Vyhľadávanie
V rámci podujatí Mesiaca česko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti sa 20. októbra 2004 v Slovenskom inštitúte v Prahe konal odborný seminár a umelecký program k storočnici slovenského básnika Laca Novomeského. Spoluorganizátorom seminára bolo Literárne informačné centrum.
Seminár k 100. výročiu narodenia básnika, publicistu, politika a významného organizátora povojnového kultúrneho života na Slovensku sme nazvali Otvorené okná poézie Laca Novomeského. Pozvali sme naň českých a slovenských literárnych vedcov, kritikov a pamätníkov jeho vynúteného pražského pobytu po prepustení z komunistického väzenia. Zúčastnila sa na ňom aj dcéra Ladislava Novomeského Elena Bútorová-Novomeská. Seminár otvorila riaditeľka Slovenského inštitútu Ľubica Krénová, úvodné slovo predniesol riaditeľ Literárneho informačného centra, literárny kritik Alexander Halvoník.
„Ladislav Novomeský bol nesporne jednou z najcharizmatickejších osobností slovenskej literatúry 20. storočia, ale bol rovnako aj charizmatickým tvorcom slovenských moderných dejín,“ povedal vo svojom úvodnom slove A. Halvoník. Ďalej uviedol, že nie náhodou sa odborný seminár koná práve v Prahe, lebo práve toto magické mesto sa od roku 1929 stalo na desať rokov „domovom slovenského chlapca, ktorého pieseň síce nezmenila svet, ale tu písal svoje najbytostnejšie básne, aby napokon musel napísať aj svoje slávne Nelúčenie. A tu sa naplnila paradoxná symbolika jeho života, keď si päť rokov odsedel vo väzniciach, okrem iných i v pražskom Pankráci, aby napokon ďalších sedem rokov prežil v Památníku národního písemníctví“.
Práve rokom prežitým v Památniku venovali na seminári svoje vystúpenia českí literárni kritici PhDr. Zdeněk Eis, CSc., a prof. PhDr. Zdeněk Kirschner. Práve v oddelení Z. Kirschnera, dnes prorektora AMU v Prahe, začal Novomeský po prepustení z väzenia pracovať. „Mohol tam fyzicky byť, ale nesmel existovať ako básnik,“ povedal vo svojej spomienke Z. Kirschner. Napriek tomu ho jeho kolegovia považovali za veľkého básnika a správali sa k nemu – hoci služobne stojacemu na najnižšom stupni (technicky zabezpečoval rôzne výstavky) – s úctou a rešpektom. Z. Eis sa rovnako zoznámil s Novomeským v Památniku. Na jeho otázku, či písal básne aj počas väzenia, Novomeský povedal, že tam napísal okolo 4 000 veršov, no keďže bola núdza o papieriky na balenie cigariet, so spoluväzňami väčšinu tých veršov vyfajčili. Kontakty Z. Eisa s Lacom Novomeským pokračovali aj v šesťdesiatych rokoch, keď sa Eis stal redaktorom českého literárneho mesačníka Plamen a podarilo sa mu presadiť publikovanie niektorých starších Novomeského básní. Naposledy sa stretli počas dovolenky v Budmericiach v auguste 1968 a práve Eis mu prišiel skoro ráno 21. augusta oznámiť, že Československo je okupované.
Na seminári ďalej odzneli literárnovedne a literárnokriticky zamerané referáty: doc. PhDr. Martin Kučera, CSc.: Ladislav Novomeský: Dialektika poesie a života (Pokus o hermeneutickou interpretaci pozdní tvorby), prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.: Poézia ako ústretové slovo (O poetike Novomeského Nedele a Romboidu, o zbierke Stamodtiaľ a iné a o cykle Dom, kde žijem), doc. PhDr. Mária Bátorová, CSc.: Stratený refrén našej rozrušenej drámy (Poézia Laca Novomeského v rokoch druhej svetovej vojny), PhDr. Peter Valček, PhD.: Novomeského Nelúčenie (Občianska vízia a básnické gesto). Záverečným príspevkom seminára bola písomná spomienka básnika Milana Rúfusa Pamätník z Památnika, ktorá je zaujímavou a citlivou spomienkou na stretnutie vtedajšieho vysokoškolského pedagóga a jeho študentov s L. Novomeským v čase, keď tu pracoval (text v plnom znení pripájame nižšie). Súčasťou seminára bola aj diskusia k jednotlivým referátom, ktorá potvrdila, že Novomeského dielo zostáva stále otvorené novým interpretáciách a že mnohé z polôh jeho poézie zostali zakryté nánosom dobových interpretácií. Všetky príspevky z podnetného odborného podujatia vyjdú v knižnej podobe, bude sa môcť s nimi zoznámiť aj širšia odborná verejnosť a stanú sa tak zdrojom nového poznávania Novomeského básnického diela.
Na odborný seminár nadviazal popoludní umelecký program pod názvom Laco Novomeský – básnik tichej avantgardy. Podľa scenára literárneho kritika a básnika Radoslava Matejova v interpretácii slovenských a českých hercov Márie Kráľovičovej, Richarda Stankeho, Romana Pomajba, Jany Štepánkovej, Jana Langmajera a s klavírnym sprievodom tu zazneli Novomeského verše (do češtiny ich preložil Martin Kučera). Skvelé interpretácie popredných divadelných umelcov potvrdili silu Novomeského básnického slova a vyvolali silný ohlas u prítomného publika. Na umeleckom programe sa okrem početného pražského publika zúčastnilo aj niekoľko desiatok milovníkov Novomeského poézie zo Senice, mesta, kde básnik prežil časť života a venoval mu aj veľký priestor vo svojej poézii.
Obe podujatia sprevádzal aj výstavný projekt Slovenskej národnej knižnice – Slovenského národného literárneho múzea v Martine, ktoré k storočnici básnika pod názvom Ladislav Novomeský v osnove slovenského života 1904 – 1976 – 2004 kurátorsky pripravil J. Beňovský. Výstava bude v Slovenskom inštitúte inštalovaná do 12. decembra 2004.
Pamätník z Památníka
Na to, aby sa táto príhoda z onoho času udiala, moje, už dovtedajšie, curriculum vitae malo motívov viac ako dosť.
Fenomén Novomeský existoval u mňa už v čase gymnaziálnych štúdií, keď som mal nielen prečítané, ale prežité, jeho medzivojnové knižky básní. Dosť vecí som o poézii vtedy ešte nevedel. Bolo mi však mimo akejkoľvek pochybnosti jasné, že autor spomenutých knižiek nie je iba šikovný básnik, ale aj „neobratne“ dobrý človek. Človek v koži tenkej ako preklepový papier. Teda ľahko, až kruto zraniteľný. Nečudo, že som bol zvedavý aj na to, ako takýto človek „vyzerá“. Preto som sa hneď v prvom ročníku vysokoškolských štúdií vybral na akési zhromaždenie, kde sa on prihováral, živo, nepateticky, vysokoškolákom. Skompletizoval som si tak jeho portrét. K tomu, čo gymnazista vytušil o jeho vnútri, čerstvý vysokoškolák pridal videné. A ladilo, navzájom sa to doplňovalo.
Niet divu, ak ma potom poriadne zasiahlo, keď sa začal smutne známy pohon na buržoáznych nacionalistov. Podľa obrazu, ktorý som si o Novomeskom vytvoril, som pociťoval aj jeho osudy. A stále som musel myslieť, ako mu teraz asi je v tenkej koži básnika.
Katedra slovenskej literatúry, kde som vtedy bol už asistentom, dostala úradný príkaz vyradiť z knižnice a odovzdať jeho knižky. Nuž som raz, k večeru (kľúče boli k dispozícii), zašiel do knižnice zistiť, čo tam z jeho diela je. Našiel som prvé vydania dvoch jeho zbierok – Nedeľa a Romboid. „Potiahol“ som ich s virtuálnym výpožičným lístkom na dlhé roky.
Až keď sa búrka utíšila, vrátil som knižky na to isté miesto. Knihovník sa určite dva razy čudoval. Ale mlčal celý čas, šťastný, že ho ktosi zbavil krutej úradnej povinnosti. Čo v knižnici nebolo, nemohol odovzdať do šrotu.
A ešte niečo. V tom čase mal som už zhruba hotový rukopis svojho budúceho debutu Až dozrieme. Bola v ňom aj báseň Básnik vo väzení. Báseň, ktorou som si musel uľaviť z toho, čím ma zasiahol jeho osud. Vtedy som rukopis považoval za nevydateľný a ani som sa neuchádzal o čosi také. Mohol vyjsť knižne až po smrti Stalina. Lenže ani vtedy nebolo možné vytlačiť tú báseň s dedikáciou. Báseň vyšla bez nej a ja som sa mohol iba spoliehať na to, že všetci pochopia, o koho v nej ide. Aj sa tak stalo – každý vedel, o kom je tá báseň. Ale vo mne predsa len pretrvávala akási sebavýčitka za nezverejnenú dedikáciu. Dúfal som, že mu to raz budem môcť povedať osobne.
Avšak na to som si musel počkať ešte kôpku rokov. Postalinské rehabilitácie si dávali na čas. V prvom štádiu sa autoštylizovali ako omilostenie. A podčiarkli to tým, že omilostení sa nesmú vrátiť do prostredia, v ktorom „páchali zločiny“.
A tak Novomeský naďalej zotrvával v Prahe. Len sa mohol presťahovať z Pankráca na Strahov. Tam totiž, v známom „zámečku“, sídlil Památník českého písemníctví, ktorý sa na niekoľko rokov stal Novomeskému duchovným azylom aj fyzickým chlebom. Tam sa udialo mnou očakávané stretnutie.
V tom čase som na spomínanej Katedre slovenčiny bol už odborným asistentom a mal som absolvované tri roky ašpirantúry z dejín českej literatúry. Bolo teda prirodzené, ak som študentov katedry viedol na jednej z tradičných exkurzií do Prahy ako ich pedagóg.
Po toľkých rokoch som si teraz už nevedel spomenúť, či návštevu v Památníku absolvovala celá exkurzia, alebo sme to zredukovali na tých, ktorí o to mimoriadne stáli. V onom ročníku totiž študovali odbor slovenskej literatúry aj niektorí jej budúci autori.
No keď som sa prehrabal v masívnom neporiadku príležitostných fotografií, našiel som medzi nimi aj jednu už polozabudnutú. Tá mi oživila ďalšie súvislosti. Sedíme na nej vedľa seba štyria: traja poslucháči - budúci autori – Peter Jaroš, Janko Šimonovič, Ondrej Nagaj a ja. Stalo sa totiž to, že ešte stále doznievajúce dojatie zo stretnutia v Památníku potrebovali sme odreagovať niekde, kde je menej ľudí a viac Božieho diela – prírody. A tak sme zamierili zo Strahova rovno na Petřín. Bol máj v plnom rozpuku, nuž sme si šli overiť, ako voňajú Seifertove šeříky. Voňali ešte krajšie než jeho krásne básne a Seifert to aj priznal: „Je li však jaro v pršce květu / ne, to bych psáti nedoved.“ Ale nám aj uprostred tej jarnej nádhery nebolo veľmi jarne. Sedíme na tej fotografii vedľa seba a zároveň akoby každý sám pre seba. Na vzdialenom pozadí, no nie nad, ale pod nami, prebodávajú oblohu veže katedrál. Možno tiež podľa Seiferta: „Dvě pěsti k nebi zdvíhají Týn.“
V Památníku sa totiž všetko udialo akosi mimo našich pôvodných zámerov. Tie sa rozsypali pod váhou zážitku.
Prijali nás tam priateľsky, ba s určitým zadosťučinením. Inteligentne pochopili skutočný motív našej návštevy. To, že náš študijný záujem o Památník je príkrovom na niečo dôležitejšie - stretnúť sa s Novomeským. Neurazilo ich to, naopak, uľavilo sa ich ľudskosti. Ochotne nás k nemu zaviedli.
Po dekáde ťažkých rokov som ho teda opäť uvidel.
Čo sa dá o tom povedať?
Niekedy sa v kratučkom trvaní jedného okamihu premietne storočie. Vľúdny a ťažko opísateľný pohľad básnikových očí a výmluvný stisk jeho ruky ma ubezpečili, že o mojej básni vie a že mu aj bez dedikácie bolo jasné, komu bola napísaná. Nič nebolo treba vysvetľovať.
Napokon, keby som bol aj chcel, nemal som na to. V pamäti som mal uloženú jeho podobu zo spomínaného stretnutia vysokoškolákov. Podobu jasného človeka, otvoreného budúcnosti. A teraz som sa díval na jeho prihrbené človečenstvo, pergamenovo sivú tvár a vlasy dokonale vybielené brutálnosťou okoloidúcej neľudskosti. Revolúcie, ktorá sa zvrhla, ako každý ľudský sen, príliš ťažký pre živočícha v človeku a ním nezvládnuteľný.
Môj markantný ohryzok začal mi v hrdle putovať hore-dolu, ako preťažený paternoster v budove príliš navštívenej. A v tej chvíli som na slová veru nebol veľmi súci. A moji študenti tiež.
Nikomu to však neprekážalo. To rozhodujúce sa tak či tak udialo v zmysluplnom tichu.
V tichu, ktoré bolo pre neho veľmi potrebným zadosťučinením. A pre nás katarziou.
Pre všetkých prítomných to bola halasovská „slavnost porozumění“, na akú sa nedá zabudnúť.
Pamätník z Památníka.
