Kniha Rozhovory po rokoch
je knihou dialógov o literatúre – o próze, poézii, literárnej kritike a vede, o literatúre faktu, historiografii, o tvorbe dramatikov píšucich pre divadlo film, či televíziu. Rozhovor s filozofom o filozofii akoby do tohto projektu nepatril. Uvažovanie a filozofii má akosi iné kontexty ako uvažovanie o literatúre, tak ako má filozofia iné základy, postuláty, definície, iné žánrové prostriedky, iné metódy činnosti... Napriek tomu – či práve preto – máme priestor, resp. priestor máš ty, aby sme tento rozhovor začali uvažovaním o tom, čo má literatúra spoločné s filozofiou, kde sa prekrýva, kde sa podmieňujú, kde a čím sa ovplyvňujú... Ako by si tieto rozdiely pomenoval, ako by si charakterizoval tieto úvahy, podnety?
Otázka vzťahu filozofie a literatúry otvára pole, ktorého rozsah a predovšetkým mnohorakosť ma vopred odrádzajú od každého pokusu zachytiť univerzálne platné charakteristiky. Filozofia sa často predstavuje ako veda zaoberajúca sa všeobecnými pojmami, som však presvedčený, že úsilie nájsť charakteristiky, ktoré by naprieč dejinami, kultúrami, štýlmi a prúdmi vyjadrovali všeobecné črty jej vzťahu k literatúre, by prinieslo iba zistenia, že sa tu stretávame práve tak s intímnymi kontaktmi, ako aj s pokusmi o radikálny rozchod. Platón Homérove básne odmieta a básnické reči o bohoch pokladá za spoločensky škodlivý klam; Heidegger zase tvrdí, že človek myslí básnicky a v Hölderlinovej poézii nachádza zvestovanie bytia. Sú filozofi, ktorí vo svojom prejave plynulo prechádzajú do registrov literatúry – spomeňme napríklad Nietzscheho a jeho
Zarathustru; a sú filozofi, ktorí pripúšťajú iba závery, čo sa opierajú o exaktnú argumentáciu a všetko ostatné odmietajú ako nevedeckú esejistiku.
Napriek tomu nechcem ostať pri odpovedi, že je to raz tak a inokedy onak. Keď sa namiesto pokusov o objektívne zovšeobecnie obrátim k veľmi subjektívnej skúsenosti, môžem povedať, že v tých filozofických pozíciách, ktoré mi boli v rôznych obdobiach profesionálneho života blízke, hrala literatúra takmer vždy dôležitú úlohu. Začnem existencializmom, ktorý mi kedysi dávno, pri prvých kontaktoch s filozofiou v Sartrových a Camusových dielach ukazoval plynulé prechody od filozofických úvah k literárnym prejavom v románoch, poviedkach a divadelných hrách. Literatúra tu bola terénom, kde sa rozohrávali drámy existenciálnych stavov a nadobúdali konkrétne stelesnenie. Čoskoro som zistil, že nejde len o tých autorov, čo sa sami stali filozofmi. Nikdy nezabudnem na dojem, aký vo mne zanechalo čítanie Patočkovej štúdie Čo je existencia? kde sa k filozofickému pohľadu na problém existencie dostávame cez literárne diela, ako Mannov
Doktor Faustus, Faulknerove
Divoké palmy a Dostojevského
Idiot. Neskôr, v období keď u mňa prevážil záujem o semiotiku, teóriu textu a filozofiu diskurzu, sa pod vplyvom týchto teórií môj prístup k literatúre trochu zmenil, zachovala si však postavenie ak aj nie privilegovanej, tak aspoň významnej a v pozadí úvah vždy prítomnej oblasti. Ak prejdem k predstaviteľovi semiotických skúmaní, ktorého dielu som sa venoval najviac, k Rolandovi Barthesovi, nachádzam uňho nielen trvalý záujem o literatúru, ktorý ostával akousi konštantou vo vývine poznačenom radom prudkých zmien, ale aj ambíciu vstúpiť do samej literatúry a predĺžiť do nej teoretické reflexie. Napokon ambíciu prejsť od semiotiky k literatúre naplnil svojimi románmi Umberto Eco, významný semiotik a zároveň úspešný spisovateľ. Pokiaľ ide filozofické problémy urbánneho priestoru, ktoré ma zamestnávajú v tomto období, môžem povedať, že pri ich skúmaní zohráva literatúra dôležitú úlohu a z mojej perspektívy tvorí akýsi kontrapunkt k urbanistickým prístupom. Za všetkých spisovateľov, ktorí mi ukazovali, čím je mesto pre človeka, pre usadeného mešťana i pre cudzinca prichádzajúceho odinakiaľ, uvediem aspoň Itala Calvina. Uvedením citátu z jeho knihy
Neviditeľné mestá som v poslednej kapitole práce
Filozofi v meste chcel aspoň naznačiť, ako veľmi som vo svojich reflexiách zaviazaný tomuto pozornému pozorovateľovi premien urbánneho prostredia.
Študoval si filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (promoval si v roku 1971) a prakticky od skončenia vysokej školy, keď si nastúpil ako absolvent na Katedru filozofie UK, tam dlhodobo pôsobíš. To je len konštatovanie, ktoré nám nič nehovorí o tom, prečo si sa stal – filozofom. Tak ako má svoje impulzy, dôvody, predurčenie povedzme básnik, maliar, hudobník, či fyzik, chemik, historik alebo remeselník a pod., musí ho mať aj človek, ktorý sa venuje filozofii. Prečo si sa ty rozhodol pre tento študijný odbor, aký bol tvoj dôvod, pre ktorý sa chcel venovať filozofii?
Moje rozhodnutie študovať filozofiu sa odohralo v stredoškolskom prostredí, ktoré svojich študentov pripravovalo na úplne iné profesie. Som absolventom elektrotechnickej priemyslovky, kde som študoval odbor, ktorý čakala veľká budúcnosť, meraciu a riadiacu techniku. Mali sme možnosť pracovať s prvým počítačom, čo bol u nás inštalovaný, viacerí moji spolužiaci sa vypracovali na dobrých elektrotechnikov a neskôr urobili kariéru ako jedni z prvých odborníkov v oblasti počítačovej techniky. Zároveň sa na tejto škole vytvorila skupina tých, čo ju študovali s presvedčením, že po skončení budú robiť niečo úplne iné. Dežo Ursíny mal namierené do hudby a filmu, Leo Štefankovič do filmu, Fero Šebej prešiel na psychológiu. Už pred naším ročníkom sa odtiaľto na štúdium divadelnej réžie vybral Ľubomír Vajdička, z ďalších dezertérov elektrotechniky sa stali novinári, spisovatelia, sociológovia. Keď som pred nejakým časom robil film s kameramanom Richardom Krivdom, jedna z prvých vecí, čo nás zblížila, bolo, že sme obaja absolventmi elektrotechnickej priemyslovky. Treba povedať, že v škole sme svoj postoj k študovanému odboru nijako neskrývali, naopak, niekedy sme ho priam arogantne dávali najavo a mne je dodnes záhadou, ako je možné, že nás na tam strpeli a dokonca nechali zmaturovať. Rovnakou záhadou je pre mňa skutočnosť, že sa tu v takom počte študentov prebúdzal záujem o humanitné a umelecké smery. Určite k tomu prispela pozoruhodná osobnosť pani Valehrachovej, ktorá nás učila slovenčinu spôsobom, aký po rokoch vlastnej pedagogickej práce neprestávam obdivovať. Že mojou voľbou bola nakoniec filozofia, k tomu ma priviedli knihy, ktoré od literatúry prechádzali k úvahám o problémoch ľudskej existencie. Keď sa ma na prijímačkách opýtali, prečo chcem študovať filozofiu, hrdo som sa prihlásil k záujmu o ľudskú existenciu. Trochu ma prekvapil návrh jedného zo skúšajúcich, aby som sa bližšie zaoberal aj logikou – zistil totiž, že ako absolvent elektrotechniky poznám Boolovu algebru. Moja prvá reakcia bola negatívna, veď práve od týchto vecí som sa chcel oslobodiť, aby som sa mohol venovať tomu, čo som, dosť naivne, pokladal za filozofiu. Čoskoro som však zistil, že aj logika patrí k filozofii, ba čo viac, stala sa spolu s metodológiou vied jedným z mojich obľúbených predmetov. Príťažlivosť filozofie pre mňa dodnes spočíva práve v tejto možnosti pohybovať sa medzi niekoľkými, zdanlivo protikladnými polohami. Počas štúdia som pochopil, že formálna exaktnosť logických postupov je iba jedným z prejavov dôslednosti, s akou sa každá naozajstná filozofia obracia k problémom tohto sveta.
Filozofia, uvažovanie o podstate bytia, sveta, o človeku, o ľuďoch, o vzájomnej interakcii, o veciach hmotných aj nehmatateľných... to všetko si vyžaduje osobitnú terminológiu, špecifický jazyk, logickú konštrukciu špecifickú iba pre filozofické texty. Pre laika, hoci aj laika kvalifikovaného, je to jazyk neraz ťažko zrozumiteľný, vývody a rezultáty neraz ťažko pochopiteľné. Zaiste, nie je to vina filozofie a takéto moje „rozumovanie“ môže znieť veľmi banálne, až nahlúplo – legitímna je však otázka: nie je filozofia – ako to už vyplýva zo samej jej podstaty – málo zrozumiteľná? Nie je uzavretá sama do seba? Nestráca tým na komunikatívnosti? (Inými slovami, čosi ako Malá škola filozofického myslenia
– Jaspers, či Zadné schodište filozofie
– Weischedel)...
Problém zrozumiteľnosti a širšej komunikatívnosti filozofického prejavu má z môjho hľadiska dve základné stránky. Prvá z nich nás nabáda rešpektovať zdanlivo samozrejmú skutočnosť: filozofia je odbornou, podľa niektorých kritérií dokonca vedeckou disciplínou. To znamená, že kto do nej chce vstúpiť, musí prejsť procesom učenia, musí prečítať a premyslieť niektoré základné texty, musí si osvojiť osobitý filozofický jazyk a spôsob rozvíjania myšlienok. Táto požiadavka sa nevzťahuje len na vstup do vedeckých disciplín, ona v podstate platí aj v mnohých iných oblastiach ľudských aktivít: ak chceme porozumieť ich reči, musíme prejsť istým zasvätením. Spomínam si, ako ma kedysi na začiatku môjho zbližovania sa s filozofiou zaujal jeden Picassov výrok. Na adresu tých, čo jeho obrazom vyčítali nezrozumiteľnosť, uvádzal Heglovu
Logiku, ktorá je predsa pre neodborníka tiež nezrozumiteľná a nikoho to neprekvapuje (mimochodom, to bol pre mňa podnet, aby som si ešte na strednej škole túto knihu prečítal). Skúste dnes človeka, ktorý nesleduje vývin súčasného výtvarného umenia priviesť na Benátske bienále! S veľkou pravdepodobnosťou ostane pred vystavenými inštaláciami zmätený a bude sa sťažovať, že ničomu nerozumie. No rešpektovanie odbornosti a z nej vyplývajúcej potreby prejsť procesom zasväcovania do disciplíny nezastiera druhú stránku problému – otázku, ku komu vlastne filozofia hovorí. Predstava, že odborná, podľa pravidiel disciplíny rozvíjaná filozofia je prístupná len úzkemu kruhu akademických zasvätencov, je možno pre niektorých mojich kolegov príťažlivá, pretože v klauzúre ezoterického diskurzu vidia záruky ozajstnej vedeckosti a nezávislosti od vonkajších mocenských tlakov, musím však povedať, že ma neuspokojuje. Pripomeniem najskôr, že takáto uzavretosť nezodpovedá tradícii sokratovských dialógov. Podľa nej sa predsa filozof pohybuje vo verejnom priestore a tam nachádza svojich partnerov. Ako filozofi sa k aténskemu občanovi Sokratovi všetci radi hlásime, občas však zabúdame, že k tradícii, ktorú založil, patrí diskusia prebiehajúca vo verejnom priestore obce. Na túto tradíciu priamo alebo nepriamo nadväzujú filozofi, ktorých diela patria do knižnice modernej filozofie, napríklad Voltaire, Rousseau, Sartre alebo Russell. Na požiadavku udržiavať sokratovskú tradíciu nadväzuje rozhodujúci dôvod, pre ktorý predstavu filozofickej klauzúry nepokladám za cieľ, ku ktorému by sme mali zameriavať svoje úsilia. Filozofia, ako ju chápem a v rámci svojich skromných možností a schopností praktizujem, by mala plniť úlohu sprostredkovateľa, mediátora. Jej miesto vidím v medzipriestore, tam, kde jednotlivé disciplíny formulujú vlastné problémy, a pritom vychádzajú za hranice svojich teórií a metód. Nazdávam sa, že práve pri pojmovom uchopení týchto problémov môže dnes filozofia osvedčiť svoje schopnosti a nájsť oprávnenie pre svoju existenciu. Jej mediátorská funkcia sa pritom neobmedzuje na kontakty medzi jednotlivými vedeckými disciplínami, do priestoru, kde pôsobí, vstupujú aj umenia, politika, ekonomika a náboženstvá. Dovolím si uviesť príklad z vlastných prác. Pri skúmaní problematiky mesta som sa hneď na začiatku presvedčil, že sa pohybujem v teréne, kde urbanizmus prechádza do politiky, politika do ekonomiky, ekonomika do reprodukcie života a tá zasa do umenia stavať domy a celé mestá. Nič tam nebolo čisté, každá z teórií a praktík sa musela spájať s tým, čo presahovalo jej hranice. To bola príležitosť ponúknuť filozofické pojmy a ich pomocou sa pokúsiť o zachytenie procesov, ktoré sa v mestách odohrávajú. Upozorňujem, že išlo stále o pojmy a ich analýzu, nie o predstavy, dojmy a voľné asociácie. Takže medzi požiadavkou ostať verný disciplíne a výzvou na mediácie nevidím nijaký neprekonateľný rozpor.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
