Rozhovor so spisovateľkou, literárnou vedkyňou a prekladateľkou Stanislavou CHROBÁKOVOU- REPAR

Namáhavo prisvojovaný dar

Rozhovor so spisovateľkou, literárnou vedkyňou a prekladateľkou Stanislavou CHROBÁKOVOU- REPAR

Stanislava Chrobáková Repar (1960) – je spisovateľka, prekladateľka, literárna kritička, vedkyňa a vydavateľka s dvojitým občianstvom. Od roku 2001 žije v Ľubľane, kde pracuje pre vydavateľstvo a časopis KUD Apokalipsa. S manželom založila a koordinuje projekt Časopis v časopise, ktorý dnes združuje 16 literárnych časopisov z 13 krajín Európy. V rokoch 2007 – 2008 zamestnaná na Piece Institute v Ľubľane vo výskumnom projekte EÚ „Quality in Gender + Equality Policies“ (QUING). Od roku 2010 externe prednáša na univerzite v Novej Gorici. Doteraz vydala 10 kníh poézie, prózy, esejí a vedeckých štúdií v slovenčine aj slovinčine. Z posledných titulov: Nahá v tŕní (2006), Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu (2007) a Slovenka na kvadrat (slovinsky 2009, slovensky 2010). (Spolu)prekladateľka 11 kníh, editorka množstva publikácií, poetka zaradená do viacerých slovenských aj slovinských antológií. Nositeľka Ceny OSS (2003) a Prémie Alexandra Matušku (1995) za literatúru a literárnu kritiku.

* Pôvodne ste vyštudovali filozofiu a estetiku, prečo ste sa preorientovali na literatúru? Ako vám pomáha interdisciplinárnosť pri práci s literárnymi textami?

– Literatúre som sa venovala oveľa skôr ako filozofii a estetike, samozrejme – tvorivo, nie vedecky. Bola som dokonca laureátka viacerých detských súťaží. Takže literatúra ako detská láska... O niečo neskôr som sa prihlásila na scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU, ale neuspela som; čerstvých maturantov takmer neprijímali. Načo som sa pomerne rýchlo preorientovala na filozofiu. Zdalo sa mi, že filozofia je pre literatúru a myslenie o literatúre dosť podstatná, zrejme ma presvedčila aj kombinácia s estetikou. Moja intuícia sa neskôr ukázala dosť presná. Po absolvovaní FF UK som sa vrátila k literatúre už aj cez svoje vedecké nasmerovanie. Veľa som publikovala a po novembri 1989 ma prijali na doktorandské štúdium na SAV v odbore literárna veda. Dnes by bol takýto „preskok“ nemysliteľný... hoci literárna veda išla v poslednom polstoročí výrazne interdisciplinárnym smerom. Metodologický pluralizmus je samozrejmosťou, vedci začínajú hovoriť o nevyhnutnom eklekticizme – produktívnom skĺbení výdobytkov rozličných prístupov. Bez znalostí z oblasti neklasickej lingvistiky, filozofie, estetiky, semiotiky, (kultúrnej a historickej) antropológie, teórie diskurzu či aspoň okrajového sledovania kultúrnych – teda aj rodových – štúdií, sa dnes ďaleko nedostanete.

* Vo vašich textoch, tak umeleckých, ako aj odborných, je okrem iného prítomná aj stopa feminizmov. Ako sa utváralo vaše feministické presvedčenie a ako pokračuje?

– Utváralo sa pomaly, v čase, keď som už mala za sebou určité skúsenosti, pracovné aj životné, a nepochybne súviselo najmä s mojou „citlivosťou na skryté významy“. Človek si v istom okamihu uvedomí, odkiaľ prichádzajú opakujúce sa impulzy v jeho živote. V každom prípade sa mnohé zážitky prekonfigurujú v novom kľúči, ktorý vám umožní vyrásť, jednoducho, nájsť samého/samu seba. Napriek „kurióznym mapám“ mojich oficiálnych školení, ktoré poznačila ideológia a pomery minulého režimu, viackrát v živote sa na mňa usmialo šťastie – aj keď vždy spojené s novými, nie jednoduchými výzvami. Napríklad etablujúci sa Aspekt mi v istej chvíli ponúkol podnety na premýšľanie, vlastne akési záchytné body, v ktorých sa odzrkadľoval aj môj, tak profesionálny, ako osobný príbeh. Nemôžem povedať, že som všetko prijímala bezproblémovo. Otvorila sa však predo mnou možnosť výberu, ktorá je pre ženu v patriarchálnej spoločnosti skôr fiktívna než reálna. Feministická a širšie – rodová problematika sa mi otvára čoraz viac... Feminizmy totiž nie sú iba o oslobodení (sa) žien zo zveráka patriarchálnych vzťahov, ale aj o nespravodlivých hierarchizáciách západnej, teda našej civilizácie a pokusoch o ich prekonanie. Pre mňa je tento odkaz veľmi zrozumiteľný a inšpirujúci. Tí, ktorí si pred ním zatvárajú oči, vlastne prejavujú zníženú mieru (seba)reflexie a zvýšené osobnostné manko. Napriek tomu, že ich spoločnosť často nekriticky prijíma ako „silných“ mužov a „silné“ ženy.

* Nakoľko sa vaše práce vyznačujú prekračovaním (viacerých druhov) polarít? Vnímate reflexiu vašej práce ako adekvátnu a kompetentnú?

– Dôležité je, kde človek vidí „polarity“ a čo si pod nimi predstavuje. Báseň je už svojou komplexnou povahou a významovým pohybom ich prekračovaním alebo prekonávaním. Na to upozorňoval už Eliot, hovoril o „zlučovaní disparátnych skúseností“ v básni. To isté platí aj o umeleckej próze, pravda, prostriedky dosahovania zmieneného účinku sú tu iné. Už sama umelecká tvorba je vyjadrením postoja smerujúceho proti neproduktívnym polaritám. Naopak, populárna kultúra im rada a účelovo podlieha. Nielen lekcie z postštrukturalizmu, ale aj život nás učí, že fixovanie polarizovaných protirečení, nezmieriteľnosť krajností či nepriechodnosť až absencia dialógu, ktorá s tým súvisí, je najčastejšie výsledkom strnulých mocenských matríc, skrytého teleologizmu v úzadí, cieleného zachovávania status quo, obrátenia sa chrbtom k životu. Povedané barthesovsky: život je textom našej (mojej) permanentnej individuácie – a v tom je aj naša sloboda. Iné je, ako pri tom narábať s jazykom v užšom zmysle. Jazyk je vybudovaný systémom binárnych opozícií a je vzrušujúce sledovať, kam nás (pre)pustí a kam už nie, kde sa teda začína a kde končí naša jedinečná „životná“ misia, napríklad v básnickej reči. Potenciály jazyka (aj v jeho neverbalizovanej významovej zložke) sú pre nás vždy znova tajomstvom, ktoré zahŕňa aj nás samých. Preto je tvorba, ktorá prekračuje zaužívané výrazové postupy a neobmedzuje sa len na opisnosť a inštrumentáciu, taká sugestívna. Isteže by som privítala viac hlbších a kompetentnejších reflexií svojich prác – monografií aj beletristických knižiek. Ale na tom sme asi všetci rovnako... Zopár ich bolo, hoci vo všeobecnosti prevláda mlčanie. Iba ťažko možno hovoriť o zrkadliacom či dokonca partnerskom literárnokritickom prostredí na Slovensku. Je to však širší problém.

* Žijete v Slovinsku, ako vnímate tamojšiu životnú a pracovnú situáciu? Ocenil by som porovnanie so Slovenskom...

– Všeličo o tom odhaľuje moja dvojjazyčne pripravená kniha „pohľadníc zo Slovinska“, ktorá vlani vyšla v Slovinsku a tento rok by mala vyjsť aj na Slovensku. Telegraficky: na začiatku bol sobáš a po ňom nasledovala „tá veľká zmena“, ktorá nás s manželom – ako sa vzápätí ukázalo – zastihla obidvoch nepripravených. Život v Slovinsku mi veľa dal aj veľa vzal, ťažko posudzovať, čoho bolo viac... a možno je to predčasné. Tých deväť rokov ubehlo ako voda, v obrovskom všestrannom nasadení. Poznačilo ich však more zbytočných byrokratických prekážok a prieťahov a dalo by sa povedať, že až teraz sa moja situácia v Slovinsku relatívne stabilizovala – ak je to vôbec to správne slovo. Niečo možno pripísať na vrub doby, no veľká časť problémov súvisela a stále súvisí s mojou pozíciou imigrantky v národnostne vysoko integrovanej a pomerne konzervatívnej slovinskej spoločnosti. Postoj slovenských úradov sa pre zmenu vyznačoval vysokou mierou (pseudo)liberálnej ľahostajnosti... takže som si veľmi nepomohla. Celkovo ma však situácia vybičovala k abnormálnemu pracovnému vypätiu a tiež (seba)vzdelávaniu. Po dopísaní Slovenky na dvakrát som si ale povedala, že k týmto témam sa už nebudem a nechcem vracať. Oslabujú ma, nech sa na to pozriem z ktorejkoľvek strany – slovinskej alebo slovenskej. Potrebujem sa zamestnať niečím iným, ušľachtilejším... Doris Lessingová si vo svojom autobiografickom románe Vo vlastnej koži položila otázku: Ako viem, že to, čo si pamätám, je dôležitejšie ako to, čo si nepamätám? Áno, skryté vrstvy prežívania a pamäti za fasádou regulovaných vonkajších vzťahov sa mi dnes vidia oveľa dôležitejšie. Aj v knižke vytvárajú svetlejší kontrapunkt k vyčerpávajúcej skúsenosti s údelom – nielen intelektuálnej – migrantky.

* Máte svoju „vlastnú izbu“ (samozrejme, nielen v priestorovom zmysle)? Ako ju vnímate?

– Nazdávam sa, že ju má každý, kto píše autentickú literatúru a rozvíja vlastnú predstavu myslenia o literatúre. Peter Zajac si pri pomenovaní mojej „dvojitej cesty“ vypomohol termínom Zdeňka Mathausera „paralelná kontemplácia“. V zmysle vírivého, asociatívneho pohybovania medzi literárnym textom (svetom textu) na jednej strane a reflexiou (metasvetmi) na druhej. Kreatívne prepojenie umeleckej a vedeckej „licencie“ by už dnes naozaj nemalo predstavovať problém. Prispieva ku kontinuálnemu zvýznamňovaniu sveta – rozkvitaniu izby – prostredníctvom vzájomných zrkadlení, tlmočení a prerastaní rozličných diskurzivít. Hoci k tomu sa možno dostať aj iným spôsobom. Napríklad pomocou kultúrnej archeológie, performatívnych jazykových laboratórií, intertextových archívov... ale tiež zmnožovaním a prerastaním našich „životných svetov“. Netrpím teda na nejaký scientizmus... V mojom prípade môže predstavovať určitý problém skôr „vlastná izba“ v jazyku, nepokúšam sa však svoju situáciu systematizovať. Uspokojujem sa s predstavou intenzívneho rozohrávania, preskúšavania tradičnej hranice medzi originálom a autorským prekladom... alebo pôvodným a odvodeným originálom... alebo dvoma jazykovými modifikáciami jedného, totiž môjho originálu. Tak ako sa mi v Slovinsku vzďaľuje príjemný pocit bezpečia v materčine, tak moja tvorba vďaka druhému, „pribranému“ jazyku získava netušené dimenzie. Nejde však o rýchlo nadobudnutý, ale skôr namáhavo prisvojovaný dar – od života do života.

* Čo vás dokáže nadchnúť a čo, naopak, rozladiť?

– Okrem „konkrétneho druhého“, ako by povedali feministky, s ktorým sa dokážem stretnúť na rovnakom leveli (nie je toho veľa), ma čoraz viac nadchýna príroda – nezdevastovaná. Tá zdevastovaná, napríklad borovicové lesy na Záhorí, ma naopak privádza do zúrivosti. Okolo Malaciek musím jazdiť so zatvorenými očami... Ako vždy ma rozlaďuje hlúposť a kruto vynaliezavá nekonečnosť jej prejavov. Takže vďaka tejto svojej vlastnosti chodím po svete dosť rozladená... no, povedzme že interaktívne rozštelovaná.

* Ako hodnotíte úroveň súčasnej kultúrnej (časopiseckej, literárnokritickej...) situácie na Slovensku? V čom je jej špecifickosť a možný medzinárodný prínos?

– Z môjho pohľadu je to situácia zbytočne vyčerpávajúca a neplodná. Infraštruktúra v literatúre je na hranici (seba)obnovovania... Mali by sme si dôslednejšie uvedomiť, že kultúrny a intelektuálny úpadok, s ktorým sa stretávame po novembri ´89, je pohľadom do našej vlastnej tváre. V Slovinsku to nie je až také dramatické, predsa len tam mali inú východiskovú pozíciu. Trendy sú však, bohužiaľ, rovnaké. Nezatracujem všetko do radu, ale aj to, čo by bolo treba pochváliť, stojí na entuziazme, zaťatosti alebo doslova zotročení nemnohých. Špecifickosť Slovenska je v inercii a nepoučiteľnosti, a to nie je práve najlepší vývozný artikel. A tiež v spupnosti mocných, čo je naopak veľmi chytľavá choroba. Radi sa venujeme zástupným problémom, ešte radšej svojim zakrpateným egám, a pod nosom nám hynú celé kultúrne „ekotopy“ s nenahraditeľnými hodnotami či genealógiou. Jednoducho ich (už) nevidíme. Čiastočne nás (ešte) zachraňujú internetové diaľnice a životaschopnosť hŕstky „presvedčených“, ale ľudská dôstojnosť aj profesionálna kompetentnosť tu príliš často dostávajú na frak. Situáciu teda vnímam ako perverzne prekrútenú – reprezentácie zaostávajú za potenciálmi prostredia a to je stav, ktorý obvykle usvedčuje inštitúcie zo zlých kultúrnych politík a praxí. Bez celospoločenskej diskusie a nespolitizovanej politiky médií s tým však nepohneme.

* Na čom momentálne pracujete?

– Práve som dokončila prácu na macedónskom číslo Romboidu a na tematickom trojčísle nášho časopisu Apokalipsa, ktoré je zamerané na autobiografické (ženské) písanie a autobiografickú literárnu kritiku. Ukončila som tiež odbornú spoluprácu pri prekladaní knihy Pavla Baršu Panství člověka a touha ženy; feminismus mezi psychoanalýzou a poststrukturalismem do slovinčiny. Uzavrela som dva svoje rukopisy: básnickú zbierku v slovinčine a Slovenku na dvakrát v slovenčine. Dávam dohromady rukopis rozhovorov, predovšetkým so spisovateľmi a literárnymi vedcami, ktoré som v 90. rokoch publikovala v slovenských periodikách. Do slovenčiny prekladám „nevinnú“ novelu Bredy Smolnikar, za ktorú bola autorka osem rokov šikanovaná slovinskými justičnými orgánmi (!), a pripravujem sa na kurz prednášok z metodológie literárneho výskumu na univerzite v Novej Gorici. Okrem toho nás vo vydavateľstve čaká náročný rok. Ľubľana je tento rok svetové hlavné mesto knihy (UNESCO) a náš medzinárodný projekt Časopis v časopise pri tom nemôže chýbať. Edične ešte pripravujem predstavenie slovenskej literatúry v Čechách a v Macedónsku a čaká ma redigovanie zborníka z medzinárodného sympózia Filozofia v opustenom svete, ktoré sme organizovali vlani na Krase. V dlhodobejšom horizonte by som rada preložila básne Srečka Kosovela, ktorý sa síce dožil iba 22 rokov (zomrel v roku 1926), jeho avantgardne modernistická poézia však vykazuje stopy geniálnosti. Slovinskí čitatelia ho milujú a kritici uctievajú, takmer ako svojho básnického maskota. Momentálne hľadám na Slovensku vhodného vydavateľa...

Derek Rebro