoch skôr menšinovým žánrom. Aká je situácia v talianskej literatúre pre deti?

– Vplyv anglosaskej a najmä tzv. fantasy literarúry je aj v Taliansku veľmi silný a deformuje aj náš knižný trh. Vydavatelia ju vyhľadávali, mnohí prekladatelia s viac-menej dobrými výsledkami prekladali, a propagovali, ale vo všeobecnosti priniesla ochudobnenie, a takmer ,,bezfarebnú plošnosť”. Následkom tohto sú mnohí autori často zatláčaní do úzadia a brzdení módou a trhom. Dúfajme však, že  časom dôjde k zlepšeniu. Podľa mňa existuje iba jedno riešenie: buďme sami sebou, v každej situácii píšme dobré knihy.

·        Od roku 1995 sa naplno venujete písaniu kníh pre deti a získali ste mnohé ocenenia. Čo pokladáte vo svojej práci za najväčší úspech?

– Hlavnú odmenu a potešenie nachádzam v písaní a v ohlasoch čitateľov, predovšetkým od detí.

·        Čo prežívate na úspešnom konci, po napísaní knihy, radosť, spokojnosť alebo pocit víťazstva?

– Radosť, uspokojenie, ale aj úžas a prekvapenie. Prekvapilo ma napríklad, ako kniha Môj dedko je čerešňa dokázala citlivo osloviť deti a dospelých aj v krajinách s odlišnou kultúrou. Japonská prekladateľka mi napísala: ,,Vy ste budhistka? Ako je možné, že sta sa tak dokázali priblížiť nášmu svetu?“ V knihe som sa snažila nájsť odpovede na otázky týkajúce sa ,,ľudských strát a bolestí”, čiže smrti. Dospelí ich často nedokážu nájsť a sprostredkovať deťom, radšej odpovede odkladajú a vyhýbajú sa im. Nehľadala som pomoc v náboženstve, chcela som, aby boli blízke všetkým, ako sa vraví, vo všetkých kútoch sveta. Prirodzene, sú to ,,moje odpovede”, ale mala som a mám veľkú radosť, že som ich našla, a že som odpovedala aj za iných.  

·        Slovenská knižná ilustrácia je známa aj v zahraničí, vlani sa uskutočnil už 21. ročník Bienále ilustrácií Bratislava. Mali ste možnosť spoznať našu knižnú tvorbu?

– Je mi ľúto, ale nepoznám slovenských spisovateľov, ani ilustrátorov, mám iba všeobecné informácie o tom, že u vás majú ilustrácie  tradíciu a vysoké medzinárodné renomé.

·        Aj do detského sveta prenikajú problémy, ktoré zneisťujú bezpečný kruh rodiny, otriasajú citovými istotami dieťaťa. Má podľa vášho názoru literatúra ešte stále takú liečivú silu, akú v nej hľadali predchádzajúce generácie?

– Nemyslím si, že literatúra musí mať presne stanovené úlohy a ciele, ani tá pre mladých alebo najmladších čitateľov. Myslím si však, že keď píšeme literatúru pre nich, musíme písať knihy pekné, plné dôležitých a živých príbehov, nie známe, vopred poskladané a banálne historky. Mali by to byť príbehy náročné, tvrdé, ale pravdivé, s morálnym posolstvom. Ak k nám nesie kniha dôležitý odkaz, nájdeme ho.

Otázky pripravili Magda Baloghová a Daniela Lozanová