Peter Holka debutoval pred tridsiatimi rokmi a má na konte vyše desať próz.
Názov vášho románu Pokušenie zvádza k erotickej interpretácii, ale zrejme to nebude len týmto smerom…
Pokušenie si môže interpretovať každý po svojom. Zdrojom môjho autorského pokušenia bol spor s časom. Kým v prvej časti ho chce rozprávač urýchliť a posunúť čas i svoj život razantne dopredu, v druhej by ho najradšej zastavil a obrátil, aby tiekol naspäť a rozprávač by mladol, čo v reálnom živote, pravdaže, nie je možné. V literatúre áno. Ako inak, spomenutý konflikt s časom mal v oboch prípadoch zhodný motív, je ním žena. Primárne žena ako matka, ktorá je zrastená so svojím dieťaťom vzájomným putom i ovplyvňovaním už krátko po počatí a ich interakcia pokračuje celý život; napohľad iracionálne dodávam, že aj po ňom. Ďalej žena ako stelesnenie životnej múdrosti a tradície, sily, pôvabu, nežnosti, krásy, ako záhada a tajomstvo, zdroj rozkoše, smútku, večná inšpirácia i pokušenie…
Kto je rozprávačom príbehu?
Rozprávačom prvej časti je päťročný chlapec zamilovaný do svojej matky, spolužiačky zo škôlky i takmer dospelej susedy. Už v detstve má zo vzťahov s opačným pohlavím a z objavovania telesnosti riadny hokej či zmätok; po traumatizujúcom nočnom zážitku jachce a v noci sa pomočuje. Druhú časť rozpráva šesťdesiatročný muž vystrašene prešľapujúci pred bránou staroby, za ktorou naňho striehnu už len choroby, fyzický i duševný úpadok, no neočakávane mu do života vstúpi pôvabné dievča či mladá žena a rozdúcha v ňom takmer vyhasnutú pahrebu citov i vášne. Starnúci chlap je tá istá literárna postava, čo tamten päťročný chlapec, napodiv mu je v mnohom podobný: obaja dychtivo objavujú, prežívajú nepokoj, neistotu, strach, bolesť i lásku. Pravda, každý na inom stupni poznania i skúsenosti, no s rovnakou naliehavosťou a intenzitou.
„A láska je, ako všetci dobre vieme, pravdepodobne najväčší zdroj sklamania,“ píšete v románe. je najmä o tomto zdroji?
Áno, nazdávam sa, že áno, keď v prvej časti súvetia rozprávame o láske, v druhej zväčša alebo dosť často hovoríme z rôznych dôvodov aj o sklamaní. Keďže sa všetko ustavične mení, ani vzťahy nie sú nemenné, nemôžu ostať zakonzervované, nehybné ako prišpendlené a vysušené motýle vo vitríne prírodovedného múzea. Spomínaný citát je o láske matky k synovi; veď sa aj hovorí, že malé deti žerú nervy, veľké srdce.
