Na stretnutí slovenských umelcov s bývalým prezidentom SR Rudolfom Schusterom – bolo to 23. januára 2003 – si v príhovore okrem iného povedal, že „neviditeľná ruka trhu sa mení na zovretú päsť, ktorá systematicky likviduje overené hodnoty“. Nepochybne, platí to aj o slovenskej kultúre, literatúre či dráme. Hovorme teda o dráme a začnime tento rozhovor tým, ako sa „systematicky likvidujú overené hodnoty“ v tejto oblasti. A buďme osobní, no objektívni. Pravda je taká, že po Novembri ´89 sa tvoje hry na slovenských divadelných scénach takmer prestali hrať, hoci si nebol ani politicky exponovaný, ani prorežimný. Čo sa stalo? Ako si vysvetľuješ náhly nezáujem o tvoje hry? Zmenou spoločenských pomerov, výmenou ľudí, osobnou predpojatosťou?
Zo všetkého trochu. Predovšetkým s časovým odstupom sa aj ja dívam inak na tú „zovretú päsť trhu“. Ona naozaj dopadla na kultúru, vykonala ničivé dielo. Ako sa zmenil repertoár divadiel, to je pre mňa nepochopiteľné. Keď som pred mnohými rokmi pracoval na ministerstve kultúry, vtedy sa schvaľoval dramaturgický plán, viem, bol to reglement, ale bola tam zaručená určitá skladba. Uplatňovali sa tam aj ideologické aspekty, povedzme, že toľko a toľko diel musí byť českých, slovenských, sovietskych, svetových... ale aj to muselo mať štruktúru, aby sa dramaturgovia mohli orientovať. Aj my, ministerskí pracovníci, sme sa v tom tiež vedeli orientovať. Robili sme, povedal by som, takú kontinuálnu špionáž. Chodili sme do divadiel, hovorili sme s autormi, režisérmi, dramaturgmi, aby sme mali prehľad, čo sa chystá, aké sú tam plány – a na základe toho sme sa rozhodovali slobodne. Samozrejme, vždy sme museli rátať s nejakými limitmi. A tie limity v tom čase postihli aj mňa. Moja hra
Návraty sa dostala už do polohy takzvanej fermanizácie, čo je pre divadlo zákon. Už bolo rozpísané, kto bude režisér, herci, výtvarník, kulisy, skúšky... Zrazu sa začali intrigy. Jeden vtedy vplyvný autor-dramatik prišiel s námietkou na Ústredný výbor KSS že táto hra spochybňuje odboj. So značným odstupom času si ma zavolal Pavel Koyš, vtedy už bol po Válkovi ministrom kultúry, a povedal mi: Ty sa asi na mňa hneváš... Spýtal som sa: A mám sa prečo? A on mi povedal, že on je za tým všetkým, že dal príkaz, aby hru zastavili. Spýtal som sa ho – ako je to možné? Odpoveď bola: Nechcel som, aby sa tvoja hra zmenila na loptu, ktorú si budú kopať z Hlbokej na Suvorovovu (z Ústredného výboru KSS na ministerstvo kultúry, pozn. aut.) , chcel som ťa vyvarovať toho, aby sa nekopalo do tvojej hry. Na jednej strane to bolo priateľské gesto, na druhej strane to bol bolestivý zásah. Ťažko si predstaviť, aká to bola pre mňa strata. Vtedy, aj teraz.
Vravíš, aj teraz. Ale prečo...teraz? Prečo sa teraz nehrajú tvoje hry? Je v tom závisť, nechuť, či akési...politické dôvody?
Korene vidím v minulosti. Napísal som hru
Strecha úniku pre dvoch hercov. Hrali Emil Horváth a Igor Hrabinský, v tom čase boli obaja v martinskom divadle, režíroval Stano Párnický, dramaturg Štefan Havlík, kameraman Laco Kraus... všetko mladí ľudia, ja som bol najstarší. Boli nadržaní na robotu, chcelo sa im robiť... a urobili to výborne! Keď bola projekcia – televízia bola ešte v budove, kde je dnes ministerstvo kultúry – tak po premietaní sa ozval frenetický potlesk. Bolo to nezvyčajné. Potlesk už po projekcii! Až po čase som si uvedomil, že niektorí autori sa zľakli. Vtedy zrejme pochopili, že autor napísal šesťdesiatminútovú, celovečernú televíznu hru pre dvoch hercov. Na tie časy to bolo čosi neslýchané, nevídané. Tam kdesi korení akýsi úľak, možno aj odpor... inak si to neviem vysvetliť. Divadlo je vec vkusu. Záleží na tom, kto sa ako na divadlo pozerá, to vždy tak bolo, aj bude. Ja sa nepovažujem za takého odborníka, aby som niekomu vnucoval svoj vkus. Neviem ani odsudzovať niekoho, keď sa mu niečo nepáči. Nepáči? Prečo nie? V divadle to tak býva. Ale k tvojej otázke... Myslím si, že je to súčet okolností, z minulosti do prítomnosti.
Urobil si pokus, aby sa to zmenilo? Ponúkol si nejakú svoju novú hru niektorému divadlu?
Nie, nikdy. Možno je to tým, že som bol vychytený autor a vždy mne vyvolávali, máte niečo? Ja som nikdy divadlám neponúkal svoje hry... A to mi zostalo, aj keď to už nie je pravda! Už to dávno nie je pravda, ale ja stále žijem v tom, že nebudem nič ponúkať. Okrem toho, ani sa mi veľmi nežiada.
A máš nejakú hru, o ktorej si myslíš, že by sa mohla hrať?
Možno by sa mohla hrať práve tá spomínaná, najnovšia hra. Prišli za mnou z maďarského divadla Vertigo z Budapešti a naštudovali ju v slovenčine – zdôrazňujem v slovenčine! – a zahrali v Divadle a.ha. Inscenáciu nazvali
Azyl a mala vcelku slušný úspech. Potom ju hrali v Budapešti, pravda, v maďarčine. Akoby nám Maďari chceli ukázať, že aj na Slovensku sú dobrí autori...
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
