Poľský novinár a spisovateľ Mariusz Szczygieł (1966) vyštudoval žurnalistiku na Varšavskej univerzite a už dve desaťročia pôsobí ako redaktor denníka Gazeta wyborcza. Je autorom šiestich kníh, najúspešnejšou z nich je súbor reportáží z českého prostredia Gottland, ktorá v roku 2009 získala ocenenie najlepšia európska kniha roka. Pri príležitosti vydania slovenského prekladu navštívil autor koncom minulého roka Bratislavu, s čitateľmi sa stretol 10. decembra v kníhkupectve Panta rhei na Poštovej a o deň neskôr v priestoroch Poľského inštitútu.

Okrem Gottlandu ste vydali ďalšie dve knihy mapujúce českú kultúru a spôsob života – Urobte si raj, ktorá približuje ponovembrovú českú spoločnosť, a najnovšie aj zbierku esejí Láska nebeská. Ako sa vôbec začal váš záujem o Česko?

Všetko sa to začalo úplnou náhodou, keď ma ešte v roku 2000 jeden poľský časopis požiadal, aby som urobil rozhovor s Helenou Vondráčkovou. Bol som vtedy po prvýkrát v živote v Prahe a vôbec som nehovoril po česky. Pani Vondráčková sa snažila odpovedať na moje otázky po poľsky, ale pri zložitejších vyjadreniach si musela vypomôcť češtinou. A tento jazyk na mňa urobil nesmierny dojem, doslova ma nadchol. Navyše, Praha sa v mojich očiach podobala mestám dolného Sliezska: je to „naše“ mesto, ale zároveň aj trochu cudzie. Vondráčková mi veľa rozprávala o Marte Kubišovej, ktorá bola pre mňa dovtedy neznáma. Zisťoval som medzi kolegami novinármi, či u nás o nej niekto niekedy písal, no vyšlo najavo, že ju v podstate nepoznáme. Preto, aby som mohol urobiť rozhovor s Martou Kubišovou, som sa rozhodol naučiť po česky. Pritom som zistil, že aj česká kultúra mi je blízka a mám asi trochu aj českú mentalitu.

Gottland
je knihou o Čechoch, o českom spôsobe prežitia, no určená je Poliakom. Bolo vaším zámerom priniesť poľským čitateľom zaujímavé historky, alebo istým spôsobom nastaviť zrkadlo ich mysleniu?

Samozrejme, základom reportáží boli inšpirujúce príbehy. No keď som sa už hlbšie zaujímal o české dejiny, chcel som Poliakom sprostredkovať aj iný spôsob videnia sveta, než je ten ich. Nie je v ničom horší ani lepší, len je iný, aj keď väčšina Poliakov vníma české „švejkovstvo“ a prispôsobivosť ako horší spôsob riešenia problémov. Ale Gottland je aj subjektívnou knihou o tom, čo ma upútalo na českej kultúre, je tiež psychoterapeutickým dielom, v ktorom sa vyrovnávam so svojimi najvnútornejšími pocitmi. Reportér si totiž nikdy nevolí tému náhodne, ale siahne po námete, ktorý ho oslovuje, hoci len podvedome. Tak som si aj ja uvedomil, že síce píšem o Baťovi, Kubišovej atď., no pritom zároveň o sebe. Keďže však nie som spisovateľ, nepretavujem svoje pocity do denníkov, ale zrkadlím sa v reportážach.

Aké knihy uprednostňujete z pohľadu čitateľa? oslovuje vás originálny príbeh?

Nie, príbehy pre mňa nie sú dôležité. Skôr ma zaujmú diela písané neobyčajným jazykom. Napríklad rakúska spisovateľka Elfriede Jelinek dokáže aj úplne obyčajné veci vyjadriť objavne, keď povedzme píše o ženách – manželkách ako o domácich spotrebičoch. Z textu ma niekedy osloví len jediná veta, a tá potom žije v mojej hlave vlastným životom. Ak na mňa nejaká kniha zapôsobí, kupujem ju všetkým svojim priateľom ako darček. Napríklad debutovej zbierky poviedok slovenského spisovateľa Michala Hvoreckého Silný pocit čistoty som kúpil 27 výtlačkov.

Na čom momentálne pracujete?

Chystám sa zostaviť knihu reportáží, ktorá sa po poľsky bude volať Nie ma, čiže niečo nie je, neexistuje, chýba. Tieto texty už nebudú viazané na Česko či Poľsko, môžu sa odohrávať kdekoľvek. Zaujala ma otázka, ako rôzne sa ľudia vyrovnávajú s tým, že niečo nemajú, ako sa zmierujú s akoukoľvek stratou vo svojich životoch.