Ukážka z diela

Kocky ľadu

Predkovia

 

Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce k dávnym predkom, k zákopom starej vojny, to ja sám strieľam z ťažkého kveru, usínam na zavšivenom lôžku, nevyberám si; v kláštornej záhrade vyznávam lásku svojej prababičke a chodím s vedrom na vodu.

Pozerám na svoje tetky, bujaré bakchantky s krásnymi prsiami a hlavami, rozjasanými listom viniča, do žíl si lejem víno ich úsmevov; z diaľky prichádza otec, keď nad prahom mu láska kriví krok, počujem sladký a dobrý matkin hlas v čistučkej izbe vykúpanej v ráne, chce sa mi zostať, odchádzam...

Ach, stále sa rozpukajú boky mladých dievčat, to iba ja nevládzem byť rovnaký; ruky mi necitlivejú, aby vydržali byť mostom pre druhých, a len dnu, v jaskyni, kde sa všetky dávne ozveny splietli v jeden naozajstný hlas, ja, unavený, ako z mora vyplavený Odysseus, na prahu novej mladosti, precitám túžbou zachytiť sa života, keď žičlivo mnou preteká.