Rozhovor s ukrajinským spisovateľom žijúcim na Slovensku Júliusom Paňkom

Úľava nad prázdnymi taniermi

Rozhovor s ukrajinským spisovateľom žijúcim na Slovensku Júliusom Paňkom

Július Paňko (1951) ukončil roku 1973 Pedagogickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Učiteľskému poslaniu sa venuje v kraji pod Duklou. Svoje prvé poviedky publikoval v ukrajinských periodikách na Slovensku. Debutoval roku 1990 zbierkou poviedok v ukrajinčine Na hory, na lesy, na skaly (Na hory, na lisy, na skeli). Je autorom  kníh Kúpeľné testy  (Kurortni testy, 1999), (Ne)obmedzené možnosti –  (Ne)obmeženi možlyvosti (2003). V roku 2006 vydáva novelu Levoška, ktorá o dva roky neskôr vychádza v slovenskom preklade Márie Paňkovej-Hankovskej vo Vydavateľstve Slovart.

* Po prečítaní novely Levoška mi zišlo na um, že nikdy v žiadnej spoločnosti nebudú šťastní všetci. Šancu na dôstojný život ale musí mať každý. Hodnotový rebríček vašich postáv bol ale iný, než sa v spoločnosti oficiálne tradovalo.

– Treba brať na zreteľ, že postavy novely žili v povojnovom období, predtým prežili roky hospodárskej krízy. Pentelevičova rodina neputovala za lepšími životnými podmienkami, ale hľadala podmienky na prežitie. Vojna nespôsobila ľuďom v tomto kraji iba majetkovú ujmu, ale prežitá hrôza, preliata krv, potkýnanie o hromady mŕtvol, ktoré po vojne bolo treba (aj vidlami) nakladať na povozy, aby bolo miesto pre živých, tým všetkým utrpela zakorenená bohabojnosť ľudí. Prišlo na rad aj nevyslovené prehodnocovanie zmyslu života. Aj Bočkarovo správanie, ktorému chradla manželka s vojnovými črepinami v tele, sa môže do určitej miery pripísať vojne. Vojna jej odobrala ženskú silu, a jeho slabnúci zrak mu neumožňoval hľadieť na svet s perspektívou.

* Zaujímajú vás jednoduchí ľudia, neraz akoby predurčení na to, aby si nakoniec neporozumeli.

– Možno to neporozumenie sa javí len pre vonkajší svet, ktorý je svojimi normami, dogmami tvrdý pre tých, ktorí ich porušia. Veď Levoška bola do určitej miery akceptovaná v dome svojho otca, hoci nie v postavení dcéry – ale to Bočkarovi a potom aj jeho synovi Andrejovi stačilo na uľahčenie svedomia. A či Levoška po rokoch nenašla v Baške mamu?

* Búranie vzťahov medzi človekom a okolitým svetom sa nezastavilo. Pokračuje. Človek sa uzatvára do svojho „ja“. Čím by mohli byť podnetné medziľudské vzťahy za čias Levošky pre súčasníka?

– Je to nastavenie pomyselného zrkadla, ale nielen ľuďom z kraja Levošky. To zrkadlo je aktuálne aj v dnešnom migrujúcom svete: ľudia odchádzali, odchádzajú a budú odchádzať do sveta z rôznych pohnútok. Chceme, aby sa k nám vo svete správali ako k rovnocenným ľuďom, a nie ako k ľuďom druhej kategórie, aby si nás vážili. Preto aj tu platí: správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe. Nemyslím si, že novela by moralizovala, ale  vytvorenými obrazmi ukazujem správanie k tým, ktorí sa môžu ťažko brániť – a čitateľ nech si to sám vyhodnotí.

*Americký spisovateľ arménskeho pôvodu William Saroyan kedysi napísal, že preňho ako rozprávača je len jediný príbeh – človek. Kde ste vy ako rozprávač a kde je vaša postava (Levoška)?

– Najskôr, na počiatku 90. rokov, som napísal poviedku o Baške. Hluchonemej Baške sa na počudovanie celého okolia narodilo zdravé dieťatko Levoška. Bolo mi naznačené, že to je nedopovedaný príbeh. Jasne, že to bolo nedopovedané, lebo Levoška vyrastala v zvláštnych rodinných pomeroch, ktoré do značnej miery ovplyvňovali jej začlenenie sa do vonkajšieho sveta. Cez Levoškin detský svet som priblížil „históriu“ tejto rodiny. Podľa tureckého spisovateľa Orhana Pamuka, nositeľa Nobelovej ceny, dobrá literatúra stojí na talente spisovateľa vedieť porozprávať svoj príbeh ako príbehy iných a príbehy iných ako svoj príbeh.

* Ernest Hemingway o jednej zo svojich poviedok povedal: „... poviedka sa písala sama a mal som čo robiť, aby som s ňou udržal krok.“ Ako sa písala Levoška?

– Novela sa nepísala sama, ale provokovala, ponúkala sa k napísaniu. Musel som byť v strehu, aby som čo najviac držal na uzde rozprávača, aby zostal nestranný, aby rozprávanie neskĺzlo do vulgárnosti v prostredí, kde sa servítka nedáva pred ústa, vlastne kde servítky vôbec nepoznajú.

* V novele neidealizujete dedinu, ale predsa, aká je podľa vás sedliacka duša? Čím je príťažlivá, čím odpudzuje? V Levoške píšete: „Čudní sú tí dedinčania“ (str.58). Čím sú takí čudní?

– Keby Levoška bola písaná v čase, keď žili jej hrdinovia, určite by som túto vetu nenapísal. Bola by zbytočná. Túto vetu  použil rozprávač, aby dnešný čitateľ spozornel, že dnes sa taký filantropický nezištný čin už veľmi „nenosí“. Vtedy ľudia nepotrebovali kampane, charity, výzvy na poskytnutie pomoci tomu, kto je v núdzi, niekedy vystačilo aj skromné velebenie „bohumilý človek“. Pred očami mám prípad, keď v zime vošiel do dediny celkom cudzí pohorelec s prázdnymi saňami ťahanými uzimenými, vychudnutými koníkmi – onedlho odchádzal s vrchovato naloženými saňami, či už senom alebo slamou. Vtedajší tuláci (dnes by to boli bezdomovci) Andrej Pisanskij, Mižo z Rivnoho, Vasiľ z Cigly, Vasiľ z Bugli mali nocľahy zabezpečené v chalupe, ktorú si vybrali...

* „História Pentelevičovcov – to je história mojej dediny,“ tvrdí rozprávač Jurko Loziňak. Keď nazriete do každého domu, máte pred sebou vždy iný, takpovediac hotový román. Čo bude nasledovať po novele?

– Neviem, či je to vekom, či to spôsobuje „chémia“ mojej hlavy, ale som v zajatí vlastných spomienok na detstvo. Malo by z toho niečo vzísť v širšom rozsahu – až sa toho obávam, či sa mi podarí dať tomu náležitý náboj. Sem-tam „odskakujem zo zajatia“ nejakými poviedkami.

* Človek pred sebou neutečie. Načo vymýšľať nové literárne teritória, keď každý z nás má svoje rodisko, s ktorým je bezprostredne spätý. Podobá sa literárna Končava vášmu rodisku – Dlhoni?

 – Podobá sa, ale nie je s ňou totožná, lebo literárna Pentelevičova rodina nie je totožná so skutočnou rodinou, ktorá prišla z poľského pohraničia na slovenskú stranu Beskýd. Aj iné postavy sú fiktívne a osud niektorých literárnych postáv sa zavŕšil  inak ako v skutočnosti.

* „Dedina sa v takomto prípade správa neúprosne. Rodové zväzky, staré hriechy držia dedinu pokope. Členovia spoločnosti sa budú medzi sebou hádať, biť, zabíjať, milovať, cudzoložiť, ale to si chcú vyriešiť len medzi sebou, nepotrebujú vonkajších arbitrov.“ Nie sú to z pohľadu dneška len ilúzie o nepísaných zákonoch dediny?

 – Možno sa to tak javí, lebo sa zmenili pomery, zmenil sa vzťah k pôde, zostal len vlastnícky vzťah k pôde. Pôda bola tými nervovými synapsiami medzi dedinčanmi, medzi jednotlivými rodinami. Dnes pôda pre dedinčana nepredstavuje živiteľku, nespája ho so susedmi, nevstupuje cez ňu do každodenných vzťahov. Dnešný dedinčan sa skôr paradoxne izoluje vysokými múrmi okolo obydlia v čase, keď sa búrajú hranice.

* Zmenilo sa niečo v ľudskom správaní?

– Ani nie. Slabý, cudzí to má na svete ťažké aj dnes. Darwinova teória „úraduje“.

* Kritika už stihla poznamenať, že príbeh obce a príbeh Levošky je plný akejsi tvrdej i vrodenej humanity. „Ešte šťastie, že hluchonemí skoro zabúdali. Ťažko by im bolo niesť všetky tie krivdy.“ Je tento príbeh aj akýmsi varovaním pred ľudskou ľahostajnosťou?  

– Prenášať sa cez krivdy, uľahčuje človeku život. Ale zabúdať na krivdy, tým sa človek  vystavuje riziku uvedenému v otázke.

* Umberto Eco tvrdí, že píše sa len pre čitateľa. Je nešťastný a zúfalý ten, kto nevie osloviť budúceho čitateľa. Poznáte dobre svojho čitateľa?

– Skôr viem, pre koho som nič nenapísal – pre detského čitateľa. Mojím čitateľom by mohol byť človek, ktorého zaujíma príbeh zahrňujúci problémy morálky, medziľudských vzťahov, a dokáže sa cez príbeh poohliadnuť do minulosti a zamyslieť sa nad  prítomnosťou a budúcnosťou.

* Dopísaná poviedka či novela. Aký je to pocit? Čo prichádza? Smútok? Úľava?

– Prichádza tŕpnutie ako u gazdinej, ktorá chystá jedlo pre hosti: solí, korení, dochucuje, až sa jej chute domotajú, že nie je schopná určiť, či nie je presolené, prekorenené... a tŕpne. Úľava prichádza, keď zbiera prázdne taniere...

     Ivan Jackanin