Vyhľadávanie
Nie je to tak dávno, čo sa vo fyzických i virtuálnych policiach kníhkupectiev začal objavovať grafický román Gemer (BRaK, 2023) dramaturga, prozaika a komiksového autora Daniela Majlinga. Keďže jeho najnovší komiksovo-knižný projekt ešte zďaleka nestihol zapadnúť prachom (a vďaka dvom avizovaným pokračovaniam sa tak sotva stane), položil som mu niekoľko otázok. (Pre úplnosť sa mi žiada dodať, že na ne napokon odpovedal iba pod hrozbou únosu do zóny, v ktorej by mu s prekladom novoobjavených bibliofejkov pomáhala skupina cynických a všehomírom skúšaných intelektuálov z okolia Revúcej.)
Pôsobíte ako divadelný dramaturg, vyskúšali ste si – hoci je jasné, že ide o konceptuálnu a mystifikačno-hernú redukciu vášho ozajstného tvorivého výkonu – rolu zostavovateľa a prekladateľa (Ruzká klazika), výrazne zarezonovali vaše aktivity komiksového scenáristu/libretistu (Unesení, Rudo, Zóna, najnovšie Gemer), ale takisto komiksového výtvarníka, resp. ilustrátora vlastných scenárov (Rudo, Zóna, Gemer). V ktorej pozícii sa vy sám cítite najkomfortnejšie a prečo?
Najkomfortnejšie sa cítim tam, kde ma netlačí čas. To, samozrejme, nič nehovorí o kvalite a je dosť možné, že to, čo robím (zväčša pre divadlo) pod časovým tlakom a mimo svojej komfortnej zóny, má oveľa väčší zmysel ako to, čo robím bez stresu. Navyše, ten diskomfort by som nejako zvlášť nezdôrazňoval – je to skôr len menej pohodlný druh pohodlia, pretože nech robím, čo robím, stále to robím v pohodlí príslušníka dobre zabezpečenej strednej triedy, v dobe, keď už existuje penicilín a do bytu sa mi nesnažia prerúbať sekerou žiadne pustošivé hordy nájazdníkov.
Ako dramaturg sa venujete adaptáciám domácej i svetovej literatúry, zbierka poviedok Ruzká klazika je v prvom rade literárnou persiflážou, aj vo vašich komiksových knihách Rudo a Zóna sú relatívne silným tematickým elementom rôzne literárne, resp. literárno-kultúrne obsahy a referencie – spomenúť možno Salmana Rushdieho či Franza Kafku. Literatúra sa teda javí ako jeden z dôležitých, ak nie priamo kľúčových, zdrojov vašej tvorivosti...
Niekto menej prajný by povedal, že „nemám nažité“, a preto musím parazitovať na literatúre. Je to jedna z tém textu, ktorý práve píšem. Na jednej strane literatúra ako zápis toho, čo „máte nažité“, na druhej strane literatúra ako „machrovanie, koľko ste toho prečítali a ako to navzájom dokážete šikovne pospájať“. Je možné, že ja mám bližšie k tomu druhému. Ibaže čo sa dnes myslí, keď sa povie „mať nažité“? Nejaká taká hemingwayovská nekonečná fiesta to asi nebude. Aspoň si neviem predstaviť, že by dnes niekomu hĺbok života chtivému konvenovala predstava na mol opitého chlapíka, ktorý niekde v Serengeti strieľa len tak, nazdarboh, na slony.
Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii septembrového čísla Knižnej revue.
Foto: Ctibor Bachratý
