Úvod tohto rozhovoru by som rád venoval téme, ktorá bude zrejme rezonovať – priamo či v kontexte – aj v ďalších otázkach a odpovediach. Je to téma ženskej literatúry. Renomovaný literárny kritik (J. Bžoch) hneď prvú vetu recenzie o vašej knižke Orodovnice
(2006) začína slovami: „Jana Juráňová sa už krátko po vstupe do slovenskej literatúry roku 1988 vyprofilovala na autorku výrazne feministickú a táto orientácia trvá dodnes.“ Akosi sa zdráham prijať výraz feministická literatúra... Je iná – než ne-feministická? Je lepšia či horšia? Ako by ste vy charakterizovali význam feministickej literatúry? A v tejto súvislosti – považujete sa za „autorku výrazne feministickú“?
Ako autorka sa nikam špeciálne nezaraďujem, nehlásim sa k nijakým literárnym manifestom. Nemyslím si ani, že to, čo som dosiaľ napísala, či už sú to divadelné hry, poviedky, romány, knižky pre deti, je nejako zvlášť jednoliate. Necítim sa byť autorkou jednej témy alebo nejakého jedného motívu. Ani moja publicistika nie je vždy na tému postavenia žien v spoločnosti. Nerozumiem celkom dobre, čo je to „feministická autorka“. Asi nie je náhoda, že „problém“ ženskej alebo neženskej, prípadne feministickej alebo nefeministickej literatúry vyvstane takmer v každej recenzii takmer na každú knihu z produkcie ASPEKT-u. A keďže som ASPEKT spoluzakladala a väčšina mojich kníh vyšla práve tam, zrejme u niektorých vzniká potreba tento problém nejako „riešiť“. Viackrát som sa už pokúsila na podobné otázky odpovedať, a „problém“ aj tak nie je „vyriešený“, pri každej ďalšej príležitosti vyvstáva táto otázka znovu a znovu. Musím povedať, že som z toho dosť unavená. Z odpovede na podobné otázky by sa mohol stať akýsi čudný rituál, ale neviem, kam by to viedlo. Nehovoriac už o tom, že keď mám hodnotiť samu seba, cítim sa dosť nepríjemne. Dalo by sa hovoriť o tom, čo je to feministická reflexia literatúry – či už písanej ženami alebo mužmi – a to je nesporne veľmi zaujímavá téma. Mám feministické postoje, hlásim sa k tomu, aj napriek konfliktnosti tohto slova, ale určite by som si netrúfla odpovedať na otázku, ktorá literatúra je feministická, a či je to práve tá moja.
Vznik feminizmu, vznik literatúry, ktorú označujeme ako ženskú či feministickú, musí mať svoje historické príčiny a korene v samej spoločnosti, v nerovnoprávnom postavení žien, v ich útlaku, ťažkostiach, utrpení. Ako posudzujete tento stav, tento historický vývoj? Prečo je podľa vašej mienky žena v nerovnoprávnom postavení vo vzťahu k mužom? A podotázka: čo môže literatúra v tejto situácii urobiť? Je v jej silách stav vecí meniť alebo len naň upozorňovať?
Keď sa raz jedna novinárka opýtala Margaret Atwoodovej, či je feministka, Atwoodová jej odpovedala protiotázkou: A vy nie ste? Pravdaže, v Kanade toto celé vyznieva inak, pretože miera scitlivenia spoločnosti na rodovú asymetriu moci je tam oveľa väčšia. U nás sme sa horko-ťažko prepracovali k tomu, že sa verejne uznáva, hoci v praxi až tak nedodržuje, že by sme nemali byť rasisti, nacionalisti a podobne. Ale iné asymetrie a nerovnosti ľudia na Slovensku veľmi nevnímajú. Myslím si, že netreba mať nadpriemerné IQ, aby sme videli, že ženy sú v tejto kultúre v istom zmysle druhoradé občianky, pričom však je tento fakt mnohonásobne perfídne prekrývaný rôznymi jemnými aj drsnými mechanizmami. Keď niekto píše o tom, čo spoločnosť nechce vidieť, lebo to rozkývava piliere onej spoločnosti, tak to samozrejme vzbudzuje nechuť. Ale zasa je veľa tých, čo vedia, o čo ide. Takže k feminizmu sa hlásim, ale nemyslím si, že existuje feministická literatúra. Iste, sú knihy, v ktorých možno vystopovať feministické postoje. Ale tie sa môžu vyskytovať aj v knihách mužov. Aj sa vyskytujú, niekedy. K tej záverečnej otázke: Neviem o tom, že by literatúra mohla priamo niečo meniť. Ale keďže patrí k oblasti, v ktorej si ľudia môžu odovzdávať niektoré myšlienky, postoje a podobne, tak minimálne môže niečo zmeniť v ľuďoch.
Literatúra – najmä však poézia – je, takpovediac, presýtená láskou, vzťahom medzi mužom a ženou, vzťahom naplneným, no aj nenaplneným, tragickým. Tak či onak, láska je nepochybne jedným z ústredných motívov literatúry a nielen literatúry – dokonca aj života. Literatúra ženských autoriek nie je v tomto zmysle výnimkou, skôr naopak, ženy-autorky tento aspekt medziľudských vzťahov až priveľmi zdôrazňujú, neraz stavajú výlučne na ňom. Ale feministická literatúra – ak môžem tento termín použiť – je vo vzťahu k citom, k láske, k mužom skôr zdržanlivá, ak nie priam odmietavá. Je v tom protirečenie: žena a odmieta lásku? Ak sa mýlim, opravte ma... Ako by ste vy charakterizovali literatúru žien-spisovateliek? Aké sú ich hlavné témy? Je ženská literatúra synonymom k pojmu feministická literatúra?
Ako som už uviedla vyššie, ak sa nejaká autorka deklaruje ako feministka, neznamená to automaticky, že to, čo píše, sa dá jednoducho označiť ako feministická literatúra. Je to oveľa zložitejšie. Ak žena vo svojom diele reflektuje mocenské mechanizmy, môže a nemusí to súvisieť s tým, ako a nakoľko píše o láske. Aj Timrava písala o láske. A dokonca napísala, že „mnoho rozprávok som napísala z jedu“. Hodnotu jej diela to určite neznižuje. Rozhnevaní muži v literatúre sa cenia. A rozhnevané ženy? Pošleme ich na preliečenie? O láske písala napríklad aj Sylvia Plath. Bolestivo, úprimne, dá sa povedať, že na to napokon zomrela. Nielen feministické literárne kritičky ju cenia veľmi vysoko. O láske píšu aj muži. Niekedy píšu viac o sexe, ale aj ženy píšu aj o sexe. Muži niekedy píšu aj o znásilnení, dokonca sa nájdu autori, a nie je ich málo ani v slovenskej literatúre, ktorí píšu o znásilnení ako o pozitívnej skúsenosti ženy, a nikto veľmi nehovorí, že je to zvrhlé. Len čo ženy píšu o znásilnení ako o niečom, čo je brutálne, vyčíta sa im ideológia. V tomto prípade nejde o to, kto o čom píše, ale ide skôr o to, kto je „majiteľom diskurzu“ a následne aj o to, čo „majitelia diskurzu“ oslavujú a čo zatracujú. Sú všetky ženy ženské autorky? To je otázka, na ktorú sa našťastie nedá odpovedať jednoducho, ak sa chcem vyhnúť všetkým možným skresleniam. Sú všetci autori mužskí? Niektorí reflektujú, čo je to byť mužom v dnešnej spoločnosti, a je to veľmi cenná vec. Iní sa tvária, že sú jednotkou všeobecnej ľudskosti. Niektoré autorky sú jednoducho mainstreamové a píšu knihy, zväčša romány, ktoré poukazujú na niektoré problémy žien, ale zároveň nie sú subverzívne. Kultúrna produkcia, ktorá udržuje v spoločnosti status quo, sa dobre predáva. Ale, samozrejme, úspešnosť predaja je znovu komplexnejší a zložitejší problém. Faktom ale je, že úspešnosť sa dá dnes vypočítať a dá sa na ňu hrať. Masová produkcia má v kultúre svoje miesto. Táto mainstreamová literatúra niekedy preberá témy, ktoré do spoločnosti dostali napríklad feministické skupiny. Príkladom môže byť téma násilia na ženách. Táto téma bola na Slovensku pred kampaňami Piata žena z rokov 2000 – 2002 traktovaná bulvárnym spôsobom. Po kampaniach to už ľudia vnímajú inak, pričom tieto kampane boli robené z feministických východísk. Po rokoch si tieto východiská osvojili aj niektoré mainstreamové autorky, ktoré ich „prežuli“ spôsobom stráviteľným pre masy. Preto nikdy automaticky nezatracujem všetko povrchné písanie pre ženy, hoci mu ani nejako špeciálne neholdujem.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
