Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Slovart pôsobí v našej knižnej kultúre a svojou produkciou ju významne ovplyvňuje už 20 rokov. Za toto obdobie vyrástla celá generácia čitateľov, ktorým vydavateľstvo ponúka tituly od najnižšieho veku až po najrozmanitejšie záujmy bez vekového obmedzenia. Od roku 1994 prostredníctvom dcérskej spoločnosti Nakladatelství Slovart v Prahe je rovnako súčasťou českej knižnej kultúry. Od roku 1995 začalo vydávať knihy aj v poľštine, viaceré publikácie vydáva v angličtine alebo dvojjazyčne, prípadne vo viacerých jazykových mutáciách a šíri ich v zahraničí. Za 20 rokov svoje existencie prinieslo na knižný trh vyše 5, 5 milióna kusov kníh. Celých 20 rokov vedie vydavateľský tím riaditeľ a majiteľ Vydavateľstva Slovart Juraj HEGER.
• Veľmi zovšeobecnenou bilanciou dvadsaťročnej činnosti vášho vydavateľstva je úspech. Podľa čoho vytvárate edičné portfólio?
– Určite sme na začiatku nemali nejakú dopodrobna prepočítanú stratégiu. Pri knihách totiž platí, že keď si človek niečo dopodrobna skalkuluje, tak mu vyjde, že to nemá vydávať. Pri knihách človek vopred nevie, čo to všetko prinesie. U nás pracujú ľudia, ktorí majú radi knižky, aj sám ich mám rád, tak si vyberáme podľa toho, čo pokladáme za dobré a, samozrejme, že pritom ešte uvažujeme aj o tom, čo si kúpi niekto iný.
• Ako ste knihami z vášho vydavateľstva ovplyvnili čitateľov, líšia sa súčasní čitatelia od tých pred 20 rokmi, keď ste začínali?
– Neviem to takto porovnávať, pretože pred 20 rokmi sme do veľkej miery vydávali úplne iné knihy ako dnes. Ak dnes vydávame Meira Shaleva, izraelského autora, tak ho neviem porovnať s ničím, čo bolo pred 20 rokmi. Nazdávam sa, že pre literatúru je stále ten istý čitateľ, nemeniaci sa. V súvislosti s čítaním môže ísť skôr o problém demografický, je dokázané, že mladšie ročníky čítajú menej. Preto sa snažíme všemožne angažovať v rozličných akciách, ktoré sú určené na podporu detského čítania. Práve v tom vidíme pre nás všetkých, nielen pre Slovart, ale pre celý knižný trh hlavný kameň úrazu a potenciálny problém, ak sa nepodarí pritiahnuť k čítaniu deti do 12 rokov.
• V ktorých akciách na podporu čítania sa angažujete?
– Od Noci s Andersenom až po čitateľský maratón Čítajme si, ktorý sa uskutočnil začiatkom tohto mesiaca. Keďže vydavateľstvo nemá možnosti stretávať sa s konkrétnymi detskými čitateľmi príliš často, preto sa usilujeme spolupracovať na akciách, ktoré robia knižnice priamo s deťmi, alebo s ľuďmi, ktorí vedia najmenších čitateľov ovplyvniť. Takto sme spolupracovali so Slovenskou asociáciou knižníc na Noci s Andersenom, alebo s UNICEF a školami, ktoré organizujú čitateľský maratón. Tam sú presne ľudia, ktorí venujú svoj čas tomu, aby deti priviedli ku knihám, a to sú naši prirodzení spojenci. Občas sa zdá, že nereagujeme na početné žiadosti o všelijaké sponzorské príspevky, pretože nám píše obrovské množstvo knižníc a podobných inštitúcií, že nemajú peniaze, že naše knihy aj kupujú, ale chceli by, aby sme im nejaké výtlačky darovali. Úprimne povedané, nedá sa to, keby sme to začali robiť, tak by sme veľmi rýchlo skrachovali. Takže sme sa rozhodli, že peniaze aj knihy, ktoré môžeme darovať, radšej venujeme do týchto celoplošných aktivít, než by sme v drobnom posielali jednotlivým knižniciam.
• Prispievate aj k šíreniu slovenskej literatúry do zahraničia, ako sa vám darí v tejto oblasti?
– Nemôžem povedať, že by sa nám darilo šíriť slovenskú literatúru v zahraničí, pretože to sa nedarí nikomu. Je to strašne ťažké. Prirovnal by som to k slovenskému filmu. Tým, že sa nenakrúcali slovenské filmy, tak sa vždy čakalo, že jediný film, ktorý sa za rok nakrúti, bude práve ten, čo dostane Oskara. S knihami do zahraničia je to podobné. Celému systému vytýkam len to, že všetci, čo majú podporovať šírenie našej literatúry do zahraničia, nielen oficiálne inštitúcie alebo slovenské inštitúty, ale aj slovakisti na univerzitách v zahraničí, tak všetci hovoria, že keď už má vyjsť jeden preklad, tak nech je to radšej napríklad Pankovčín ako Matkin. Lebo Pankovčín ako „vyššia“ literatúra bude lepšie reprezentovať náš národný intelekt. Paradoxom však je, že keď vyjde v preklade kniha, ktorá nie je veľmi úspešná na danom trhu, tak zase na nejaký čas zavrie dvere pre ďalšie slovenské knihy. Paradoxne preto je veľmi dôležité, aby v zahraničí vychádzali aj slovenské komerčné knihy, aby sa slovenská literatúra nejako etablovala. Potom, keď bude preložených viac našich autorov a čitatelia napríklad v Nemecku si ich knihu kúpia a budú s ňou spokojní – možno len úchytkom sa dozvedia, že sú to Slováci, pretože čitateľovi je v zásade jedno, či je autor Švéd alebo Slovák – , je šanca, že sa dostaneme do povedomia. Situácia je však taká, že je málo nielen slovakistov, ale aj autorov, ktorí sami vedia vyvinúť voči zahraničiu nejakú aktivitu. Som veľmi rád, že sa to podarilo Petrovi Pišťankovi, ktorý je už niekoľko rokov naším autorom. Do veľkej miery vďaka prekladateľovi Petrovi Petrovi, ktorý žije v Kanade, a do istej miery na svoje náklady, na svoje riziko preložil Rivers of Babylon, ponúkol to malému britskému vydavateľovi a presvedčil ho, aby román vydal. Od tohto anglického prekladu sa odvíjajú ďalšie vydania v Turecku aj vo Francúzsku, a máme už aj ďalšie kontrakty – na preklady do srbčiny, slovinčiny, dovedna do 8 jazykov. Takže je to asi najprekladanejší slovenský román za veľa-veľa rokov.
• Vo vydavateľstve sedíme v miestnosti ovešanej diplomami, oceneniami... Máte nejaký recept na úspech?
– Čo je to úspech? Pre mňa je úspech, že robíme to, čo máme radi a že každý mesiac všetci, čo majú za svoju prácu dostať zaplatené, dostanú. To, že sedíme v miestnosti s diplomami, je síce pekné, ale veľmi málo z tých ocenení sa premietlo do niečoho, čo zaplatilo jednu faktúru za elektrinu. Veľmi často oceňované knihy sú tie, čo faktúry neplatia. Hoci sú výnimky, napríklad Filanove knihy, Panta Rhei udeľuje ceny za predaj, teda to je úspech komerčného typu.
Pre mňa je najkrajší moment vymyslieť si knihu, nájsť na ňu správnych autorov, dať jej dokonalú formu, a potom zožať s knihou úspech. To je zhmotnenie vydavateľského remesla.
• Kedy sa vám to podarilo?
– Naša najpredávanejšia pôvodná kniha, ktorú sme takto robili, je Veľká domáca kuchárka. Tú som si naozaj celú vymyslel. To bolo veľmi komerčné uvažovanie o príprave knihy, samozrejme, naplnené dobrými autormi, skvelými fotografiami, vynikajúcou redaktorkou, ktorá k tomu pridala ešte štyri ďalšie poschodia. Takisto detská encyklopédia Naša vlasť vznikla čisto z vydavateľského rozhodnutia. Videli sme, že sa predávajú detské encyklopédie, všetky na trhu boli preložené, takže ste v nich nenašli Tatry alebo Golonku, preto sme vymysleli celú knižku a takisto bola veľmi úspešná.
