Vyhľadávanie
Rozhovor so spisovateľom Lacom Hannikerom
Osud nahráva tým lepším
Laco Hanniker je občianskym povolaním prokurátor, ale už niekoľko rokov sa pohybuje v literatúre, do ktorej doteraz prispieval najmä prózami inšpirovanými svojím najmilším koníčkom – rybárčením, Osudové ryby (PaRPRESS 1996) a Rybári (PaRPRESS 1999). V najnovšej knihe Kruté poviedky (Ikar 2003) po prvý raz siahol po námetoch zo svojho pracovného stola. Opisuje v nej bolestné zlyhania a omyly, s ktorými sa denne stretáva vo svojej prokurátorskej praxi a ktoré nikdy nemajú len právny, ale aj osudový zmysel. Napriek slovu „krutý“ v názve knihy on sám voči postavám svojich poviedok nikdy nie je krutý, dojíma sa ich osudom, „príbehmi lásky, ktorú jedni neuniesli a iní nedostali, nádeje, ktorú nemá kto dať, a sexuality, ktorá sa vo svete surového boja o peniaze mení na tovar...“
* Podľa ohlasov na Kruté príbehy by ste sa pokojne mohli živiť literatúrou...
– Prokurátorčina je pre mňa primárna, to nie je práca, ale poslanie. Človek si ho nevyberá na rok, na dva, je to ako frajerka, s ktorou sa rozhodnete oženiť. Je v tom kus spravodlivosti, vyjadrenia hodnôt. Pre prokuratúru som sa rozhodoval v čase, keď sa na tieto miesta robil nábor, teda takmer pred tridsiatimi rokmi. A zostal som pri nej aj vtedy, keď mnohí kolegovia odišli zo svojich miest, pretože v advokácii sa im ponúkali podstatne lukratívnejšie možnosti. Prokurátorčina je pre mňa životná filozofia a nemienim na tom nič meniť. Písanie je ventil, istý spôsob relaxu a odbočenia z práce nad spismi. Písanie mi pomáha zabŕdať do sfér, čo sú v spisoch na okraji pozornosti. Zaujíma ma ľudská duša na rozhraní osudového zlomu, keď sa človek musí rozhodnúť. A niekedy sa rozhodne pre zločin, hoci mu ani nie je vlastný. Tak sa jeho príbeh dostáva na môj stôl.
* Možno bude moja otázka znieť čudne, ale – veríte v spravodlivosť? Nezdá sa vám táto kategória chimerická, nedosiahnuteľná?
– Spravodlivosť existuje, hoci: každý má o nej vlastnú predstavu. Usilujem sa vtesnať vlastnú predstavu o spravodlivosti do rámca zákona, aby zákon i spravodlivosť boli jedno. Pravdupovediac, nie vždy sa to podarí. Niekedy preváži tvrdosť zákona, inokedy veľkorysosť spravodlivosti. Nie je každý deň nedeľa. Ale keby som v spravodlivosť neveril, nemohol by som túto prácu robiť. Som presvedčený, že v prokuratúre je jej zo všetkých oblastí života najviac. Chce to obete. Dôkazom je, že mnohí prokurátori zomierajú ešte počas výkonu povolania alebo krátko po odchode do dôchodku.
* Je tu však aj iná spravodlivosť, na ktorú nemá vplyv žiadna prokuratúra. Niektorým ľuďom sa stane krivda, zažijú nešťastie, tragédiu, hoci sa ničím neprevinili. Človek sa pýta: Prečo práve ja? Prečo malému dieťaťu zomrie matka, prečo niekoho nevinného zrazí auto alebo niekomu sa narodí ochrnuté dieťa?
– Verím na osud. Existuje vnútorná sviečka, ktorá horí v každom z nás a niekomu zhasne skôr, inému neskôr. Mal som skvelú spolupracovníčku, priateľku, kolegyňu, mamu troch detí, ktorá v mladom veku z ničoho nič na pracovnej stoličke dostala mozgovú príhodu a zomrela. A bola to skvelá žena, vynikajúci človek. Sám som sa dostal do sporu s osudom, keď mi v desiatich rokoch zomrela matka. Často si kladiem otázku, prečo sa osud vŕši na niektorých dobrých ľuďoch. Ťažko na ňu hľadať odpoveď, ani ja sám som ju nenašiel. Osud je neovplyvniteľný. Možno je to vo hviezdach, možno v dátume narodenia, ale možno aj v tom, že ak nie my, tak niektorí naši predkovia, prapredkovia spáchali niečo strašné, čo sa prenášalo z generácie na generáciu a na ich potomkoch sa to vyvŕšilo. Poznám stovky prípadov, keď ľudia zasiahnutí osudom boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Na stole sa mi často objavia spisy mŕtvych ľudí, ktorí mali zostať nažive, ale vrah trafil omylom iného. V tomto smere spravodlivosť neexistuje, osud si vyberá obete bez ohľadu na to, akí sme. Bez pravidiel hry, bez predohry, upozornenia. S tým sa treba naučiť žiť.
* Námety poviedok v knihe Kruté osudy ste čerpali z prokurátorskej praxe. Zasahujú hlboko pod kožu, ale nejde v nich o kriminálne zápletky, zločin je v pozadí. V príbehu Motorka sa nemá žena teší z dieťaťa, hoci k jeho splodeniu prišlo pri znásilnení, poviedka Fontánka s hrdličkami sa odohráva v koncentračnom tábore, kde počas zvrhlých sexuálnych orgií zneužívali ženy. Akými cestičkami sa k vám príbehy dostávajú?
– Najjednoduchšie by bolo napísať číslo spisu, z ktorého som vychádzal, a bola by to justičná próza. To nebol môj úmysel. Verte mi, že ani jedna z poviedok, ktoré sú v knihe, by nevznikla, keby som nebol prokurátor. Poviedka Motorka vznikla na základe trestného oznámenia o sedemnásobnom znásilnení poškodenej. Preverovali a riešili sme túto vec na úrovni prokuratúry. Fontánka s hrdličkami sa zrodila tak, že v 80. rokoch prišlo na Generálnu prokuratúru dožiadanie Kanadskej jazdeckej polície týkajúce sa požiadavky Československej socialistickej republiky na vydanie fašistického zločinca, ktorý žil v Kanade. A na to, aby sa proces vydania zavŕšil, bolo treba na východnom Slovensku vypočuť svedkov. Jeden z nich vyrozprával tento prípad. Predposledný mohykán vychádza z reálneho paternitného sporu. Syn nechcel uznať otcovstvo vlastného otca. Svojho času som získal tretie miesto v rozhlasovej súťaži za hru o skinheadovi, ktorý okradol na autobusovej zastávke mladú černošku. Počas súdneho konania sa obaja tak zblížili, že po právoplatnom odpykaní trestu si skinhead černošku zobral za ženu. Každá poviedka má skutočné jadro, vychádza z toho, čo mi prešlo cez ruky.
* Vaše poviedky sú dosť drsné, vyrážajú dych krutosťou osudu, ktorý postihol vašich hrdinov. Neuvažujete v budúcnosti napísať niečo nežnejšie, čo by pohladilo dušu a potešilo čitateľov?
– Každý máme vyhranený štýl. Moje texty sa ťažko dajú zaradiť do regálu ružovej knižnice. Je to skôr čítanie pre chlapov, hoci som sa stretol aj s čitateľkami, ktoré mi hovorili, že nie sú ani také kruté, že sú dokonca aj zábavné, krutosťou sú len okorenené. Nepíšem nič, čo by nebolo skutočné. Nedávam si ružové okuliare. Rád by som napísal niečo, čo by potešilo naivnú dušu hľadajúcu iba pozitívne a krásne. Ale neviem to. Môj pohľad je skôr skeptický. Naučil som sa od života, že nič nie je zadarmo. Súčasné hodnotové systémy sú pomýlené. V mnohých smeroch sa dostávajú do popredia ľudia, ktorí si to svojou prácou a životom nezaslúžia a demoralizujú ostatok spoločnosti. Rôzni mafiáni, holé lebky s býčími šijami, ovešaní ťažkými zlatými reťazami určujú chod spoločnosti. Hovorím to aj napriek tomu, že v poslednom čase sa na tomto poli veľa urobilo. Snažím sa o tom písať tak, ako to je. A je to, bohužiaľ, kruté.
* Ľudia si myslia, že prokurátor musí byť tvrdá nátura...
– Nestretol som sa s nejakým ,,krvavým" prokurátorom, ktorý by mal krutú, tvrdú povahu. Prokurátori sa dostávajú deň čo deň do ťažkých stresov, do krížov s ľudskou nenávisťou, zlobou. Na to, aby boli objektívni, potrebujú zvýšenú citlivosť. V našej práci je aj veľa nežnosti, spolucítenia, empatie. To je základ každej dobrej prokurátorskej práce.
* Dostal sa vám na stôl prípad z vášho bezprostredného okolia?
– Sú prípady, keď sa do konfliktu so zákonom dostanú díleri drog, ktorí žijú v našom dome. U nás prokurátor nemá výsadné postavenie, pokiaľ ide o bývanie. V našom dome v Petržalke žijú najmenej dvaja díleri drog, niekoľko ľudí, ktorí boli vo výkone trestu, aj obzvlášť nebezpeční recidivisti. Takéto prípady ani nemôžem robiť. Ale ak chcete vedieť moju skúsenosť so zločinom, tak minulý rok v novembri mi vykradli auto a nie tak dávno som zaplatil daň za svoju knižku, pretože počas prezentácie v Banskej Bystrici mi nejaký neznámy páchateľ odcudzil z auta aktovku so všetkými dokladmi, peniazmi, mobilom i kľúčmi. Nie som imúnny proti zlu. Patrím do tejto spoločnosti, cítim sa jej súčasťou.
* Bojíte sa?
– Nie som extrémny hrdina, nosím pri sebe zbraň. Niekedy mám strach. Nie z toho, že by som niečo zlé urobil, alebo sa nesprávne rozhodol. Spomínam si, že ešte v časoch, keď prokurátor rozhodoval o uvalení väzby, tak na moje konto prišli len asi tri sťažnosti. Za tridsať rokov praxe sa našlo len zopár rozhodnutí – dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky – keď oslobodili páchateľa, ktorého som zažaloval. Z času na čas sa objavili obvinení, ktorí si ma stotožnili so zlom, lebo sa dostali do výkonu trestu. Pamätám sa na trojnásobného vraha mladej Holanďanky v Rakúsku. Momentálne si odpykáva doživotný trest. V čase, keď som ho vypočúval, jeho pohľad nespochybniteľne dával najavo, čo sa stane, keď vyjde na slobodu. Z takýchto ľudí mám obavy, ale keby sa čokoľvek stalo, rozhodne by som nezomieral s nečistým svedomím. Lebo trest nie je dôsledkom môjho nesprávneho rozhodnutia, ale zlého prístupu k životu obvineného.
* Čo pripravujete pre čitateľov?
– Chcem napísať knihu o osudoch žien, ktoré spáchali zločin – zavraždili svojich manželov pod vplyvom veľmi ťaživých okolností, lebo boli týrané. Tým ženám sa dalo pomôcť, rodina ani spoločnosť však nenašli spôsob, ako ich vytrhnúť z pazúrov týrajúcich manželov, a ony si zvolili – často zo zúfalstva – vlastný spôsob vyslobodenia.
* Čím si vysvetľujete násilie páchané na ženách? Potrebuje muž dokazovať svoju silu, svoje primárne postavenie v rodine?
– Každý prípad je iný. Každý muž má svoj motív. Vždy je prioritná fyzická dominancia muža nad ženou, ktorá sa prejaví ako týranie. Môže ho k tomu viesť komplex menejcennosti, ale aj psychické či psychiatrické problémy. Chce ukázať pred deťmi a spoločnosťou, ako sa vie so ženou vyrovnať, možno sú to dozvuky akýchsi hlúpych tradícií, či výchovy predchádzajúcej generácie. Nie vždy ide zbabelcov, ktorí by sa nevedeli pobiť aj v krčme. Často sa agresívne prejavujú aj v iných súvislostiach, ale vo vzťahu k žene je to intenzívnejšie a často s ťažkými následkami. Najhoršie je, keď sa týranie stane v mužovej povahe dominantným, keď si určí za svoj životný cieľ – mlátiť ženu dovtedy, dokiaľ vydrží. A nielen mlátiť. Často ide o psychické týranie kombinované s fyzickým. Istý čas sa to dá vydržať, ale keď to už žena nezvládne, stačí bezvýznamný podnet a ten uvedie do pohybu mechanizmus odporu, vzdoru. Podľa intenzity páchaného násilia sa odpor zmení na konania a to vedie k zločinu. Týranie žien je rozsiahly fenomén aj v zahraničí. Ale u nás ešte vládne tradícia, že žena má byť podriadená mužovi, má skloniť hlavu a poslúchať, takže prejavy násilia muža voči žene pripadajú spoločnosti podstatne normálnejšie ako neskoršia vzbura ženy, ktorá takéhoto tyrana zabije. Dlhoročné ataky voči žene nám pripadajú podobne ako pitie alkoholu, ako čosi, čo možno tolerovať, s čím sa dá žiť. Je to spoločenská trauma, ktorá nás bude ešte dlho prenasledovať.
* Čím sa obrňujete pred zlým svetom?
– Rybami. Som vášnivý rybár, píšem o rybách, moje prvé knihy boli o vplyve rybačky na ľudské osudy. Som taký blázon, že ryby, ktoré chytím, aj pustím. Rozprávam sa s nimi o tom, ako treba žiť, aké sú ľudské osudy. Ak nikde inde, tak na rybačke existuje spravodlivosť. Osud nahráva tým lepším. Môžete byť bohatý, v akomkoľvek postavení, ryba nereaguje. Ale ak máte trpezlivosť a viete s rybami hovoriť, tak sa to prejaví na úlovku. Zbláznil som do rybačky celú rodinu, manželku, deti, svokru. Je to nielen otázka relaxu, ale aj stretnutie s tvorom, ktorý nás sprevádza životom tisícky rokov. Vo vode sa žije ľahšie, lepšie, vzťahy sú jednoznačnejšie. Nebyť rýb, bohvie kde by som bol. Mám ťažkosti so srdcom, takže keď mám celého sveta dosť, zoberiem udice a idem na ryby. Vrátim sa ako vymenený. Som vyrovnaný s osudom, so svetom, ktorý ma obklopuje. Známe japonské príslovie hovorí: Ak chceš byť šťastný hodinu, tak sa opi, ak rok, tak sa ožeň, ale ak chceš byť šťastný celý život, tak sa staň rybárom.
Pripravila Eva Muchová
Foto Peter Procházka
