Vyhľadávanie
Otakar Kořínek (1946) vyštudoval právo na Univerzite komenského v Bratislave. od roku 1985 pôsobí ako prekladateľ na voľnej nohe, venuje sa predovšetkým americkej literatúre. knižne debutoval v roku 1973 prekladom detektívky rossa MacDonalda Barbarské pobrežie. je dvojnásobným držiteľom ceny jána hollého za umelecký preklad.
Slovenským čitateľom spotredkoval viacero diel po anglicky píšuceho autora Vladimira Nabokova, medzi nimi aj jeho najznámejší román Lolita. V týchto dňoch mu vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza preklad Nabokovových memoárov pod názvom Pamäť, prehovor.
Vyštudovali ste právo. Ako ste sa dostali k umeleckému prekladu?
Už ako študent som mal záľubu v jazykoch. Základy angličtiny som získal v Dome osvety a ďalej som sa učil sám. Požičiaval som si anglické knihy z knižníc, kupoval som si ich v Sovietskej knihe. Neskôr ako vysokoškolák som sa dostal k prekladaniu článkov v časopisoch. Stále som si však uvedomoval, že by to chcelo knižku, no vo vydavateľstvách som nikoho nepoznal. Keby som len tak prišiel a povedal, že chcem preložiť knihu, akurát by mi sľúbili, že sa ozvú, a nikdy by sa, samozrejme, neozvali. Preložil som teda sám od seba knihu Agathy Christie Vražda na golfovom ihrisku a priniesol ju do vydavateľstva, nevediac, či už náhodou nevyšla. Síce ju nevydali, no ponúkli mi inú – detektívku Rossa MacDonalda Barbarské pobrežie. Tým sa to celé začalo. Našiel som si takto niečo namiesto hudby, konkrétne klavíra, ktorý som chcel študovať, no nepodarilo sa mi to.
Vnímate teda preklad ako istú paralelu k hudbe?
Jedno aj druhé má spoločnú podstatu. Väčšina ľudí si pri pohľade na noty nevytvorí zvukovú predstavu. Musí prísť niekto, kto im ju sprostredkuje. Pri preklade sa zasa musí nájsť človek, ktorý ostatným sprostredkuje cudzojazyčné dielo. Ide o interpretačné umenie.
Pocítili ste niekedy, že vám chýba formálne prekladateľské vzdelanie?
Nie. Mal som totiž vynikajúcich učiteľov. Kamarátil som sa s Blahoslavom Hečkom, hodiny sme dokázali presedieť pri víne. On rozprával a ja som počúval. Slavo bol chodiaca encyklopédia, veľa som sa od neho naučil. Neskôr, samozrejme, aj od redaktorov a redaktoriek, lebo pri prvých prekladoch som urobil všelijaké štylistické chyby. Vypisoval som si svoje riešenia a hneď vedľa nich som si značil zásahy z redakcie. Učil som sa ich naspamäť. Až pri takom desiatom preklade som zistil, že niektoré zásahy sú „Písmom svätým“, iné len vkusom redaktora a ďalšie hlúposťami. Jednotlivé vydavateľstvá mali v tom čase aj svoje úzy. Slovo, ktoré sa používalo v Tatrane, sa nepoužívalo v Slovenskom spisovateli a naopak. Ak si dobre spomínam, v Tatrane sa nesmelo použiť slovo „zrejme“. Museli ste napísať „akiste“. Redaktorky mi texty opravovali, no v tej desiatej knižke som si aj tak urobil po svojom. Pamätám sa z nej na jednu vetu: „Vždy ho rozhnevalo, keď mu ostatní prikazovali, že má robiť tak, ako mu hovorí svet.“ Slovo „svet“ mi redaktorka vyčiarkla, pretože vraj svet nemôže nikomu nič hovoriť. Ja som si povedal: prečo by nemohol? A tak som zásahy začal gumovať. Za prvú knižku, v ktorej som ich vygumoval, som dostal Prémiu Literárneho fondu. Nikdy som teda nepociťoval, že by mi formálne prekladateľské vzdelanie chýbalo. Časom som si teoretické práce prečítal, ale keby som ich mal brať do úvahy, nikdy by som sa do ničoho nepustil. Všetky sú dobré, no teória sa odvíja od napísaného textu, nie naopak.
Spomenuli ste Blahoslava hečka. Považovali ste ho za svoj prekladateľský vzor?
V mnohých veciach áno. Naučil som sa od neho napríklad tvoriť slovné hry, funkčne prekladať mená – v Pánovi prsteňov ich bolo na 30 strán. Aj teraz prekladám rozprávky z prostredia Vikingov od jednej anglickej autorky, hlavnou postavou je Štikút, ďalšou Soplinos… Toto som sa naučil od neho. No a, samozrejme, štylistické veci. Pamätám sa na svoj prvý knižný preklad – so Slavom sme sedeli v kaviarni Olympia, prešiel mi prvé tri kapitoly, vetu po vete, a vyznačil chyby. Všetky som rešpektoval – hoci v redakcii potom to, čo mi opravil Slavo, zase vykorigovali inak. V každom prípade to pre mňa bola obrovská škola.
Ako si vyberáte text na preklad? Musí vás kniha čitateľsky zaujať?
Vždy ma zaujímala predovšetkým americká literatúra, dosť som sa venoval klasike. Diela J. Steinbecka, J. Kerouaca a V. Nabokova som vyslovene chcel prekladať. Prakticky od roku 1985 som však na voľnej nohe a ak sa chce človek uživiť, musí robiť aj tzv. chlebovky, nie len vysokú literatúru. Aj na nich sa však cibríte a dostávate do krvi techniku. Štylistika je vlastne remeslo. V každom umení sa musíte naučiť remeslo, bez toho to nejde. Maliar musí vedieť miešať farby, skladateľ musí poznať harmóniu, kontrapunkt… A prekladateľ či spisovateľ – tí musia ovládať štylistiku. Tá je pre nich remeslom. Darmo si viem predstaviť, ako by to malo byť, keď to neviem stvárniť.
Ako sa na preklad pripravujete?
Niektoré texty už pred samotným prekladaním poznám, napríklad Steinbecka. Dielo si však nečítam dopredu. Ak, tak len niekoľko stránok. Ceruzkou si značím riešenia, ktoré mi pritom napadnú. A potom text aj tak preložím inak. Nijako špeciálne sa nepripravujem. Text do seba načerpám až pri prvom prekladaní. Najlepšia fáza práce sa však začína, keď ho vezmem do rúk po druhý raz. Vtedy ho treba vypiplať. Pri druhom čítaní prekladu mám už dielo celé v sebe a dokážem mu dať konečný tvar. Dôležitý je aj rytmus textu. V súvislosti s ním sa najčastejšie hovorí o poézii, najmä o viazanom verši. Aj próza má však svoj rytmus. Nie je tak ľahko objaviteľný ako v poézii, ale je tam – samozrejme, u dobrého autora.
Vaša bohatá prekladateľská činnosť priniesla slovenským čitateľom množstvo titulov anglofónnej literatúry od J. Londona, G. B. Shawa, M. Twaina, H. Melvilla, J. Kerouaca, K. Vonneguta, J. Steinbecka a mnohých ďalších. Prirástol vám niektorý z nich k srdcu?
Áno, napríklad Melvillova Biela veľryba, Doctorowov Ragtime a všetky diela od Nabokova. Keď som prekladal Bielu veľrybu, tak som sa do nej ponoril, až som si vymyslel jednu kapitolu a napísal ju Melvillovým jazykom. Mal som nutkanie podstrčiť ju do prekladu, či na to redaktor príde. Nakoniec som to neurobil. Pri prekladaní Ragtimu som zasa napísal jednu kapitolu štýlom E. L. Doctorowa. A to isté som urobil aj po Nabokovovej knihe Pamäť, prehovor. Tieto texty vyšli v Slovenských pohľadoch, v septembrovom čísle z roku 2013. Na Steinbecka som si však takto netrúfol, ten je úkaz sám osebe.
Ako by ste ohodnotili úroveň slovenského umeleckého prekladu?
Myslím si, že je vysoká, hoci kedysi bola špička širšia. Veľmi sa dbalo na to, aby bol výsledný tvar z hľadiska slovenčiny dobrý. Vydavateľstvá mali skúsené redaktorky a pri redigovaní jednotlivé zásahy s prekladateľmi prechádzali, stranu po strane. To bola obrovská škola. Dnes nič podobné neexistuje, pretože niektoré vydavateľstvá šetria a robotu robia externí redaktori. Nechcem povedať, že sú zlí, avšak skúsenosť starších redaktoriek predsa len chýba. Poznám však viacero skvelých redaktoriek, s ktorými rád spolupracujem.
Myslíte si teda, že dnes to majú mladí prekladatelia ťažšie?
Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o výsledok, áno. Avšak ten, kto to chce robiť, sa to naučí.
V rokoch 2005 a 2010 ste získali cenu Jána Hollého za umelecký preklad. V prvom prípade to bolo za román Vtáky bez krídel l. de Bernièresa, v druhom za Nabokovovu prózu Bledý oheň. Bola práca na týchto prekladoch náročnejšia ako v iných prípadoch?
Boli to náročné diela, ale neprekladal som ich s pocitom, že za ne dostanem Hollého cenu. Jednoducho som do prekladu vložil všetko. V Nabokovovi a jeho slovných hrách som sa doslova vyžíval.
Na svojom prekladateľskom konte máte aj trilógiu Pán prsteňov a ďalšie Tolkienove diela, ktoré vyvolali diskusiu najmä v súvislosti s prekladom vlastných mien. v prípade Mechanického pomaranča od A. Burgessa ste sa zasa museli vyrovnávať s otázkou pretlmočenia mládežníckeho slangu. Mal by byť text pre prekladateľa hodenou rukavicou?
Keď sa raz prekladateľ rozhodne niečo prekladať, musí bojovať. Pri Pánovi prsteňov boli diskusie na blogoch dosť búrlivé. Všetci boli zvyknutí na český preklad a mysleli si, že vlastné mená a názvy sa len poslovenčia. Prečo by som to však mal urobiť? Slovenčina je predsa svojbytný jazyk. Okrem toho mal každý iný názor na vec. Keď som rozmýšľal nad jednotlivými menami, tiež som mal tri-štyri verzie. Človek sa však nakoniec musí rozhodnúť pre jednu – niekedy možno šťastnejšie, inokedy menej šťastne. Keby som robil Pána prsteňov dnes, zmenil by som slovo „grófstvo“, ktoré sa tam naozaj nehodí. Lepšie by sedela „krajinka“. Ale po toľkých vydaniach s tým už nič nenarobím.
Aktuálne vám vychádza preklad pamätí Vladimira nabokova Pamäť, prehovor. Už skôr ste preložili jeho kontroverzný román Lolita (1991), prózy Priezračné veci (2004) a Bledý oheň (2010). Čím môžu nabokovove memoáre zaujať slovenského čitateľa?
Neuveriteľným uchopením vlastnej minulosti. Tá jeho úžasná drobnokresba – to je niečo skutočne unikátne. Vždy v kontexte s tým, čo chce povedať. Zvyknem hovoriť, že vrcholní autori, ako sú Nabokov či Steinbeck, sa v istom zmysle vlastne prekladajú ľahko. Tak presne totiž napíšu, čo chcú, že prekladateľ prakticky nemá možnosť odchýliť sa. Slabší autori niekedy bývajú dvojznační – neviete, ako to presne mysleli. U veľkých autorov však všetko sedí. Prekladať Nabokova je ako hrať Bachove fúgy. Sú napísané tak presne, že sa nemôžete odchýliť.
Máte ešte nejaké nesplnené prekladateľské sny?
Niečo krásne ešte určite príde. Momentálne prekladám Steinbeckove Hrozná hnevu. Keď však preložím tri strany za deň, mám toho vyše hlavy. Musím sa vyrovnávať s problémom, s ktorým som sa doposiaľ nestretol: postavy hovoria nárečím a vyslovene ľudovo. Čo s tým? Dať to do slovenského nárečia je hlúposť, pretože z nich nemôžem urobiť ani Záhorákov, ani Východniarov. Z jazyka však musí byť cítiť, že hovoria obyčajní ľudia, robotný ľud. Vždy, keď som prekladal klasiku, čítal som si starých slovenských majstrov – Kukučína, Hronského a iných. Ani nie preto, aby som použil ich výrazy, ale preto, lebo vedeli maľovať slovom. Keď čítate Kukučína, pred očami sa vám vynoria obrazy. Používa totiž pravé slovo na pravom mieste. Ako ma naučil Slavo Hečko, zásadou dobrého štýlu je, že slovám musí byť tesno a myšlienkam voľno. Na pravú situáciu musíte použiť pravé slovo a vtedy je to krása. Čítal som teda starších autorov, aby som sa naučil maľovať slovom. Možno to vidieť v preklade knihy Na východ od raja. Každý odsek musel byť podľa mojich predstáv. Musel som mať pocit, že lepšie to už nejde. Teraz si kvôli ľudovej reči čítam Červené víno a robím si výpisky. Spravil som si slovník ľudovej reči – ako by čo povedal jednoduchý človek. Mnohé sa dá dosiahnuť aj syntaxou – vysunutým vetným členom a podobne. Tak možno získať hovorovosť, avšak tú ľudovú. Aj v Kerouacovom románe Na ceste je hovorovosť, ale iná. V našom priestore fungoval preklad do obecnej češtiny, hoci v origináli až tak veľa hovorových slov nie je. V americkej literatúre neexistovala tradícia písania v slangu. Keby som sa však držal originálu, všetci by český preklad označili za lepší a povedali by, že slovenčina na to nemá. Preto som si povedal, že pretlmočím Kerouaca do hovorovej slovenčiny. Hral som sa s každou vetou, sám som si urobil celý slovník hovorovej slovenčiny. A prišiel som na jedno: slangové slová, ktoré sa v našom jazyku používali, vždy pôsobili veľmi neprirodzene. Dôvodom bolo, že ich navešali na správnu, vzorovú syntax. Vtedy slangové slovo kričí. V Kerouacovi som ju porušil a vtedy sedel aj slang, aj hovorovosť.
Keď sa obzriete späť – bolo prekladateľské povolanie správnou voľbou?
Myslím si, že áno. Keby som sa mohol rozhodnúť ešte raz, asi by som si vybral hudbu – pre zmenu. Prekladanie sa však pre mňa stalo koníčkom. A koľko ľudí má také šťastie, že práca je pre nich koníčkom? Ráno by som ani neraňajkoval, hneď by som si sadol k práci. Jednoducho ma to baví. Preklad je pre mňa istou výzvou: Teraz sa ukáž!
