Vyhľadávanie
Básnik, prozaik a publicista Miroslav Bielik (1949) pracoval od roku 1973 v Matici slovenskej ako bibliograf, vedecký tajomník či riaditeľ Slovenskej národnej knižnice. V roku 2013 sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Je autorom viacerých diel, medzi nimi najmä básnických zbierok Čas je tichý posol mysle (2003), Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005) a prozaických kníh Benátsky diptych I. (2007) a Benátsky diptych II. (2010).
Nedávno vydal prvú časť dilógie Kaleidoskopis s podtitulom Záplava ne/skutočnosti (Matica slovenská), v ktorej šiestimi románovými novelami nadväzuje na predchádzajúci Benátsky diptych. Vyrovnáva sa v nej s postmoderným svetom a možnosťami jeho literárneho stvárnenia.
Tvoja profesionálna dráha sa vyznačuje mimoriadnou nefluktuačnosťou. Zdá sa, že si si to vynahradil v literatúre: jednak si dokonca štvordomý autor (poézia, próza, literatúra faktu, publicistika), jednak je tvoja tvorba plná nesústredeného pohybu po našom zakrivenom svete. Akoby si stále čosi hľadal, vopred vediac, že s rozumom a stálosťou ďaleko nezájdeš...
Profesionálna dráha iste veľa napovedá o vernosti k inštitúcii a programom, ktoré sú pre slovenskú kultúru a osobitne literatúru nevyhnutné. Aj keď som publikoval v Slovenských pohľadoch veľmi mladý, po ukončení štúdií som sa na dlhé desaťročia upísal národnej bibliografii, výskumu v knižnej kultúre, knihovede a viedol som v týchto sférach vrcholné národné inštitúcie. Tvorba u mňa dlho zrela. Poznajúc dôverne a dôkladne svet literatúry, držiac sa Švantnerovej tézy „spisovateľ má viac premýšľať ako písať“ a Kraskovho kréda „nechcem znieť jak zvon z olova / nehromadím hluché slová“, som sa neuchádzal o literárnu prezentáciu v roz poruplných 70. – 80. rokoch minulého storočia. O to intenzívnejšie som spoznával domáce i inonárodné literárne smerovania. Áno, stále som hľadal, hľadám a budem hľadať tajomstvá skutočnosti/neskutočnosti v najrozmanitejších aspektoch, vrátane filo zofie mysle. Nemožno sa nepýtať, „kde je dnes / aspoň jeden pevný / bod sveta?“ a či sa zmenilo po storočí videnie W. B. Yeatsa: „Stred povolil a svet sa rozsýpa, / bezzákonitosť zmocňuje sa zeme.“ Hľadám okrem iného východiská z postmodernej krajiny plnej zradných miest (priepadlísk, zrkadlenia barín – ako o tom presne hovorí český filozof a literárny vedec Michael Hauser). Učiteľa a sprievodcu na tejto ceste poznania, žiaľ, už nemám (V. Marčoka), ešteže sú tu jeho spolupútnici (P. Liba, V. Petrík, V. Šabík), vo Vojvodine silná škola (S. Boldocký, M. Harpáň a najmä V. Hronec) a vari aj ich noví, mladí nasledovníci. S rozumom je to horšie ako s vernosťou. Vernosť programu, zmyslu života, žene... je osvedčená, vernosť inštitúciám je zradná a spravidla s trpkým poznaním (aj v mojom prípade). Vernosť však môže, ba musí existovať aj v neistom svete 21. storočia, ktoré je podľa všetkých znakov doby storočím rozumu. Veď aj viera sa už vykladá rozumom a korešponduje s filozofiou mysle. Napriek tomu si stále myslím, že staronová dilema skrytá v slove hmota, v hmote slova je neriešiteľná bez nových revolučných vedeckých poznatkov, na ktoré pri všetkej úcte k čiast kovým výsledkom márne čakáme. Kde je Einstein 21. storočia?
To vysvetľuje aj tvoje odskoky od poézie k próze?
Áno, začiatkom 21. storočia som chtiac-nechtiac, možno väčšmi poznaním ako intuíciou, vkročil do rozčerených vôd poézie a filozofie mysle. A hneď v prvej zbierke som pokorne priznal Milanovi Rúfusovi: „Majster, idem ako slepá baba / cez tú zarúbanú horu. / Vravíte však iste: / Kam rozum nemôže, / tam pošle metaforu.“ A keďže Marčokovu dilemu „Na román si treba nažiť / Báseň tým môžeš / i zabiť“ som riešil s presvedčením, že „svet una vený je už zo slov / a neverí rýmu / Múdrosťou si len myslíš / že ho zmeníš“, neodskočil som, len som sa ponoril do epického sveta Skutočnosti – Neskutočnosti...
Kto teda rozpráva román a kto tvaruje báseň? A kto ich píše? A čo ho do toho núti? A akú úlohu v tom hrajú tvoji Goetheovia, Rilkeovia, Kollárovia, Švantnerovia, Hronskí, Hroncovia, Marčokovia a ďalší? Dá sa vôbec o tom rozprávať bez irónie?
Kto hovorí v mojich prózach (i keď dôležitejšie je, čo hovorí), som odkryl v novej knihe románových noviel Kaleidoskopis hneď v úvode (Pisár, píš!, kde malé „p“ je šifrou) a v záverečnom Mnohorečení. Tam je povedané všetko o autorovi, o tom, ako si podávam ruky s tým, kto hovorí (bol som zároveň tým istým, ku ktorému sa hovorí), ako to odpisujem a prepisujem od múdrejších... Som teda raz rozprávajúcim, inokedy prepisujúcim, často odpisujúcim, spisujúcim i odpisovaným. Kocúr v myšej diere, baran vo vlčej koži alebo... Nakoniec som sa priznal v druhej časti Benátskeho diptychu citátom Jana Zrzavého: „Z čeho vytvoříš své dílo? Ze svého života, neboť nic jiného nemůžeš znát a nic jiného nemáš.“ Nemôžem povedať nič múdrejšie – a to bez akejkoľvek irónie –, ako povedal nebohý Mikuláš Kováč (v máji si pripomenieme jeho nedožité 80. narodeniny) v neuveriteľne aktuálnych, doteraz nepublikovaných veršoch z pozostalosti, lebo všetci uvedení velikáni a ďalší reálni v mojom neskutočnom epickom svete – „Všetci ste prítomní v mojom srdci.
“Dospel si teda do štádia, keď je nevyhnutné reflektovať výzvy postmodernej literatúry a postmoderného sveta. Sú to pre teba len výzvy, alebo skutočnosti/neskutočnosti formujúce nielen tvoj rozmarný spôsob písania, ale aj čosi podstatnejšie, čo by sa dalo možno nazvať posolstvom pre ďalšie generácie hľadačov? Existujú aj nejaké priame väzby medzi tvojou literárnou postavou pisára a literátom Bielikom, ktorý má vlastne dve mená (Miro, Miroslav) a tri bydliská (Bratislava, Martin a rodné Pohronie)?
Nová kniha Kaleidoskopis, prvá kniha dilógie Záplava ne/skutočnosti, je zasvätená úskaliam a východiskám z postmoderny. Venoval som ju stále nedocenenému jedinečnému znalcovi postmoderny, nebohému profesorovi Viliamovi Marčokovi. Zámerne (aj s ohľadom na čitateľské možnosti) som ju členil na relatívne samostatné románové novely, ktoré sa dajú čítať od ktorejkoľvek strany. Je v tom moje poznanie i presvedčenie, že sa vzďaľujeme od postmoderných neistôt, schádzame z „poschodového labyrintu“ (V. Marčok) a vidíme svet inou optikou ako v uplynulých desaťročiach. A Bielik je tu ten istý skromný „pisár“, ktorý má ako Miroslav nedokončené poetické dielo (povzbudením bol aj výber v srbskom jazyku – Aj keby som nebol / I kada ne bih bio z roku 2012) a po R. M. Rilkem stále modeluje elegické reflexie o živote a smrti; ako Miro zasa zápasí s epickým „uchytením“ skutočnosti našich čias. Ešte k tomu zápasí s existenčnými otázkami Spolku slovenských spisovateľov, čiže na ostatné múzy „nemá čas“. A kde je doma? Na prvom mieste pod rodným Vtáčnikom v malebnom Ostrom Grúni, a potom cez Martin, Bratislavu... až po Benátky.
Nazdávaš sa, že svojím Kaleidoskopisom si skoncoval s postmodernistickými pokušeniami? Čo by malo prísť potom? Veď si sa azda načisto nevyčerpal... Epika má opäť naliehavý hlas a nemá čas sa pozerať za zrkadlá...
Nenazdávam sa, že som prvou knihou dilógie Kaleidoskopis (V záplave ne/skutočnosti) s niečím skoncoval. Ešte mám o východiskách postmoderny čo povedať v rozpracovanej druhej knihe Siedmy pes striehne na moju smrť. Smrť literatúre, chvalabohu, nehrozí a po postmodernom „blúdení“ prichádza nové videnie človeka a sveta, resp. sveta v človeku. Na obzore sú nové veľké epické diela a svet v nich bude síce v caravaggiovskom šerosvite (lesk zatieňuje bieda a nové – s Yeatsom povedané – „bezzákonitosti“), ale s novými očakávaniami, výzvami, hľadaním pevnej zeme pod nohami. O to sa pokúšam v avizovanej druhej knihe dilógie.
Čo myslíš, prečo je literatúra taká mäkká a ústretová k skutočnosti, ktorú žijeme? Obaja vieme, že je to skutočnosť mimoriadne nebezpečná. Možno preto, že je taká nezmerateľná a my sme takí zmieriteľní... Podľa všetkého nás postmodernizmus zaviedol opäť do slepej uličky. Necítiš potrebu pomenovať veci priamo a neúprosne, povedzme sekerou, ako sa o to už niektorí inovátori pokúšajú? Veď kto iný ako spisovateľ má epicky i metaforicky vyjadriť podobu dnešných krízových čias a napovedať cesty nielen z postmodernizmu, ale aj z rozkolísanosti sveta?
Literatúra je napokon tiež len časovo obmedzená skutočnosť. Doba doznieva z rozkolísania hodnôt, stráca postmoderné istoty/neistoty, postmoderná „krajina“ sa prebúdza z hegelovsky Žížekom pomenovanej Noci sveta. Poznanie, „v ktorom sa rozpúšťajú všetky dané poriadky a ich zákony a nastáva ich ,odskutočnenie’“, je prekonané. Máchov „pozdní večer“ bol už dávno, za nami je medzičas a precitáme v novej skutočnosti. Profesor Marčok ma raz ostro poučil, že móda v literatúre nemusí byť nakoniec slepou uličkou, vyjadruje len dobové znaky. Prosím, ale netvárime sa náhodou „všetci“ v dnešnom pokryteckom svete, že sme v slepej uličke? Je však módne byť „in“ aj v slepej uličke. Pritom „vonku narastá chaos a pľúšť! / Beda, až otvoríš raz okná, dvere, / usporiadané ti prievan času zmetie...“ Mňa to bytostne trápi a trápim sa aj ako bibliograf z toho, aký balast dnes chrlia značkové vydavateľstvá a že kdekto sa už cíti ako kandidát na Nobelovu cenu.
Nedávno si sa stal predsedom najväčšej spisovateľskej organizácie na Slovensku – Spolku slovenských spisovateľov. Podarilo sa ti aspoň vyliezť na tú horu problémov, ktorú tu zanechalo predchádzajúce vedenie?
„Vyliezol“ som na kopu problémov a smog mi nedá dýchať. Svedomie národa? Chvalabohu, u väčšiny členov našej najstaršej a najpočetnejšej spisovateľskej organizácie je prítomný tento stavovský kód. No vírus „mať“ je niekedy „zaštepený“ aj do tých, čo si držia pravú ruku na mieste, kde je srdce... Je to trpké poznanie, ale nie rozčarovanie. Veď slovenskí spisovatelia prežili i väčšie krízy.
V čom vidíš zmysel „spolkovania“, keď dobre vieš, že literatúra bola odjakživa individuálnou záležitosťou?
Spolčovanie existuje v literatúre, tak ako v celej spoločnosti, tiež „odjakživa“; má u nás vari dvestoročnú tradíciu a je to prirodzená potreba vyplývajúca „z biologického poľa spisovateľov“. Iste, každý žije, tvorí a umiera sám. A predsa, pri januárovom stretnutí s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, eminentným členom nášho Spolku, zaznelo z jeho čistej a čulej mysle úprimné ubezpečenie o zmysle spolčovania v duchu kresťanskej tradície, bez rozdielu konfesijnej, politickej či národnej príslušnosti. Pravdaže, stalo sa to v zasvätenej diskusii o Chestertonovi (pozri aj moju novelu Sme malí páni).
A čo mladí, začínajúci spisovatelia? Majú svoje kluby, svoje „ostrovy pozitívnej deviácie“, ale do spolkov ich to akosi neťahá. Aká je vízia Spolku v tomto ohľade?
A čo mladé zutekalo? V Spolku sa literárnej mládeži venuje časopis Dotyky, podnietili sme vznik klubu mladých autorov (len kto ho rozhýbe?), otvorili sme dvere k členstvu, k vydávaniu, k publikovaniu. Voľakedy sa mladý autor (dnes prevládajú mladé autorky – to by sa Timrava nenazdala) usiloval čím skôr vydať debut. Dnes sa „zvrtla doba“, s Hviezdoslavom povedané, mladá literatúra je emancipovaná sama v sebe, má svoje internety a sociálne siete a Spolok môže len podávať ruku a občas sa čudovať, ako napríklad v závere minulého roku, keď na výzvu MK SR na projekty autorov do 35 rokov horko-ťažko zareagovalo pár pripravených. Pritom „mladá literatúra“ pulzuje v každom čase a generácia sa nestratí, ani jej nehrozí „smrť literatúry“. Buďme optimisti.
