Vyhľadávanie
PREVÝŠENIE
Postmozaika (aj) vo vnútri:
kamene, hrana o hranu, oblina o oblinu,
možno náhodní susedia,
z nich nepriestupná vlna
ako ťarbavé telo tajomného megazvera
tak ďaleko,
kam nič nedostrelí,
nedozvoní,
kam nikto nedovidí,
ako na rukách
puká hlina
a po rozmrvenom svetadiele
si dieťa gúľa slnko –
najprv do pravého,
potom do tvojho ľavého oka.
V prevahe domáce vápence,
pár deložovaných
a sekáčom znetvorených andezitov,
ktoré sa pri dopade polovičného svetla
z palcových prasklín
blýskavo vtierajú do priazne
napoly preťatého
temného kúta.
Ani za skamenenou kopou
jabloňových kvetov
nenájdeš vchodový kameň,
iba zaceľujúcu sa žilu priestoru
s definitívne odloženým ďatľom:
zovreté hrdlo,
tancujúce ruky,
čo z brehu – nebrehu
vyháňajú nepodarok tvojho tieňa,
akoby modelovali stratenú hlavu:
čelo vyhladené slanými vlnami,
uši, čo ťa tolerantne prijali celého,
oči z biotitu
zase sústredené
na iného.
Druhý pohľad: akoby nezávislejší,
tiež nepokojný, ale ostrý.
Ďalší Goldsworthyho pokus o komunikáciu
s pieskovcovým poľom
uprostred nepreniknuteľnej vegetácie,
z ktorej len (hladný) havran
pozná únikovú štrbinu
do chladnúcich októbrových prúdov.
Neustrážil kótu 954,
preto sa s ním doživotne zamykáš
do čiernych kružníc.
* * *
Po noci deň (jablká už nepoletia k výškam), noc po dni (tušený strom). Svetlo i tma v tebe súčasne. Večerná poklona rozvodnenej nebeskej jednoaktovke. Koľko rúk zdvihnutých za život, koľko proti. Koľko záhadného v nedostupnom hniezde univerza. Váhavosť výšok, kŕč. Stonanie odlivu, nahota, šťavy sa pohli z renety. Noc po dni (tušenie), deň po noci (jablko letí). Nevyskladnené slnko si cestu do lôžka neskorej jesene horšie pamätá. Len súkromný Stonehenge sa snaží oslniť na pokosenom trávniku. Inak všetko známa samota: skrotené kamene pod nohami žltochvosta, tri schody nič neriešiace, zbytočné, keď po nich nikto neodchádza, aby sa vrátil. Obloha akoby pod čapicou. Okamih pravdy, lož... Aj keby si nechcel, slnko a dážď (i plachtiace bocianie mláďa) vždy sa zídu v niečom oku. Za múrom múr, za slovom baba, do rezervy odložený dom. Rieku nevidíš, ale cítiš, že je priširoká a ostrým hákom prichytená o dno. Háčiky krvavia nedeľou vydýchaný vzduch. Rybárom na bicykloch ktosi odomkol treťochotárny dážď. Hľa, za múrom múr. Z kameňa – ako slová. Za ďalším múrom slnko. Prikrčené ako tiché slová prikladané na bolesť. Keď sa ti nevydarí text, začneš odznovu. Živoriacemu stromčeku nájdeš nového suseda. Ale, či chcel jablkami myslieť na iných? Byť ako strom v sade, bez plota, iba skoro so šiestimi stĺpmi v rokoch, aby tvoje slnko a dážď vedeli odkiaľ a kam. Do pichľavého plátna vypotený včerajší pôst. Keď príliv zaleje všetky pukliny, čo so zvyšným morom, ktoré prvou vlnou narazí do pevného brehu krehkého sna? Chlapec, zadívaný v kine do dievčaťa, nemusel byť. Ani plátno s pastelovými farbami, maznavo sa vnucujúcimi stropu, nemuselo nikomu chýbať. Rovnako kino, keby si chcel. Stačilo by dievča, celým objemom ponorené do lásky. Breh ochotný cúvať až do chrbtov modrých zebier s chvostmi strácajúcimi sa v čiernych hĺbkach. A pamäť všetkých pamätí, ktorá si najradšej ustiela na jej mlčaní. Kytica, darček, pár bozkov, iskrenie, nulovanie napätia koňakom, ďalším... Ako lipne pomedzi prsty sa prešmykujúce slová. V kyryse z „tridsaťročnej“ čakáš na impulz, ale teplý prúd, jeden prameň vesmírneho vrkoča, obmýva iný breh. Načo ti je sieť s najmenšími okami, keď nevedia odpúšťať slovám? Zo slov vymlátené zuby, nebolí. Z tónu do tónu naťahovaný poludňajšími zvonmi. Nimi zneistený ťah naprieč oblohou. Kľukatá čiara smerujúca k rozkvitnutej ruke, ktorá pripíše tri bodky, nech trvá. Hore nohami, tiež dolu tvárou. Teplom tela nech sa ešte dlho prebíja. Stuhnutý a porazený vypúšťaš text ako uzdraveného zvera do neznáma, nech otĺka si čelo o zlo. V priateľskom zväzku nech je inému barlou. Nech si na neznámych prahoch k teplu rany líže. Nech ťa nešetrí, ak odbočíš z jeho stopy. Plameň sviečky – kobra v rozličných polohách, má strach z prievanu úst. Hrdinsky si svieti na svoju smrť. Za oknom teatrálne omdletý večer. Máš to pomiešané, čo bolo predtým, čo nebolo potom: nepriesvitné ráno, nedojedený obed, neplánované milovanie, bolestivé podkúvanie ďalšieho desaťročia či posledné, napoly zhnité jablko nad hlavou. Nevieš, čo je dôležité, čo vyčkávaná hmla, čo omilostený dym vpustený medzi chladné kmene. Na jeho konci nepovedané slová. Na začiatku telo s náskokom o choré srdce. Koleso z gazdovského voza v ohni. Pod zakrúteným dymom popol, čo zostal doma ako ty s vypálenými (ešte teplými) spomienkami. Ako biela krajina odkresľovača už nezamrzneš v záveji. Drozd sa iba spevom bráni jari. Lúče pozametali dvor s čiernym perím a omietli stenu nažlto. Kto z nej vyrazí tvoj tieň? Krv preschla na brizolite, stena je hrubá, drozd neustáva, nie každá bolesť sa dá vydeliť inou.
* * *
PRED ZÁPADOM P. O.
Nasať krajinu do seba,
namáčať ju v krvi,
pohľad preložiť napoly,
odtlačiť ho na oblohu.
Tento postup hodiť
na iného. Sebe byť vďačný
za oči. Posledné svetlo
bez prestania
do seba si ukladať.
* * *
(Nezabrániš slnku, ani snehu
pred skonom.
Širokým úsmevom prelepená úzkosť,
bdenie zapichnuté pod nechtom,
jej nehraný nezáujem – jedenáste prikázanie.
Z chaosu havraních hádok
a nekonečných preletov
z konára na konár,
z rozumu, čo pozoruje,
na rozum, čo koná,
vyveštená sebaobnova.)
(Výbuch pod štetcom modernistu,
chvíľa čierneho vtáka medzi brázdami,
zrolovaný (i poskladaný) interiér
podľa číchsi predstáv.
Moment, keď si sa jej konečne dotkol.
Iné oči: ďalšie fajčiace brázdy
o čosi bližšie k nebu
sa už nevládzu nadýchnuť.)
