Chrasty, lodžie, možnosti

Zlosť som cítil, len čo som otvoril oči do ďalšieho horú­ceho dňa. Nemal som prácu. Šli sme do debetu a ne­mohli sa z neho vyhrabať. Často sme sa s Luciou hádali, a nielen pre peniaze; zlosť mi prúdila telom, kov v krvi. A zárodky hádok akoby sa vznášali v nehybnom vzdu­chu všade okolo nás.

Už neviem, kto s tým začal, s nadávkami. Kokot a piča. Z koho to vyšlo skôr, cez zuby. Keď som sa rozzúril, rých­lejšie než kedykoľvek predtým som sa ocital pri hrani­ci, spoza ktorej som sa už nemusel vrátiť. A keď po mne vrieskala Lucia, v pohľade mala nenávisť. Keby sa jej v besnejšej chvíli priplietol do ruky nôž, možno by ma aj pichla.

Aj tak nechápem, čo to do mňa vošlo. Nikdy som žene fyzicky neublížil.

V 'ten deň sme sa pochytili pre nákup. Práve som si otvoril druhú plechovku piva, keď sa Lucia vrátila z prá­ce a spravila cirkus. Vyčítala mi, že ju nepočúvam. Sedel som na gauči a hľadel na ňu, ako kričí.

„Ignoruješ ma!"

Nebolo to tak. Nezabudol som, že si naplánovala veľ­ký nákup. Lenže v tom teple som dostal chuť na pivo z chladničky a priznávam, nemal som náladu na výpra­vu medzi regály hypermarketu. Chcel som navrhnúť, aby sme šli von, niekam na terasu. Nakupovať môžeme zajtra. Mohli sme len tak sedieť a zhovárať sa. Bolo by to fajn. Ale už to nemalo zmysel. Ako tak stála uprostred obývač­ky a s natiahnutým krkom štekala výčitky, nenapadlo mi nič lepšie, ako napiť sa piva a hľadieť jej pri tom do očí.

Šli sme na nákup.

Lucia nerada šoféruje. Zle sa orientuje aj na sídlisku a za volantom je celá stuhnutá, v strese. Cestou nepoveda­la ani slovo. Veľmi dobre vie, ako neznášam veľké nákupy - len ich pretrpím -, a v hypermarkete si ma vychutnala.

Tlačil som vozík, do ktorého pribúdal tovar, ale poma­ly, ako v zlom sne. Alebo ešte horšom skeči: prichádza k nám predavačka, aby nás upozornila, že pomalým naku­povaním ohrozujeme prevádzku. Lucia študovala nálep­ky. Nepozerala sa na mňa, hoci ja som z nej nespustil zrak.

Spýtal som sa, či to už pomalšie nejde.

„Tak choď domov," zavrčala.

„A nepovieš mi ako?"

„Je mi to jedno."

Prvú predavačku som videl až pri pokladnici. Zapla­tili sme, naložili tašky do auta a zase mlčali. A potom do nás skoro narazila tá ženská. Bola to Luciina chyba; zazmätkovala a do odbočovacieho pruhu sa zaradi­la na poslednú chvíľu. Ozvalo sa zatrúbenie. A znovu. A ešte raz. Musela sa na klaksón vrhať.

A vzápätí som mal jej tvár vedľa seba. Vrieskala cez spustené okno. Nadávky patrili Lucii, no hľadela na mňa. „Ti jebe, piča skurvená?!"

Ukázal som jej fakača. Šliapla na plyn a vyblokovala nás. Lucia skríkla a ostro zabrzdila kúsok za zastávkou. Pár centimetrov od tmavomodrého landrovera.

Ženská vyskočila von a tresla nám päsťou po kapote. Jej skrivená tvár vypľúvala nadávky. Bola dobre obleče­ná a upravená. Nemala viac ako tridsať a za iných okol­ností mohla byť celkom pekná.

Keď som vystúpil, vyštartovala po mne ako šialená. Odstrčil som ju. V amoku sa po mne vrhla znovu. Udrel som ju do tváre a vtlačil do landrovera. Zaliala ma zlosť, zapĺňala každú bunku v mojom tele; ani som necítil, že mi nechtami škriabe predlaktia.

Zaznel výkrik a zrazu som sedel v našom aute.

Ä potom sme boli doma.

Lucia ma ošetrila. Chveli sa jej prsty; ja som sa chvel tiež, zvnútra. Vydezinfikovala mi rany, hlbšie sa napĺňali krvou.

„Nemám ju zlomenú," mávol som obviazanou ľavač­kou a ešte chvíľu som postával vo dverách a pozoroval, ako ukladá veci do chladničky.

Keď som neskôr usadený v obývačke zdvihol zrak od laptopu, zachytil som skúmavý pohľad z kuchyne; a hoci sa Lucia hneď odvrátila, nemohol som sa zbaviť pocitu, že myslí na to isté ako ja. Na nohu tej ženskej v topánke s vysokým opätkom, ktorú som z celej sily pribuchol do dverí jej auta.

Zvyšok dňa sa Lucia zdržiavala v kuchyni; podelili sme si byt, každý za svojím laptopom ako štítom.

Po zvlášť hnusných hádkach spím v obývačke, a naj­radšej by som zostal na gauči aj v tú noc; lenže na to ne­bol dôvod. A tak sme nehybne ležali vedľa seba na man­želskej posteli ako dve marionety a potili sa do obliečok. V tme za otvorenými dverami sa otáčal ventilátor a vŕzgavo rozháňal hustý nočný vzduch.

„Chcela by som vidieť chlapa tej ženy."

Luciine slová vyplávali do ticha nad nami.

Otvoril som oči do stropu.

„Ak nejakého má," dodala.

Po chvíli som sa prinútil k otázke: „Prečo by si ho chcela vidieť?"

„Úplne jej preplo..."

„Jeblo jej," opravil som Luciu. Napadlo mi, že má možno nielen chlapa, ale aj deti, ale k tomu som ne­povedal nič.

Zase bolo chvíľu ticho.

„Strašne som sa bála," ozvala sa Lucia.

Myslel som na to, že pod nechtami jej museli ostať kúsky mojej kože.

„Ty si sa nebál?"

Zacítil som zboku na tvári dych. Stále som hľadel do stropu. Zdal sa mi nízko. A myslel som na to, či Lucia mohla spoznať, že som nohu trčiacu z auta videl a chcel ju zabuchnúť do dverí. Z celej sily.

Spravili sa mi chrasty.

Ozval sa mi bývalý kolega s pracovnou ponukou na novom televíznom projekte, šlo o lacnú vzťahovú sé­riu s uzavretými epizódami do podvečerného slotu ur­čeného ženám, ktorým po práci padne vhod trocha ro­mantiky. Volal sa Skutočné príbehy, a skutočné na nich nebolo nič. Spomienky na incident sa vytrácali.

Chrasty mi pripomenuli detstvo, neopatrného chlapca s oškretými kolenami. Lucia sa mračila, keď som si škrabal predlaktia a olizoval krv. Kúsky, ktoré už neboli spojené s mäkkým tkanivom, sa príjemne, svrbivo odlu­povali. Dobre zaschnuté chrasty sú odmena za zranenie.

Po necelých dvoch týždňoch som tú ženskú zbadal.

Stála s neznámym chlapom, možno manželom, na parkovisku. Nohu mala obviazanú. Chvatné, v pani­ke odvracajúc tvár, som nastúpil do auta. Dvojicu som zazrel v spätnom zrkadle; vykročili za mnou. Mohla to byť náhoda. Ale vyrojili sa ďalšie možnosti. Čo ak býva­jú nablízku? Možno v paneláku, s ktorého obyvateľmi sa delíme o parkovisko...

Z pamäti sa mi vynáral ženin pohľad a menil neprí­jemný pocit na istotu: áno, videla a spoznala ma.

Dvanásťposchodový panelák nám zakrýva výhľad z obývačky, čnie sa pred nami ako sivý útes lodžií. Má osem vchodov a musí v ňom byť vyše stošesťdesiat by­tov. Lodžie som zrátal presne: je ich dvestoosemdesiat- osem. Väčšina je zasklená, niektoré majú závesy či role­ty, z dvadsiatich troch trčia satelity. A narátal som vyše dvadsať klimatizačných jednotiek; mali by sme si jed­nu zaobstarať, aby nám pomohla prežiť leto. Niekto má na lodžii črepníkové rastliny, niekto police s vecami. Zo­pár ich je zaprataných haraburdím až po strop. Na jednu takú hromadu ktosi vyložil sánky.

Vyvesená bielizeň je skôr výnimka. Mnohí už nema­jú natiahnuté ani šnúry. Ľudia si dnes sušia veci doma, na rozkladacích sušiakoch ako my. Na lodžie vychádza­jú hlavne fajčiari. Napríklad starý pán, ktorý má lodžiu prekrytú sieťou, zrejme proti holubom. Stojí za sieťou, fajčí a nahlas kašle.

„Na čo sa to zase pozeráš?"

Lucia sa s podráždením v hlase postavila ku mne.

„Na nič."

Zahľadela sa na panelák, ale som si istý, že videla iba lodžie; žiadne možnosti. O zranenej žene na parkovisku som jej nepovedal.

Hoci som toho jej chlapa videl letmo, utkvel mi v pa­mäti ako zavalitý, pevný muž s okrúhlou holou hlavou - a bolo mi jasné, že tak isto si mohol zapamätať on mňa. Predstavil som si, čo by sa stalo, keby som tých dvoch stretol znova. Zblízka, bez možnosti vyhnúť sa im. Čo by spravili.

A predstavoval som si, že ma už začal zháňať. Tak ako som myslel ja na neho, mohol myslieť aj on na mňa. Ako na chlapa, ktorý zranil jeho ženu.

Vždy keď som vyšiel z vchodu a ovalil ma horúci vzduch, najprv som sa dôkladne rozhliadol.

Bitku som dostal len raz. Mal som asi pätnásť. Vyhlia­dol si ma o čosi starší chlapec, poznali sme sa z vide­nia. Z nejakého dôvodu, ktorý pre mňa zostal záhadou, sa rozhodol, že potrebujem príučku. Odkaz mi poslal po spolužiakovi. Kým sme na seba natrafili, prešlo pár týždňov. Medzitým sa skončila škola, začali prázdniny a všade, kam som sa pohol, šla so mnou možnosť bitky. Žiť v ustavičnom strehu bolo únavné. A keď k tomu ko­nečne došlo, jedného večera na námestí pred klubom, cítil som takmer úľavu. Ani som sa nebránil. Dostal som do tváre dve rany päsťou, pustila sa mi krv z nosa a na zá­ver som schytal kopanec, ktorý som vykryl rukami.

Môjmu poníženiu sa prizeralo pár ľudí. Pamätám si, ako som sa ešte niekoľko hodín chvel, zvnútra.

Jedného dňa vyjdem z domu. Musel som zabudnúť na ostražitosť: po pár krokoch sa mi do cesty postaví chlap tej ženskej a nie je to náhoda. Črty tváre stvrdnu­té prípravou na útok. Najprv sa pýta, čo som jej spra­vil, jeho žene - akoby sme to nevedeli. Hľadí na mňa prižmúrenými očami, hlavu nakláňa do strany. Začnem čosi habkať; asi niečo o tom, že som nechcel a že to nebola moja vina, v podstate som sa bránil, a zrazu sú chlapove oči naširoko otvorené a ja schytám päsťou.

V tom čase som sa trápil so „skutočným" príbehom dvojice, ktorá sa rozišla, lebo žena nemohla otehotnieť. Muž túžil po vlastnom synovi. Napriek tomu a po pe­ripetii s inou, veľmi atraktívnou, a zároveň sympatic­kou ženou, sa k bývalej partnerke vrátil. Uvedomil si, ako vrúcne ju miluje, a ja som nedokázal tú hlúposť do­písať; hnusilo sa mi každé slovo a prešvihol som termín.

Po ďalšej hádke sa ma Lucia prestala vypytovať, prečo do scenára tie slová jednoducho nenasypem, ako som to už spravil toľkokrát predtým. Väčšinu dňa sme mlčali, v napúchajúcom napätí z prítomnosti toho druhého.